Viera Petrášová: Šumenie lesa ma upokojuje

Ako sa vám podarilo prepracovať z lesnej robotníčky na generálnu riaditeľku lesníckej sekcie na ministerstve?

Musela som začínať ako lesná robotníčka, pretože moji rodičia boli vylúčení zo strany a nemohla som ísť študovať. Potom sa mi podarilo zlepšiť si kádrový profil a otvorili sa mi dvere na lesnícku fakultu. Po skončení inžinierskeho stupňa som zistila, že v živote treba dosť tvrdo bojovať, pretože mi neumožnili spraviť si kandidatúru, a to napriek tomu, že som mala v práci veľmi dobré výsledky. Titul CSc. som si mohla spraviť až po revolúcii. V roku 1999 som dostala šancu a stala sa generálnou riaditeľkou sekcie lesníckej na Ministerstve pôdohospodárstva SR.

Ako vás vnímali prevažne mužskí kolegovia?

Muži sú určite radi, keď majú medzi sebou ženu, len im nemôžete robiť šéfku. Aj moji terajší kolegovia z Nitry mi hovoria, že najväčším problémom počas môjho pôsobenia na ministerstve bolo, že som sa ocitla ako žena vo vedúcej funkcii v mužskom povolaní. Stereotypy tam prevládali veľmi silno. Dokonca aj keď som sa vrátila naspäť k výskumu do Národného lesníckeho centra, mužské vedenie ma neprivítalo dobre. Napriek tomu, že som vyhrala štátny výskumný projekt, zobrali mi ho. Projekt dali mužovi s nižšou kvalifikáciou, ktorý tému výskumnej úlohy nikdy neriešil.

Čo ste spravili?

V roku 2003 som sa súdila a vyhrala som. A o niečo neskôr, v roku 2009 sa im podarilo dať mi výpoveď. Tento prípad však ešte nie je doriešený.

Majú podobné problémy aj iné ženy v tejto profesii?

Lesníčky sa k svojim ženským právam veľmi nehlásia. Máloktorá z nich prizná diskrimináciu, ale rešpektujem to. Viete, keď sa dostanete do mužského prostredia, väčšina žien sa snaží prispôsobiť. Zrejme si neuvedomujú, že tým, že sme odlišní, sa veľmi pekne dopĺňame.

Ako ste prišli na nápad založiť Združenie lesníčok?

S pomocou ženám začali ako prvé nemecké lesníčky, ktoré si počas materskej dovolenky, respektíve rodičovskej dovolenky, zvyšujú kvalifikáciu tak, že sa stretávajú vo svojom spolku. V roku deväťdesiatštyri som sprevádzala dvoch nemeckých expertov, ktorí sa zaoberali možnosťou reorganizácie štátneho lesného sektora na Slovensku a jeden z nich mal dcéru, ktorá sa angažovala práve v tejto oblasti. To ma inšpirovalo. Vtedy som bola členkou predstavenstva Slovenskej lesníckej komory, preto som začala organizovať stretnutia lesníčok najprv tam. Neskôr som však prišla na to, že ako profesijná organizácia nemôžeme prijímať dotácie a pracovať na projektoch, napríklad pre prácu s deťmi. Tak sme v roku 2000 založili Združenie lesníčok.

Okrem organizovania rozličných náučných programov pre deti, ktoré robíte dodnes, ste sa venovali aj organizovaniu medzinárodných stretnutí lesníčok. Aké sú rozdiely v práci lesníčok v zahraničí a u nás?

Najmä v severských krajinách nevykonávajú ženy len prácu v lesnom podniku, ale často sú zároveň vlastníčkami lesnej pôdy a hospodária na svojich majetkoch. Ich pohľad na lesníctvo je preto trochu iný. Napríklad moja kolegyňa z Nórska by povedala, že je úplne normálne, keď žena pracuje s motorovou pílou. My takúto osobitosť nepresadzujeme, myslím si, že predsa len by mal byť na ženy z hľadiska manuálnych prác trochu iný pohľad.

Dnes už lesnícka práca nie je len o práci v teréne, lesníci sedia mnoho hodín pred počítačmi...

Je to pravda. Muži lesníci väčšinou riešia záležitosti ohľadom odvozu, predaja dreva, pestovania, kým ženy sa stále skôr zaraďujú na ekonomické úseky. Štúdium na lesníckej škole umožnili ženám prakticky až po roku osemdesiatdeväť.

Prečo?

V sedemdesiatych rokoch, keď som študovala, prijímali len desať percent žien, čiže na desať mužov vychádzala jedna žena. Bolo nás tam veľmi málo a ako spolužiačky sme boli všetkým veľmi vzácne (smiech). Medzi chlapmi sme sa mali veľmi dobre, to boli moje najkrajšie roky.

Koľko máme dnes lesníčok?

Dnes už je to okolo tridsať percent, pričom v lesných podnikoch pracujú najmä ekonómky bez lesníckeho vzdelania. Našťastie, dnes sa už ľady prelomili, ženy sa dostávajú viac dopredu a získavajú lepšie pracovné pozície. Na Slovensku však stále platí, že rozdiel medzi ženami a mužmi je asi tridsať percent – v platoch. Sama som mala taký zážitok. Boli sme dvaja inžinieri – ja vydatá, kolega ženatý s dieťaťom. On bol vtedy len krátko po škole, no vedúci povedal, že kolega dostane vyšší plat, lebo je živiteľom rodiny.

Už dvadsať rokov pracujete aj ako súdna znalkyňa. K akým prípadom vás najčastejšie volajú?

V podstate robím posudky ohľadom celého lesného hospodárstva. Vyjadrujem sa ku škodám po požiaroch, vetre, ku krádežiam dreva aj k poškodzovaniu ovzdušia emisiami. Asi mám šťastie, že riešim špeciálne prípady aj vo veciach najzávažnejších trestných činov, čo je pre mňa po odbornej stránke veľmi zaujímavé, a napriek dlhoročným skúsenostiam sa na nich stále učím. V oblasti znalectva vôbec nepociťujem, že som žena.

Je veľa prípadov, keď sa krádeže dreva nepodarí objasniť?

Drevo sa nedá ľahko skryť, preto sa väčšinou vie, kto je páchateľom. Horšie je to s určením páchateľa pri menších množstvách, keď niekto ukradne napríklad drevo na palivo. Tiež je problém v prípade prenájmov lesných porastov, keď prenajímateľ vyrúbe viac, ako má dovolené plánom starostlivosti o les. Preto sa v lesnom hospodárstve vykonáva štátny dozor, každý vlastník musí mať odborného lesného hospodára, ktorý by mu mal zodpovedať za odbornú stránku hospodárenia v lese. Hoci je zavedená kontrola cez evidenciu ťažby, krádeže sa vyskytujú stále. Možno by mohla byť cesta prevencie aj vo forme mojej práce s deťmi, ktoré učíme úcte k lesu a životnému prostrediu. Tieto vedomosti môžu prenášať na rodinu a tým aj na širokú verejnosť.

Trávite v lese veľa času?

Tým, že teraz robím znalecké posudky, tak áno. Les mám rada, len my väčšinou chodíme pracovne skôr po rúbanisku ako po parkovom type lesa. Niekedy sa na to až ťažko pozerá. Šumenie lesa ma upokojuje rovnako ako more, zrazu sa cítite so svojimi starosťami a problémami úplne malicherní. Niekto sa bojí v lese zvierat, ale mám takú skúsenosť, že sú plaché a neublížia. Raz sme boli s dcérou na Poľane, chlapi – syn a manžel sa vybrali na túru a my sme sa chceli trošku opaľovať. Dcéra sa bála medveďov, tak som jej povedala, nech leží a čuší, medveď si nás ani nevšimne (smiech). Počas môjho pôsobenia na ministerstve sa prijala vyhláška, ktorá hovorila o regulovanom odstrele medveďov. Teraz mi to študenti často pripomínajú vo svojich prácach. Aby som bola úprimná, veľakrát som premýšľala, či máme právo rozhodnúť za zvieratá. Veď medveď ako predátor si reguluje svoje počty aj sám. Ale zatiaľ je človek ten, kto rozhoduje o tom, ako to tu vyzerá. Nepoľujem, ale dobrých poľovníkov, ktorí sa starajú o zver, si vážim.

Viera Petrášová (56) – pochádza zo Zvolena. Titul lesnej inžinierky získala v roku 1980 na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene, v roku 2001 sa stala kandidátkou vied na Vysokej škole zemědělskej v Brne a v roku 2010 si spravila docentúru v odbore Krajinárstvo na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Dlhé roky pracovala ako vedecká pracovníčka v Národnom lesníckom centre. Desať rokov učila na Lesníckej fakulte vo Zvolene. V roku 1999 bola generálnou riaditeľkou sekcie lesníckej na Ministerstve pôdohospodárstva SR, kde bola zodpovedná za založenie podniku Lesy SR, aj za národný program Drevo – surovina 21. storočia. Založila Združenie lesníčok, pôsobila aj ako predsedníčka Združenia žien Slovenska. Už dvadsať rokov pracuje ako súdna znalkyňa pre lesné hospodárstvo. V súčasnosti prednáša na univerzite v Nitre. Je vydatá a má dve deti.