Konečne som sa mohla o niekoho starať

Mala som presne štrnásť rokov, keď som prežila svoje najkrajšie Vianoce. Začalo sa to takto :

Ranné lúče mi šteklili viečka. Zobudila som sa s úsmevom, pretože som vedela, že sú Vianoce. Ako každý, aj ja som išla skontrolovať, ako to v dome prebieha. Všade rozvoniavali domáce medovníčky a hrali vianočné koledy. Spolu so starým otcom sme zasadli pred televízor a pozerali vianočné rozprávky. Pri nich mi starký rozprával, ako to chodilo u nich, keď bol malý.

Bol vďačný za to, keď mal pod stromčekom aspoň jeden pár ponožiek. Mňa však stále viac trápilo to, že nikde vonku nebol sneh. Rozhodli sme sa ísť na vzduch a zhotoviť búdku pre vtáčiky. Aby sme aj im pripravili malé Vianoce. Ako je u nás zvykom, cestou sme susedom rozdali po pohári medu a zaželali krásne Vianoce.

Zrazu sme niečo začuli. Buchot a zavýjanie. Rýchlo som rozbehla cez ulicu a zbadala som na ceste zrazeného psíka. Starý otec mi dovolil vziať ho k nám a spolu sme ho ošetrili. Dali sme mu meno Vločka. Bola to mladá sučka jazvečíka a mala zlomenú nožičku.

Celý rok som si priala na Vianoce psíka čivavu, o ktorej celá rodina nechcela ani počuť. Ale predsa som dúfala. Schyľovalo sa k večeru. Išli sme sa pomodliť a Vločka pravdaže s nami. Po výdatnej večeri nasledovali darčeky.

Ako obvykle dostala som pyžamo a ponožky, no i tak som sa veľmi tešila. Čivava tam samozrejme chýbala, no napriek tomu mi nebo zoslalo Vločku a moje vnútro bolo naplnené šťastím. Okrem blízkych, ktorí ma majú radi, mala som aj ja niekoho, o koho sa môžem starať. Od tej chvíle sa Vločka stala súčasťou rodiny a ja som s ňou prežila svoje najkrajšie Vianoce.

Ľubica Hadobásová

Redakcia si vyhradzuje právo úpravu príspevkov.

Autor: nš