Biť či nebiť?

Trstenica, varecha či remeň boli kedysi bežným výchovným prostriedkom používaným v rodinách. Navonok sa zdá, že telesné tresty už patria minulosti.

Štatistiky tvrdia, že až osemdesiat percent detí vie, čo je to dostať „výchovnú“ bitku. Na sklonku minulého roka obletelo svet video, ktoré si pred niekoľkými rokmi tajne nahrala vtedy šestnásťročná dcéra uznávaného texaského sudcu. Otec ju na ňom ako zmyslov zbavený mláti remeňom.

Pre krajinu, ktorá cez rozsiahlu kampaň proti telesným trestom dala svetu aj medzinárodne uznaný Deň bez bitky, to bola poriadne silná káva. Otvorilo však aj otázku, či legislatíva dostatočne vidí za dvere domácností. Práve za nimi sa totiž často odohrávajú malé drámy.

Video zachytávajúce „výchovnú“ bitku, ktorú uštedril texaský sudca svojej 16-ročnej dcére:

Čo rieši bitka? Prípad texaského sudcu je zrejme iba vrcholom ľadovca. Väčšina vyspelých krajín má síce uzákonený zákaz používať telesné tresty, no existujú iba hrubé odhady, ako sa legislatíva odráža v skutočnom živote. Nemáme na mysli iba opakované a tvrdé fyzické ubližovanie, dušu dokáže rovnako zabolieť aj náhodné zaucho, ktoré rodič strelí dieťaťu v afekte, či naloženie na zadok. Výsledok? Nečakajte, že nastane zmena v správaní dieťaťa a obrat k lepšiemu.

Namiesto toho často nastúpi vnútorná bolesť a rozčarovanie na jednej i druhej strane. Dieťa nechápe a je výbuchom rodiča sklamané, rodič je zvyčajne rozčarovaný sám zo seba. Za svoje zlyhanie sa neraz hanbí a najradšej by ho vzal späť. Sú však aj prípady, že telesné tresty detí považuje rodič za samozrejmosť. Vyrástol na nich a skúsenosť z detstva iba odovzdáva ďalej.

Jedna facka nezaškodí V prípade malých a občasných fyzických trestov sa roky vedú diskusie medzi rodičmi aj psychológmi. Zväčša si povieme, že jedna facka ešte nikoho nezabila. Hranica, keď občasné trestanie prerastie do pravidelnosti, však býva často veľmi krehká. Zlyháva rodičovská výchova, nie dieťa, pretože to len zriedka nájde odvahu vzoprieť sa. Americký sudca je v tomto prípade smutným precedensom. Muž, ktorý by mal garantovať dodržiavanie zákonov, sa po vyzlečení z talára zmenil na zviera.

Dôvodom neospravedlniteľného útoku na dospievajúcu dcéru mala byť zdanlivá banalita. Nelegálne sťahovala hudbu z internetu. Počas bitky prišla na pomoc aj matka. Nepomohla však dcére, naopak, sama jej pridala remeňom. Podľa všetkého nešlo o jednorazový výbuch.

Dnes už 23-ročná dcéra sa rozhodla zverejniť staré video preto, aby upozornila na odvrátenú stranu inak váženého človeka. Sudcu síce dočasne suspendovali, no trestnú zodpovednosť za svoje vyčíňanie nebude musieť niesť. Po piatich rokoch je prípad premlčaný.

Najväčším problémom je mlčanie obetí. Upozorňuje na to aj tento plagát, ktorý si vystačil bez slov.

Ohýbaj ma, mamko? Pri pohľade do našej histórie nemusíme byť na pochybách, že naši dedovia brali telesné tresty ako prirodzenú súčasť výchovy doma či v školách. Trstenice, ferule, bitie po „štipkách“, ťahanie za uši a šticovanie patrilo kedysi ku koloritu škôl.

Psychológ Jindřich Cupák hovorí, že za posledných päťdesiat rokov sa atmosféra v spoločnosti zmenila: „Veľmi výrazne sme v tomto smere prešli od autoritatívnych praktík k demokratickejšiemu chápaniu výchovy. Určite je to prínos pre obe strany.“

Hoci aj na Slovensku používanie telesných trestov upravuje legislatíva, doktor Cupák sa neraz stretáva s prípadmi, ktoré človek iba ťažko chápe. S prestrašenými, zakríknutými a do seba ponorenými deťmi. Alebo naopak s deťmi agresívnymi, ktoré riešia aj malé spory bitkou. V oboch prípadoch môže ísť o dôsledky používania hrubých telesných trestov v rodinách.

Zároveň pripúšťa zaužívaný názor, že k telesným trestom sa zväčša uchyľujú ľudia, ktorých v detstve tiež bili. „Raz sme riešili veľmi smutný prípad. Rodičia spôsobovali svojmu dieťaťu opakovane pri bitkách nielen rany, no ešte mu do nich sypali soľ. Pokúšali sme sa zistiť, kde sa v nich toľko krutosti k vlastnému dieťaťu vzalo. Otec nám prezradil, že jemu rovnako ubližovali jeho rodičia.“

Švédsky vzor Diskusia o výchove bez telesných trestov sa začala vo Švédsku v päťdesiatych rokoch. Spisovateľka Astrid Lindgrenová vytvorila postavičku Pipi, bystrého dievčatka, ktoré žije podľa vlastných predstáv. A na veľmi oficiálnej konferencii s úsmevom vyhlásila, „keď prestaneme biť deti, bude to krok k mieru vo svete”. Pre celú Európu je Švédsko v tejto oblasti vzorom. Od roku 1979 tu zákon zakazuje telesné tresty a dokonca aj vyhrážanie sa nimi.

Švédsky detský psychiater Gustaffson vysvetľuje, že vo Švédsku násilie nie je súkromná záležitosť, že treba zaviesť pozitívnu disciplínu, ale bez strachu. V tejto krajine sa rodič nesmie dieťaťu ani len vyhrážať a každé švédske dieťa pozná telefónnu linku, na ktorú môže zavolať a požiadať o pomoc.

Je pravdepodobné, že to, čo robili vaši rodičia vám, budete aj vy robiť svojim deťom. Upozorňuje na to aj tento pôsobivý bilbord. Text: „Za to, ako vyzerá, môže jeho otec.“ Pričom ide o slovnú hru, pretože text môžeme preložiť aj nasledovne: „Za to, ako pozerá, môže jeho otec.“

Iný kraj, iný mrav Filozof Jean Jacques Rousseau, ku ktorému sa Francúzi radi hlásia, presadzoval harmóniu ľudských vzťahov. Lenže situácia je taká, že francúzske domácnosti mali ešte donedávna ako bežnú výchovnú pomôcku špeciálny remeň na trestanie detí.

Francúzsky otec v diskusii v novinách hovorí o tom, ako ho otec telesne trestal tak, že dvakrát upadol do bezvedomia. Stefania, francúzska matka, napísala knihu Vyčerpaná žena, v ktorej priznáva, že telesné tresty boli pre ňu bežným spôsobom, ktorým sa snažila obnovovať si rodičovskú autoritu. Jedného dňa však zhrozená videla strach v očiach svojich detí, ktoré si rúčkami chránili tvár pred údermi, a vtedy si uvedomila, čo robí.

Nemec Ralph vysvetľuje, že v Nemecku je zakázané páchať násilie alebo deťom sa vyhrážať, ale nie je to trestné. Lebo dieťa nemá poslúchať, ale vyvíjať sa za dôstojných podmienok. Treba mu dať príklad, lebo, koniec koncov, deti nakoniec vždy napodobňujú rodičov. Každé dieťa chce v podstate rodičom vyhovieť a mať tak istotu, že ho rodičia majú radi. Nie je správne vytyčovať si ciele pri výchove. Treba s dieťaťom žiť a ako to povedal nemecký filozof Imanuel Kant, „sprevádzať dieťa, aby mohlo voľne rozvíjať svoju osobnosť”.

Kampane proti násiliu Kampane, ktoré sa v posledných rokoch rozbehli v mnohých krajinách sveta, prinášajú ovocie postupne. Odborníci tvrdia, že sú veľmi potrebné, keďže štatistiky sú neúprosné. S telesnými trestami sa už stretlo 93 percent detí v Chorvátsku, 80 percent v Poľsku, podobne sú na tom aj ďalšie krajiny.

Čo je však pozitívom – takmer 60 percent občanov Európskej únie považuje telesné tresty za formu násilia. Súčasťou národných kampaní sú zvyčajne aj alternatívne spôsoby výchovy, ktoré majú nahradiť telesné tresty. K najúčinnejším patrila poľská kampaň Detstvo bez násilia či kampaň v Spojenom kráľovstve s jasným sloganom – Bitie detí musí prestať. Bodka.

Upozorniť na násilie na deťoch nemusia len uplakané či zmlátené deti. Pôsobivá je aj plačúca bábika. Text: „Zabráňte násiliu na deťoch.“

Ako je to na Slovensku Problematiku telesných trestov na Slovensku rieši aj Národný akčný plán pre deti na roky 2009 - 2012. Daniela Šulcová z tlačového odboru ministerstva práce hovorí, že medzi hlavné úlohy patrí legislatívne upraviť výslovný zákaz telesných trestov a iných hrubých alebo ponižujúcich foriem trestania v každom prostredí vrátane rodiny.

K spĺňaniu tohto cieľa má viesť aj informačná kampaň o používaní alternatívnych nenásilných foriem výchovy v rodine, rešpektujúcich úctu k dieťaťu a podporujúcich rodičovskú autoritu.

Od roku 2009 je zákonom upravená takzvaná nulová tolerancia k telesným trestom v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

„Pri vykonávaní opatrení podľa tohto zákona je zakázané používať všetky formy telesných trestov na dieťati a iné hrubé alebo ponižujúce formy zaobchádzania a formy trestania dieťaťa, ktoré mu môžu spôsobiť fyzickú alebo psychickú ujmu,“ doplnila Daniela Šulcová. Zo zákona vyplýva povinnosť upozorniť orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na porušovanie práv dieťaťa.

Podobne je nulová tolerancia k telesným trestom zavedená aj v oblasti výchovy a vzdelávania.

V rodine iba primerané tresty V rodinnom prostredí sa problematika rieši trochu odlišne. Podľa zákona o rodine majú rodičia právo pri výchove dieťaťa použiť primerané výchovné prostriedky tak, aby nebolo ohrozené zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývoj dieťaťa. Množstvo a druhy výchovných prostriedkov ponecháva zákon na voľbe rodičov, ohraničuje ich však mierou primeranosti.

„Rodičia majú pri výkone rodičovských práv a povinností autonómne postavenie. Štát ich nekontroluje ani na nich nedohliada. Jeho intervencia do právneho vzťahu medzi rodičom a dieťaťom je odôvodnená len v prípade, ak sú ohrozené alebo porušené práva dieťaťa,“ hovorí Šulcová.

Počítajte do desať Z klinickej praxe psychológ vie, aké vzájomné odcudzenie môžu telesné tresty medzi deti a ich rodičov vniesť. Preto odporúča radšej systém odmien ako trestov. A zďaleka nemusí byť odmenou iba balík cukríkov či značkové oblečenie. Oveľa viac zaberá pekné slovo, rozhovor, pritúlenie. Čo však v prípadoch, ak dobré slovo nepomáha a dieťa skáče rodičovi po hlave? Aj vtedy treba zachovať chladnú hlavu, lebo iba s ňou sa dá hľadať účinný recept na to ako prelomiť vzdor, zlobu či zanovitosť. Univerzálny recept „ako na to“, bohužiaľ neexistuje. Všetko záleží na konkrétnej situácii a empatii rodiča. Pozor si treba dávať hlavne na náhle rodičovské výbuchy zlosti pod vplyvom stresu a preťaženia. Ak cítite, že vás svrbí ruka, napočítajte do desať alebo odíďte do inej izby. Neovládateľná chuť udrieť vraj trvá iba pár sekúnd.

Autor: Sabina Skarbová