Jana Kirschner: Kariéra-nekariéra, teraz som hlavne matka

Ešte stále sa nachádzate niekde medzi Bratislavou a Londýnom?

V Londýne som päť rokov, a napriek tomu, že je to občas chladné a rušné miesto, vždy mi po nejakom čase začne chýbať. Okrem toho môj partner je rodený Londýnčan a má v ňom svoje muzikantské aj osobné zázemie. Vždy po čase po nás zatúži jeho rodina a chce nás vidieť. Takže pendlujeme – nejaký čas sme tu a nejaký čas tam.

Do Anglicka ste sa vybrali nahrať album. Ako si spomínate na svoje začiatky v novej krajine?

Londýn je úžasné mesto plné parkov, krásnych viktoriánskych domov a obchodov s krásnymi vecami. Keď som tam začala žiť a zoznamovať sa s realitou, zistila som, že má aj inú tvár. Ľudia sú často zavretí vo svojich mikrosvetoch a trvá dlhšie, kým si nájdete priateľov. Pre mňa bol začiatok ťažký aj preto, že som na Slovensku nechala svoju kapelu, rodinu aj kariéru. Nahrať v Londýne album však bola obrovská ponuka, ktorá bola v histórii našej hudobnej scény výnimočná. Stretla som sa s mnohými zaujímavými ľuďmi a otvoril sa tam pre mňa veľký svet. Najťažšia bola pre mňa jazyková bariéra. Mala som silný americký prízvuk a musím sa priznať, že niekedy som Britom vôbec nerozumela. Párkrát sa mi stalo, že som použila nevhodné slová v nevhodných situáciách, mysliac si, že je to „cool“. Nebolo... Tak som sa často nevyhla pocitu trápnosti a totálnej frustrácie. Ale učila som sa každý deň, so slovníkom v ruke som zaspávala aj sa budila.

Napokon album Shine, pre ktorý ste odišli do Londýna, nemal až taký úspech...

Je to pravda, nemal predpokladaný európsky úspech, v podstate doteraz sa z toho vyhrabávam. V mojom vydavateľstve sa mi vtedy končila zmluva a presvedčili ma, aby som podpísala novú, že sa budú diať veľké veci. A tak som podpísala kontrakt, ktorý nebol veľmi výhodný. V podstate do dnešného dňa nie som z tohto záväzku uvoľnená. Napokon vyšla platňa, ktorá je síce krásna, ale pre mňa je príliš vyleštená, dokonalá, čosi v nej chýba – nejaká esencia, niečo zo mňa. Už samotné nahrávanie bolo iné, nahrávali takzvaní session players, ktorí to brali viac-menej len ako džob. Napriek tomu platňa nakoniec nebola až taká neúspešná, ako sa často prezentovalo. Mala výborné recenzie a dobre sa predávala na Slovensku aj v Česku. Všetci sme však očakávali viac.

Boli ste veľmi sklamaná?

Ani nie, skôr unavená, pretože nahrávanie trvalo štyri roky a podávali si ma z rúčky do rúčky. Okrem toho som mala vtedy na Slovensku veľmi dobrú pozíciu, mala som svoju kapelu, spievala som na koncertoch, mohla som nahrať, čo som chcela a s kým som chcela. Do Londýna som odišla práve v najlepšom a ocitla sa v situácii, že o mne nikto nič nevedel. Občas bolo zvláštne, keď sme hrali v Anglicku pre dvadsať, tridsať ľudí a vedela som, že doma by to bolo inak... Túto skúsenosť by som však nemenila, pretože som sa vďaka nej stretla s Eddiem, vznikla Krajina rovina aj naša dcéra (smiech).

Zrazu ste sa prehupli z muzikantského života plného koncertov a akcií do sveta plienok a domácnosti. Stala sa z vás žienka domáca?

Do istej miery áno, ale snažím sa zachovať si štýl a hlavu hore. Máme šťastie, že sa v noci nemusíme budiť, naše dieťa zatiaľ spí celú noc a zobudí sa až okolo deviatej. Ale aj tak je vyčerpávajúce, keď sa chce žena starať o svoje dieťa, muža, mať kariéru a zároveň dobre vyzerať. Vôbec nechápem, ako to zvládali naše mamy. Je to tlak. Väčšinou večer o deviatej večer už len sedím a neviem, kam patrím (smiech). Ale na druhej strane hovorím si, že tridsaťdva rokov som si robila, čo som chcela, spávala som do jednej, občas do druhej, môj život bol vyslovene postavený na mojom blahu. Túto zmenu som preto prijala dobre, konečne mám v živote nejaký režim, ktorý mi dáva pôdu pod nohami. Je to možno zvláštne, ale ja si to užívam.

Dá sa podľa vás robiť hudobná kariéra bez toho, aby ste nejakým spôsobom zanedbávali rodinu?

Dá, ale je to náročné. Nedávno som dostala obrovskú ponuku, o ktorú bola doslova bitka. Vedela som, že keby som ju zobrala, bola by som opäť veľmi populárna a finančne zabezpečená, no napokon som si uvedomila, že tento džob by trval niekoľko mesiacov a povedala som nie. Veď naša dcéra bude mať v januári len desať mesiacov a čoskoro začne chodiť. Myslím si, že sú isté veci, na ktoré sa nemá tlačiť. Povedala som si: kariéra-nekariéra, teraz som matka!

Veď kariéra počká.

Presne. Myslím si, že keď príde dieťa, je to v živote človeka okamih, keď treba spomaliť.

Aký je Eddie otec?

Fantastický, od začiatku je veľmi starostlivý. V mnohých veciach má dokonca lepší prehľad ako ja, pretože prečítal množstvo odborných kníh. Je mi dobrou podporou, aj keď často diskutujeme a občas sa nevieme zhodnúť, pretože britská výchova je iná ako naša.

V čom?

V mnohých veciach. My sme skôr útlocitní, všetko veľmi kontrolujeme, napríklad my deti veľmi teplo obliekame. Keď je Matilda u mojej mamy, má na sebe dvoje ponožky a dva svetríky. U Eddkovej mamy behá neraz takmer polonahá (smiech). Okrem toho Angličania vedú svoje deti k veľkej samostatnosti a s ničím to veľmi nepreháňajú. Napríklad lekárka v Anglicku nám počas prvej kontroly povedala: „Má peknú farbu, vyzerá zdravo, komunikuje, usmieva sa – môžete ísť domov, všetko je v poriadku.“ U nás sme museli prejsť rôznymi kontrolami a testmi, ale v Anglicku, keď je dieťa očividne šťastné a na pohľad zdravé, nič neriešia. Myslím si, že správna cesta je niekde uprostred. Snažím sa preto nerobiť si z ničoho ťažkú hlavu. Eddie mi v tom pomáha, pretože on je presne ten typ človeka, ktorý ma upokojí, keby som náhodou z niečoho chytila paniku.

Vraj ste obaja dosť silné osobnosti. „Nebojujete“ občas medzi sebou?

Bojujeme, ale myslím si, že presne to tvorí čaro nášho vzťahu. Som človek, ktorý povie, že toto je môj názor a takto to bude! On je úplne rovnaký, čiže občas je to veľmi veselé (smiech). Napriek tomu sa nám spolu výborne pracuje a vďaka našej dcére objavujeme stále niečo nové nielen o nej, ale aj o nás samých.

Začínate už pracovať na novom albume, možno nejakom pre deti?

To nie, ale je pravda, že dávno predtým, ako som otehotnela, som uvažovala, že by bolo pekné spraviť knižku pre deti, v ktorej by sa spájal text s ilustráciou, príbehom a hudbou. Teraz, paradoxne, nemám potrebu tvoriť pre najmenších. O deťoch rada počúvam aj rozprávam, ale ak môžem, vyberiem si radšej inú tému na rozhovor. Je mi príjemnejšie baviť sa o iných veciach, ako sú plienky, krémiky, kvapky a vitamíny (smiech). Myslím si, že si treba nájsť spôsob, ako sa odreagovať. Pomaličky už premýšľam o novom albume, utrieďujem si veci v hlave, čo by som na ňom chcela mať. Predpokladám, že niekedy na jar by sa nám mohlo podariť nahrať ho. Z materiálu, ktorý zatiaľ mám, ešte vôbec neviem, aká to bude platňa, ale rozhodne by som zase chcela priniesť niečo nové, krásne.

Jana Kirschner (33)

pochádza z Martina. Hudbe sa venovala od detstva – ako sedemročná bodovala v speváckej súťaži Zlatá guľôčka, kde získala prvé miesto od divákov a druhú priečku od odbornej poroty. V roku 1996 sa zúčastnila na súťaži Miss Slovensko. Debutový album vydala v roku 1997 pod názvom Jana Kirschner. O dva roky neskôr prišiel album V cudzom meste a s ním aj prvý Zlatý slávik a jedenásť nominácií na cenu Aurel. Ďalej vydala v roku 2002 album Pelikán, v roku 2004 Veci čo sa dejú. Získala ocenenie Speváčka roka a jej pieseň Na čiernom koni sa stala najúspešnejšou slovenskou skladbou. Onedlho sa vybrala nahrať album Shine do Londýna, kde sa zoznámila s Eddiem Stevensom – producentom jej najnovšieho albumu Krajina rovina a súčasným partnerom v jednej osobe. Vychovávajú spolu desaťmesačnú dcéru Matildu.