A keďže sa podľa hesla – mali by sme si pomáhať - riadi aj v súkromí, osvojili si s partnerom rómskeho chlapca z detského domova.
Pôsobili ste v rôznych oblastiach, študovali ste polygrafiu, výtvarné umenie, ale pracovali ste aj v reklamnej agentúre, viedli ste odevné firmy... Akoby vám samotné umenie nestačilo, prečo?
Študovala som voľné umenie, voľnú grafiku, ale vždy ma to ťahalo aj inam. Svoju doktorandskú prácu som napísala na tému Fenomén reklamy a jeho odraz v umení. Stále som sa pohybovala na okraji komerčného a umeleckého, na hranici reklamy a umenia. Preto som popri umeleckej škole pracovala aj v komerčnej sfére. Obohacovalo ma to a zároveň posúvalo ďalej. Nie som typ umelca, ktorý sa zavrie do ateliéru a bude tam sám tvoriť, nikdy som k niečomu podobnému neinklinovala. Vždy ma lákali ľudia, život, celý životný kolobeh. Aj teraz som síce na výtvarnej škole, kde som aj učila, ale momentálne pôsobím ako prorektorka pre grantovú a projektovú činnosť. Mám na starosti zháňanie financií, čiže akúsi podporu a manažment umenia.
Akoby ste umenie posúvali do reálneho života...
Áno. Je geniálne, keď je umenie, a to nielen výtvarné, súčasťou života. Umelcom rozumiem, sú to predsa moji kamaráti, spolužiaci, pedagógovia, ale na druhej strane sú, akí sú. Umeleckí, bohémski, väčšina z nich sa nevie pohybovať v komerčnom svete. Veľa kolegov sa ma aj pýta, či ma baví moja administratívna práca. Ale ja ju robím s pasiou a rada. Možno si niekto myslí, že vyštudovaný umelec by sa mal venovať tvorbe, ale ja umenie prinášam na druhú stranu (smiech). Do budúcna uvažujem nad vytvorením predmetu o grantovej a projektovej činnosti v škole. Rada by som svoje myšlienky a skúsenosti z tejto oblasti odovzdala študentom.
Je ťažké zháňať peniaze na umelecké projekty?
Problém je v tom, že naša spoločnosť nie je dostatočne kultúrne vyspelá. U nás je v podstate umenie na poslednom mieste, čo sa ani nečudujem, keďže ľudia majú existenčné problémy. Ale súvisí to aj s výchovou, s tým, či dieťa niekto vedie k vnímaniu umenia, alebo nie. To u nás absentuje, ľudia nemajú čas a možnosti zaujímať sa o výstavy, galérie, vysvetľovať deťom, na čo nám je umenie a kupovať si domov obrazy alebo dizajnérske kúsky.
Študovali ste aj v zahraničí, čomu ste sa venovali tam?
V USA som študovala grafiku, fotografiu a šperk, v Izraeli zase kameru. Na Akadémiu umení v Jeruzaleme som sa dostala dosť vtipným spôsobom. Naša škola s ňou vtedy nemala dohodnutý výmenný program. Ja som ako mladé dievča cestovala po Izraeli, rôzne som tam pracovala a napadlo mi, že by som sa mohla ísť pozrieť a vyskúšať šťastie na akadémiu. Mala som so sebou svoje portfólio, zaklopala som na dvere, povedala dobrý deň, ja som Lucia Okoličányová z Bratislavy a chcem tu študovať. Pán na zahraničnom oddelení sa na mne dosť zabával. Vraj sa to nedá, veď majú prijímacie pohovory, a keby som cez ne prešla, tak je ich štúdium spoplatnené. Ale ja som mu opakovala, že chcem u nich študovať a mám so sebou aj portfólio. Napokon mi povedal, že takéto drzé a otvorené dievča ešte nevidel, a preto mi štúdium u nich vybaví. Vzali ma na jeden semester na odbor kamery (smiech).
V čom je špecifická naša Vysoká škola výtvarných umení?
Spája voľné aj úžitkové umenie, dizajn. Väčšinou školy fungujú ako akadémie, kde máte klasické disciplíny ako maľbu, sochu... A potom sú dizajnérske školy. U nás sa obe oblasti spájajú, čo je veľké špecifikum. Na chodbe stretnete sochára, ale aj šperkára, architekta alebo automobilového dizajnéra. Zároveň si môžete počas štúdia vyskúšať aj iné odbory, čo je veľmi obohacujúce. Napríklad mňa prijali na maľbu, ale nakoniec som prestúpila na grafiku, ktorá mi viac vyhovovala. Človek aspoň získa široký záber.
Vy ste v škole učili aj predmet kresba, prečo ste sa rozhodli práve pre tento smer?
Dva roky som sa pripravovala na prijímačky na vysokú školu a chodila som do ateliéru Mateja Krena. Jeho výučba stála na kvalitnej kresbe. Absolútne ma vycibril a ja som v kresbe našla zaľúbenie. Veľmi mi sedí, lebo je to taký opak oproti súčasnému životnému štýlu a jeho akčnosti. Sadnúť si a nakresliť si niečo mi dáva pocit na nezaplatenie. Potom som na vysokej škole študovala v ateliéri profesora Popoviča, ktorý sa volal KR.E.S.BA – Kreatívno-experimentálne štúdio Bratislava. Pentelkou som kreslila obrovské formáty, na čo som potrebovala veľkú trpezlivosť. To ma veľmi priťahovalo a napĺňalo.
Venujete sa tvorbe vo voľnom čase?
Popri dvoch deťoch, práci, športe a všetkom ostatnom nestíham. Raz za čas si niečo nakreslím, nebudem klamať, napríklad aj tetovania si kreslím sama (smiech), ale na tvorbu nemám čas. Myslím však, že sa k tomu raz vrátim. Je to vo mne a je to výborný pocit, že niečo také človek v sebe má.
Spomínate deti. Vy ste si k svojmu biologickému vzali ešte jedno z detského domova. Čo vás k tomu viedlo?
Minule som stretla spolužiačku zo strednej školy, a keď ma uvidela, hneď sa začala smiať, že som to nakoniec spravila, vzala si dieťa z detského domova. Vždy som hovorila, že by som si chcela osvojiť cudzie dieťa, že nebudem mať vlastné. V tridsiatke som si však povedala, že treba mať aj biologického potomka, preto máme s mužom jednu dcéru. Ale potom som trvala na tom, aby sme si vzali aj dieťa z domova. Deti sú deti, je ich plno opustených a myslím si, že všetci by sme si mali vzájomne pomáhať. Zachránite jeden život, zachránite celý svet. Tam sa to začína a končí.
Získali ste rómske dieťa, bola to vaša požiadavka?
Vôbec som to neriešila. Nezáležalo mi na jeho pohlaví ani na farbe pleti. Jediná požiadavka bola vek do troch rokov, čo sa mi zdalo ideálne a, samozrejme, aby bolo zdravé. V súčasnosti si už nevyberáte dieťa vy, ale dieťaťu vyberajú rodinu. Môžete si klásť rôzne požiadavky, ale či sa dopracujete k výsledku, ťažko povedať. My už máme doma jedno dievča a bolo nám jedno, či ďalšie dieťa bude dievča, alebo chlapec. Vybral si nás chlapec, je u nás už tri roky a zatiaľ všetko perfektne klape.
Ako prebiehali prvé kontakty?
Počas prípravy na osvojenie vám povedia, aby ste ako prvé dieťa ovoňali, či vám vonia. Určitá chémia tam skrátka musí fungovať. Ja som sa už v prvej sekunde prepla a dieťa v podstate takisto. Vtedy mal rok a pol, už pomaly začínal rozprávať a na druhý deň nám hovoril mama a tatino. Od prvej sekundy to bolo v poriadku. Až sa nám zdalo, akoby bol s nami od narodenia. Je to najlepšia vec, čo sa nám mohla stať, úžasné obohatenie. Niektorí ľudia sa pýtajú, čo bude, keď príde puberta. Ja sa pýtam, a čo bude pri biologickom dieťati, keď bude v puberte? Takéto veci skrátka vôbec neriešim.
Ako prijala súrodenca z domova vaša dcéra?
Dcéra má teraz osem, a keď sme si osvojili syna, mala päť. Od začiatku vedela, o čo ide a brala to úplne v pohode. Je veľmi múdra baba. Aj malý vedel od začiatku, že nebol u mňa v brušku, ale u „tety“, ktorá zomrela, a teraz je v nebíčku. Čiže zatiaľ sa mu snažím všetko vysvetľovať veľmi detsky, ale vie to od prvej chvíle. Vyhľadala som a navštívila aj jeho otca, ktorý žije aj s jeho sestrami. Nafotila som ich, aby mal náš malý pamiatku. Určite bude chcieť o niekoľko rokov o nich niečo vedieť alebo ich aj vidieť. Je prirodzené a samozrejmé, ak by chcel mať s nimi nejaký kontakt. Sú to jeho korene. Preto by som mu napríklad nikdy nezmenila meno, lebo mu ho dali jeho biologickí rodičia. Je to v podstate jediné, čo mu ostalo. Nikdy som však nevnímala, že by jedno dieťa bolo „moje“ a druhé nie. Dieťa je dieťa.
Nebojíte sa, že by ho chcela rodina naspäť?
Najskôr by sa musela celá asanovať. Jeho otec je už starší pán, je nezamestnaný a má ďalšie dve malé deti. Keď sme si malého brali, zaujímala som sa o jeho rodinu, z akých podmienok pochádza, akí sú rodičia, prarodičia. Syn je u nás už tri roky, bolo by to veľmi komplikované a náročné. Život je lotéria, a tak to aj beriem. Keby sme sa mali všetkým zaoberať a strachovať sa, tak sa zbláznime.
Vy ako rodičia nie ste zosobášení, nemali ste nejaké problémy?
Vôbec nie. V súčasnosti je celá problematika osvojenia si dieťatka otvorenejšia ako v minulosti, už nie je dokonca problém vziať si dieťa z domova, keď žije žena alebo muž sám. Vždy je dieťaťu lepšie aj s jedným rodičom, ako by malo ostať v ústavnej starostlivosti. Vybavenie nám trvalo pomerne krátko. Keď sme sa do toho pustili, o pol roka sme mali malého doma. Museli sme prejsť najrôznejšími procesmi, pohovormi, psychologickými testmi, ale všetko sa dalo zvládnuť.
Čo by ste poradili niekomu, kto rozmýšľa o dieťati z detského domova?
Ak to človeku raz napadne, mal by ísť za tým. Myslím, že ide o obohatenie celej rodiny. Zo začiatku možno nefunguje všetko tak, ako má, môžete naraziť na predsudky. Ale časom vás každý pochopí. A tieto deti sú veľmi vďačné a extrémne milé, keď im prejavíte náklonnosť. Naozaj si myslím, že si máme navzájom pomáhať.
Plánujete ešte nejaké ďalšie dieťa?
Nie. Jedno dieťa je málo, dve veľa. Je to absolútne pravdivá veta (smiech). Myslím, že v súčasnej spoločnosti je to akurát. Ak sa chce človek rozvíjať aj vo svojej pracovnej a záujmovej oblasti, dve energické deti sú dosť. Keby sme s mužom nemali starých rodičov, akých máme, neviem, ako by som to všetko zvládala. Aj keď všetko sa dá, keď sa chce.
Lucia Okoličányová (39) sa narodila v Bratislave. Vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, Katedru grafiky a iných umení. Grafiku, fotografiu a šperk študovala na Slippery Rock University v USA a kameru na Bezalel, Akadémii umení v Izraeli. V roku 2006 rozbehla na ministerstve kultúry projekt Kultúrne poukazy, do ktorého sa každoročne zapája 900-tisíc žiakov a učiteľov. Pôsobí ako prorektorka pre grantovú a projektovú činnosť na VŠVU. Zaoberá sa finančnou pomocou a podporou nielen študentov, ale aj začínajúcich umelcov. Má dve deti, biologickú dcéru a rómskeho chlapca v pestúnstve.
Autor: Petra Mandlová
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
