Iva Filová: Trauma z lavíny vo mne zostala navždy

V detstve ste sa začali zaujímať o kamene, potom prišlo horolezectvo, skialpinizmus a extrémne lyžovanie. Akoby ste stále hľadali niečo náročnejšie?

Vždy musím mať pred sebou nejaký cieľ. Keď ho dosiahnem, som na chvíľku spokojná, ale potom začnem mať pocit, že potrebujem ešte niečo viac, byť niekde potrebná. Platí to v športe, v práci, v záľubách. V skialpinizme som sa našla už na vysokej škole. Dostala som sa medzi ľudí, ktorí sa venovali aj jeho extrémnej forme. S nimi som začala chodiť do zahraničia, najmä do Álp. Tam som začala s extrémnym lyžovaním a vyššími výkonmi.

Ako ste prekonávali strach?

Strach pociťujem teraz, keď už mám všeličo za sebou a viem, aké sú riziká. Na začiatku som sa až tak nebála. Akoby som mala nižšiu hranicu strachu, nevedela som, do čoho idem. Bála som sa, ale len v takej zdravej miere, aby som sa niekde nezabila. No rešpekt k horám bol od začiatku vždy obrovský, bez neho sa nedá v nich prežiť. Na druhej strane, ak je strachu priveľa, človek nedokáže urobiť v teréne kroky a rozhodnutia, ktoré sú potrebné, lebo sa až priveľmi bojí.

Aké sú hlavné úskalia skialpinizmu?

Pre mňa je to spojenie horolezectva a lyžovania. Skialpinista, ktorý už ide do ťažšieho terénu a rizikových podmienok, musí byť aj horolezec a musí mať skúsenosti z letných aj zimných hôr. Potrebuje sa vedieť samostatne pohybovať v teréne. Horolezectvo je oproti skialpinizmu bezpečnejší šport, lebo človek je naviazaný vo dvojici, istí sa a vie si zabezpečiť cestu aj napriek riziku. Pri skialpinizme sa musí spoliehať sám na seba. Na lane nie je nikým istený, potrebuje skúsenosti, byť si istý svojimi krokmi a vedieť, čo môže očakávať od terénu.

Najčastejšie chodíte do Vysokých Tatier a do Álp. Podľa čoho si vyberáte trasy?

Nemám špeciálne kritérium. Vždy je to tak, že s priateľmi sledujeme celú zimnú sezónu snehové podmienky a podľa nich sa rozhodujeme. Väčšina mojich túr sú ľahké skialpinistické trasy, na ktorých si môžem užívať prírodu, výhľady, sneh... Je to krásne. A občas, keď sú podmienky, sa vyberieme niekam na kopec, do nejakého lákavého žľabu, ktorý zlyžujeme. Nikdy som nemala méty, že musím zvládnuť napríklad päť extrémnych zjazdov za sezónu. Vtedy má človek najväčšiu šancu sa zraniť.

Pamätáte si svoj prvý extrémny zjazd?

Áno, bolo to v roku 2003 na najvyššom kopci Rakúska Grossglockneri. Dovtedy som skialpinizmus robila len v Tatrách. Stretávala som sa s kamarátmi, ktorí už lyžovali aj extrémne žľaby a navrhli, že pôjdeme na Grossglockner. Nevedela som, čo ma čaká, len ma uistili, že ak viem dobre lyžovať, tak to zvládnem. Na kopec nám trval výstup dva dni, s jedným bivakom. Až keď sme boli hore a obuli si lyže, pochopila som, o čo ide, že je to asi veľmi strmé (smiech). Dovtedy som na takom nebezpečnom svahu nelyžovala, ale nebála som sa a verila som, že to zvládnem. Tento zjazd ma naštartoval a extrémnemu lyžovaniu som sa začala venovať ešte intenzívnejšie.

Máte za sebou zjazd, na ktorý ste hrdá?

Určite. Sú to všetky zjazdy, ktoré som absolvovala v roku 2008 v Dolomitoch, v masíve Mont Blancu, ale aj vo Vysokých Tatrách. Vtedy som sa vrátila do strmých žľabov po dvojročnej prestávke. Ťažké zranenia, ktoré som utrpela pri páde lavíny, ma nadlho odstavili od športovania. Návrat na lyže a do žľabov bol pre mňa taký psychicky náročný, že som naozaj musela prekonať samu seba. Vtedy som už na svahy a na túry šla s veľkými obavami. Psychická trauma mi asi zostala navždy. Ale vedomie, že som napokon prekonala strach, ma vždy povzbudí a naštartuje. Som rada, že môžem opäť robiť to, čo ma baví.

Lavínu ste prežili v roku 2006 v Bulharsku, čo sa vtedy stalo?

Boli sme v pohorí Rila. V Bulharsku je ťažké zistiť vývoj počasia a poveternostné podmienky, ako sa to dá napríklad v rakúskych Alpách. Nemali sme podrobnejšie informácie o podmienkach a situáciu sme podcenili. Boli sme ubytovaní v horskej chate, z ktorej sme vyrazili na lyžiarsku túru, aj keď sme vedeli, že veľa nasnežilo a fúkal silný vietor. Skoro ráno sme sa vydali na jeden kopec, ktorý sme zlyžovali bez problémov. Keď sme sa vracali naspäť, mali sme ešte dosť času, a tak sme si povedali, že zlyžujeme aj jeden blízky žľab. Bol to mierny, veľmi ľahký terén. Keď sme však vystupovali kopcom, odrezali sme pod sebou lavínu. A potom som len padala.

Dá sa v lavíne nejako usmerňovať pád?

Mala som za sebou niekoľko lavínových kurzov, podvedome som robila veci, ktoré som dovtedy vedela len teoreticky. Hlavne som sa snažila rukami si chrániť tvár. Ako som s lavínou padala, dopadla som oboma rukami na skalu, takže som si ich zlomila. Ale zachránila som si tým hlavu a určite aj život. Po celý čas som sa snažila udržať na povrchu, tlak snehu dokáže byť obrovský. Mala som však veľké šťastie, lebo keď sa lavína zastavila, ostala som ležať na povrchu. Pod snehom som bola, len keď som padala dole. No ústa aj nos som mala plné snehu. Nemohla som chvíľu vôbec dýchať. Šťastie bolo aj v tom, že som neupadla do bezvedomia, inak by som sa utopila v topiacom sa snehu, ktorý som mala v ústach a v nose.

Akú rýchlosť má takáto lavína?

Išlo o prachovú lavínu, ktorá je veľmi rýchla, pri voľnom páde dosahuje až dvesto a viac kilometrov. Má veľkú silu a tým, že je sneh jemnučký, dostane sa vám úplne všade a zapchá všetky dýchacie cesty. Aj keď som si chránila tvár, nezabránila som tomu, aby som sa ním nezačala dusiť. Lavína sa však dá málokedy predvídať, niekedy prekvapí aj profesionála.

Psychika sa oproti telu zotavuje o čosi ťažšie. Prečo ste sa rozhodli, že budete v lyžovaní pokračovať?

Záľuba v skialpinizme a lyžovaní bola pre mňa taká silná a stále je, že som sa ich nechcela vzdať len preto, že sa po tejto nehode trochu bojím. Nemohla by som sa pozerať na kopec iba z okna. Dnes si však už túru plánujem tak, aby sa niečo podobné nezopakovalo. Nemám problém vrátiť sa aj z polovice cesty, ak dôjdem niekam, kde sú podľa mňa zlé podmienky. Mnoho skialpinistov chce za každú cenu dosiahnuť vrchol a zlyžovať ho, vtedy vznikajú najväčšie riziká. Keď tri dni v kuse sneží, nerobí mi problém niekoľko dní počkať, kým sneh sadne a prestane byť lavinózny. Viem, že potom si perfektne zalyžujem, takže sa nemám kam ponáhľať. Ale je veľa ľudí, ktorí to nevydržia a idú lyžovať hneď po snežení, ale potom sa stávajú tragické lavínové nehody. Robím skialpinizmus osemnásť rokov a viem, že sneh počká aj takých päť dní po snežení.

Nelákali vás niekedy skialpinistické preteky?

Na pretekoch musíte veľmi rýchlo vybehnúť do kopca a čo najrýchlejšie zísť dole. Nikdy som nebola pretekársky typ, nelákalo ma to. Pre mňa je najkrajšie si pokojne vyšliapať kopec, či už to trvá dve hodiny, alebo pol dňa a potom si z neho dobre zalyžovať.

V Banskej Bystrici pôsobíte aj ako dobrovoľná horská záchranárka, ako ste sa k tomu dostali?

Ide o moje presvedčenie, pocit, že chcem pomôcť a baví ma to. Rozhodla som sa kvôli tomu aj pre štúdium na fakulte zdravotníctva, odbor záchranár urgentnej starostlivosti, takže som opäť vysokoškoláčka (smiech). Geológia ma síce živí, ale po pätnástich rokoch praxe už viem, že študentské sny o tom, ako budem cestovať po svete na sopky, sa nenaplnia. Geológia na Slovensku dáva málo príležitosti sa realizovať a ja sa už v rámci odboru nemám kam ďalej posunúť.

Máte vo výhľade ešte nejaké trasy, ktoré by ste chceli zlyžovať?

Minulý rok som sa dostala do Kirgizstanu, kde sa mi podarilo zjazdiť Pik Koronu s výškou 4800 metrov v západnom Ťan Šane. Určite by som sa chcela ešte vrátiť na podobne vysoké kopce mimo Európy. Možno iné ázijské pohoria, zaujímavá je aj Južná Amerika.

Ako je to so službami pre turistov v takom Kirgizstane?

Nie sú tam lanovky ani vleky, takže všetko si musíte vyniesť sami z doliny. Existujú rôzne základné tábory, kde vám miestni zabezpečia stravu a sprievodcu. Ale výstup k takémuto táboru alebo k bivaku na ľadovci môže trvať aj niekoľko dní a až potom idete lyžovať. Takže samotný výstup je náročný, prekonávate pri ňom sám seba, ale lyžovačka je potom za odmenu.

Je rozdiel ísť na túru v lete a v zime. Ako znášate mrazivé počasie?

V meste zimu neznášam, ale v horách mi vôbec neprekáža. Na kopci sa človek stále hýbe a je aj dobre oblečený. Dnes je oblečenie v športových obchodoch také dokonalé, že sa môžete bez problémov zabezpečiť proti zime, vlhku, vetru, vôbec nepremoknete. No a keď som v horách a vidím, aké sú krásne, som zaplavená endorfínmi, adrenalínom a zimu nevnímam (smiech). Keď treba v noci bivakovať, poviete si, že je to nad vaše sily, že sa tam už nikdy nevrátite, ale ráno je všetko iné. A za dva dni aj zabudnete, že máte za sebou ťažkú noc, počas ktorej vám bola zima. Myslím si, že na skialpinizmus musí byť človek psychicky pripravený a vyzretý. Mal by byť stotožnený s tým, že bude unavený, vyčerpaný, že mu môže byť zima, že si kopec musí najskôr pekne vyšliapať. Len potom ho to bude vnútorne napĺňať. Často sa človeku naozaj nechce ísť ďalej, lebo začal fúkať vietor, je mu zima, mrznú mu nohy, ale musí to zvládnuť a ísť hore, lebo väčšinou je to jediná cesta k tomu, aby sa mohol vrátiť naspäť.

Iva Filová (38)

pochádza z Banskej Bystrice. Vyštudovala Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave, odbor geológia. Pracuje ako geologička pre súkromnú firmu a v súčastnosti študuje odbor záchranár urgentnej starostlivosti na Fakulte zdravotníctva v Banskej Bystrici. Pôsobí ako dobrovoľný horský záchranár v Banskobystrickej horskej službe. Od šestnástich rokov sa zaoberá speleológiou. Venuje sa horolezectvu, skialpinizmu a extrémnemu lyžovaniu. Špecializuje sa najmä na zjazdy vo Vysokých Tatrách a Alpách. Prvý extrémny zjazd absolvovala v roku 2003 v Rakúsku, na severnej stene Grosslockneru. Išlo o ženský prvozjazd Pallaviciniho kuloáru. Je spoluautorkou knihy Hory a sníh, ktorá sa zameriava na pohybové aktivity v zimných horách. V roku 2006 prežila pád lavíny, z ktorého sa dva roky zotavovala, aby sa potom opäť vrátila do hôr. Má štrnásťročného syna.

Autor: Petra Mandlová