Stelesnený ideál mnohých dievčat, ktoré po ňom poškuľujú, hádžu úsmevy a koketne žmurkajú. Áno, mohol by mať ktorúkoľvek z nich, a je si toho dobre vedomý. Tak prečo si "vybral" práve MŇA?
Denne mi volá, píše zamilované SMS-ky, nosí čokoládu, a mne je z toho smutno. Nechcem ho trápiť, ale ani v ňom živiť falošnú nádej, že my dvaja...raz ... niekedy... Už som mu to toľkokrát naznačila, vysvetlila, no on to akosi stále nechce pochopiť.
Mám ho rada, ale iba ako dobrého priateľa, nič viac. Sme predsa úplne rozdielni! Prečo to nevidí? Možno sa mu na mne páči práve to odmietanie, doteraz také niečo nezažil. Skrátka - NIE preňho nie je odpoveď ...
Jáááj, je to do zbláznenia, - pomyslím si v duchu, kým pomaly kráčam dole schodmi nášho paneláku. Pred vchodom stojí Martin - typicky vysmiaty, nahodený a sebavedomý. No a pár metrov za ním ešte ktosi...Nejaký chalan, ktorého som však doteraz nevidela.
"No ahooj, toto je Peter, môj najlepší kamoš a parťák už od detstva. Stále mu o Tebe rozprávam, tak som chcel, aby Ťa videl aj naživo. Musí predsa spoznať vyvolenú dámu môjho srdca!" takmer s noblesou nás zoznamoval Martin.
Peter bol výzorom i povahou jeho pravý opak. Vlasy mal tmavohnedé a vlnité, oči čokoládovo hnedé, bol vyšší, štíhly a na rozdiel od Martina tichý, skromný, hĺbavejší... "Hmm, protiklady sa asi naozaj priťahujú," preblesklo mi hlavou.
Vykročili sme smerom do mesta - to bola naša klasická prechádzka. Martin stále niečo vravel, a bolo mu snáď úplne jedno, či ho niekto počúva alebo nie. Akosi prirodzene sme sa teda s Petrom na seba pousmiali a začali sme viesť debatu sami. Ani sme nepostrehli, kedy sa Martin od nás oddelil, aby si kúpil bagetu...
S Petrom bolo stále o čom hovoriť. Z introvertného chlapca sa vykľul nielen výborný poslucháč, ale aj citlivý, pozorný a vtipný mladík s triezvymi a rozhľadenými názormi na svet (ktoré boli viac-menej zhodné s tými mojimi, to sa nedalo nevšimnúť).
Zvečerievalo sa, nadišiel čas rozlúčky. Martin ukončil svoj monológ, Peter mi zaželal pekné sny a ja som už niekedy vtedy začala tušiť, že dnešný deň nebol len náhoda...
O pár dní sme sa s Petrom nečakane stretli na námestí. Slovo dalo slovo a po príjemnom posedení v kaviarni ma odprevadil domov. Obaja sme cítili, že sa ČOSI deje, bolo nám spolu fajn, ale...Bol tu ešte Martin...
"Vieš, on Ťa má veľmi rád..." načal potichu Peter túto neľahkú tému a problém, ktorý i mne rezonoval v mysli po celý čas. "Je to môj najlepší priateľ, všeličo sme si už spolu prežili. Nedokázal by som ho oklamať, ani ho poza chrbát podraziť...
Taký bol nadšený, že nás zoznámil! Stále hovoril, ako mi musí ukázať to skvelé dievča, ako ťa musím spoznať..." Presne som vedela, čo tým myslí a úplne som ho chápala... "Jasné, tak - kamaráti!" usmiala som sa. "Kamaráti," usmial sa i Peter.
A naozaj - stali sa z nás nerozluční priatelia, trávili sme spolu veľa voľného času. Postupne sme sa spoznávali viac a viac, boli sme si bližší a bližší. Plynuli dni, mesiace, napokon i celý rok. Bolo stále ťažšie byť "len" priateľmi, srdiečka nám obom bili na poplach, keď sme boli pri sebe.
Martin si samozrejme všímal len sám seba, no pritom sa nevzdával svojich ilúzií o nás dvoch. Chcelo to nejaký plán, ako ho konečne odo mňa odpútať...A osud opäť trošku zasiahol.
V meste sa mal konať vychytený koncert a Petrovi sa podarilo na poslednú chvíľku zohnať 4 lístky. Zavolala som teda aj svoju dobrú kamošku - veľkú kočku, ktorá bola single a navyše - tajne snívala o modrookom blonďavom princovi...
Pred koncertnou halou už bol riadny nával, ľudia sa tlačili ako sardinky. Vtedy ma ktosi zozadu chytil za ruku a preplietol si prsty s mojimi..."Daj mi ruku, aby sme sa nestratili," zašepkal mi Peter do vlasov... Telom mi prebehli zimomriavky.
No namiesto toho, aby sme si v prítmí haly užívali vzájomnú blízkosť, stále sme mali na pamäti len jediné: Aby nás Martin nezbadal, aby sme ho neranili...
Zrazu ma Peter jemne šťuchol a ukázal smerom ku dverám. Obzrela som sa a - zbadala som Martina, ako objíma moju kamošku, ktorá bola šťastím celá bez seba. Obaja si ani nevšímali okolie, mali oči len jeden pre druhého. Nemohla som udržať smiech!
Peter ma tiež objal, nežne pohladil po líci a so slovami "Myslím, že už konečne môžeme" mi dal krásnu, nezabudnuteľnú a romantickú pusu... Z koncertu sme odišli pekne "popárení".
A zostalo nám to dodnes. S Petrom sme si pred tromi rokmi a po šiestich rokoch "randenia" povedali svoje ÁNO a naše šťastie len umocnilo narodenie našej prekrásnej dcérky. Má v očkách rovnaké šibalské ohníčky ako jej tatinko a ja pri pohľade na nich už viem, ako vyzerá tá najväčšia láska na svete...
A hoci by som si nikdy nebola pomyslela, že mi manžela "dohodí" môj nápadník, dnes som mu za to vďačná :-)
Mária Kováčová
Mária Kováčová od nás získava balíček DVD filmov. Ďalší príbeh uverejníme už zajtra.
Autor: nš
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
