Anna je aktívna žena v strednom veku a trpí tráviacimi ťažkosťami. Napriek svojmu zdravotnému handicapu má každý deň, od rána do večera, vyplnený rôznymi povinnosťami. Okrem náročnej profesie manažérky sa stará nielen o svoju domácnosť, ale aj o domácnosti dvoch dospelých detí.
Keď nestíhajú nakúpiť, upratať, uvariť, všetko za ne vždy ochotne urobí. Tak ich miluje, že by sa najradšej celá rozdala. V posledných mesiacoch však cíti veľký úbytok energie. Jej trávenie sa tak zhoršilo, že už jedáva len tekutú stravu, aby sa vyhla bolesti.
Žiadne lieky na jej neduhy nezaberajú. Vo svojom vnútri cíti, že niečo nie je v poriadku. Stále má pocit, že sa musí ponáhľať, aby stihla všetko, čo musí. Dokonca sa nevie uvoľniť ani pod sprchou.
Obrovské množstvo informácií, ktoré musí každý deň jej mozog spracovať pri riešení pracovných a rodinných povinností, je také nestráviteľné, že jej to nedovoľuje tráviť jedlo. Psychické napätie sa negatívne prejavuje na fyzickom zdraví. Dá sa to nejako zastaviť?
Čas pre seba
Podľa psychologičky Tatiany Lesayovej nám signály nespokojnosti dávajú jasne najavo, že náš život potrebuje zmenu. Netreba s nimi bojovať, ale snažiť sa im porozumieť.
„Pred každou zmenou prichádza niečo ako vzbura, prechodné obdobie, keď sa situácia zhoršuje do neúnosnej miery a núti nás meniť zabehnuté vzorce správania, ktoré sa prejavujú ako nefunkčné,“ vysvetľuje.
V tomto období je dôležité nájsť si čas pre seba a zodpovedať si pár zásadných otázok. V čom je podstata nášho problému? Ako dlho sa už tento problém v našom živote prejavuje, čia je to chyba, že vôbec vznikol a že nám strpčuje život? Aby sa situácia mohla uzdraviť, je dôležité byť k sebe maximálne úprimná.
„Ak to dokážete, pravdepodobne prídete na to, že si za situáciu, v ktorej sa nachádzate, môžete v prvom rade vy,“ upozorňuje Tatiana Lesayová. A to je dobre, lebo meniť názory a vzorce správania druhých ľudí je veľmi ťažké, často priam nemožné. Vlastné správanie však môžeme kedykoľvek korigovať svojou vôľou.
Únik z pasce
Sklony k sebadeštruktívnemu správaniu, ktoré nám pomaly, ale isto otravujú život, často vznikajú na nevedomej úrovni, niekedy už v detstve. Aj u Anny je to tak. Keď si úprimne zrekapitulovala svoju minulosť, vybavila sa jej pred očami matka, ktorá bola presne taká istá, ako je dnes ona.
Tiež by najradšej za svoje deti aj dýchala. Vždy, keď mohla, tak im pomáhala, všetko, čo mala, im rozdala. A dnes je vážne chorá. V rozhovore s psychologičkou Anna pochopila, že problém časovej tiesne, ktorý ju tak sužuje, neprichádza z vonkajších okolností, ale z jej vnútra. Jej deti sú už dospelé, dávno by sa mohli starať samy o seba, keby im to umožnila.
Lenže pomáhať im ju vždy tak nesmierne uspokojovalo, že sa tohto pocitu dlho nechcela vzdať. Namiesto toho bola podráždená pri kolegoch z práce, zdalo sa jej, že ju svojimi požiadavkami odvádzajú od niečoho, čo je oveľa dôležitejšie. Teraz, keď už má vážne zdravotné problémy, konečne vidí všetko v pravom svetle. Choroba ju donútila urobiť vo svojom živote zásadné zmeny. Napokon to ani nebolo až také zložité, ako si myslela.
„Keď si uvedomíme, ktoré stereotypy sú nefunkčné, je dobré nahradiť staré zvyky niečím novým, aby po ich odstránení nenastal v našom živote pocit prázdna,“ radí Tatiana Lesayová. U Anny bolo najprv potrebné absolvovať pár otvorených rozhovorov s deťmi.
Keď im vysvetlila, ako sa cíti, samy od seba jej navrhli, aby sa už nezaťažovala ich problémami. Čas, ktorý zrazu takto získala, dnes využíva na svoj profesionálny rast a nové koníčky. Konečne tak získava potrebnú energiu, ktorej mala nedostatok a jej zdravotný stav sa zlepšuje.
Ani z voza, ani na voz
Uviaznutie v prechodnej fáze medzi zmenou z jedného životného modelu na druhý nejde však vždy tak rýchlo ako u Anny. Niekedy sú zmeny také zložité, že človek potrebuje dlhší čas na to, aby sa s nimi vyrovnal.
Tak to cíti aj tridsaťpäťročná Monika, ktorá uviazla v prechodnom stave medzi dvomi mužmi. S manželom, ktorý ju sklamal, stále žije v spoločnej domácnosti, a ten, ktorý sa v jej živote zjavil ako záchranca, ostáva v pozícii milenca.
Situácia nie je jednoduchá, lebo Monika má s manželom dve malé deti. Tie síce trpia hádkami rodičov, ale ona vraj nemá to srdce pripraviť ich o rodinné zázemie. S manželom pritom už roky nemala sex, aj on má inú známosť.
Podľa Tatiany Lesayovej ide o to, aby sa všetci zúčastnení postupne pripravili na nevyhnutnú zmenu. „Čím viac ľudí je do takéhoto procesu zainteresovaných, tým dlhšie môže trvať prechodné štádium, kým sa situácia nevyjasní,“ vysvetľuje.
Odhadnúť vhodný okamih na potrebný prelom môže byť ťažké, lebo nikto nechce stavať svoje šťastie na nešťastí druhých. Pomôcť môže jedine otvorená komunikácia. Odkrytie kariet je oveľa lepšie ako manipulácia a zatajovanie.
Keď sa Monika jedného dňa odhodlá porozprávať úprimne s manželom, možno zistí, že on je rovnako nešťastný ako ona a spoločnými silami sa dokážu dohodnúť na rozumnom riešení.
Tatiana Lesayová si myslí, že v jej prípade už vhodný okamih prišiel, stačí len nabrať odvahu a odhodlať sa na skok do neznáma. Ten bude určite oslobodzujúcejší ako dlhodobé zotrvávanie v starých koľajach. Stačí sa len pustiť strachu a úzkosti a s dôverou vykročiť do budúcna.
Úloha emočnej inteligencie
Pri riešení zásadných životných zmien nám môže pomôcť kultivovanie takzvanej emočnej inteligencie. Ide o schopnosť citlivo rozoznať svoje potreby a napĺňať ich v súlade s potrebami nášho okolia tak, aby sme sa zbytočne nedostávali do konfliktov.
Psychologička Tatiana Lesayová odporúča začať od seba. „Sebapoznanie nám postupne otvorí aj poznávanie druhých ľudí,“ tvrdí. Táto vlastnosť nemá nič spoločné s výškou inteligencie. Naopak, podľa Tatiany Lesayovej sa často stáva, že nadpriemerne inteligentní ľudia majú nízke EQ, a preto si vytvárajú v mysli rôzne predsudky a podliehajú nefunkčným stereotypom.
Zmeny, ku ktorým sa v živote odhodlávajú potom často vyvolávajú odpor okolia, čo im prináša do života nemálo problémov. Lebo či chceme, alebo nie, svoj život musíme vždy meniť v súlade s potrebami našich blízkych. Ak to nie je možné, je to znak toho, že naše cesty sa musia rozísť.