Katarína Brychtová: Rada sa ľudí vypytujem

Ako budú vyzerať vaše tohtoročné Vianoce?

Asi ako každé vianočné sviatky v mojom živote – strávim ich so svojou rodinou. Vianoce boli u nás vždy veľmi pekné. Pamätám si, že som ako dieťa vždy moderovala celé rozdávanie darčekov. Veľmi ma to bavilo. Nezabudnem, ako som si raz našla pod stromčekom rifle, svoj najkrajší darček. Sviatky inak trávime s manželom a deťmi úplne bežne. Nerobíme žiadne užitočné veci, len pozeráme televíziu a oddychujeme. Bohužiaľ, sme trošku prízemní, lebo veľa jeme (smiech). Môj muž urobí kapustnicu, ktorá je najlepšia na svete, a na mne je zemiakový šalát a kapor.

Ste človek, ktorý si všetko pripraví vopred, alebo sa stresujete na poslednú chvíľu?

Nie som veľmi systematická. Som blíženec a v tomto znamení máme jednak rozdvojenosť a jednak intuitívnosť, nemám rada presne naplánované veci. No už sa snažím, aby som nerobila všetko na poslednú chvíľu.

V čom ste ako blíženec rozdvojená?

Som raz taká, raz onaká – niekedy som dynamická, energická, rada sa idem zabaviť, inokedy som skôr pomalá, potrebujem svoj čas a nemám rada, keď na mňa niekto tlačí. Myslím si, že mám veľa rôznych tvárí, čo je na jednej strane dobré, pretože život so mnou je pestrý, ale na druhej strane, niekedy som neodhadnuteľná. My blíženci sme blázni, máme radi nové veci, nemáme radi stereotyp, ale pritom obľubujeme určitú istotu. Nehodíme sa na exaktné povolania, ani ja nemám rada pravidlá a nie som puntičkárka. Aj keď niečo vymyslím, mám problém to potom dotiahnuť úplne do konca. No to treba o sebe vedieť a pracovať s tým. Zatiaľ so sebou vychádzam celkom dobre (smiech).

K vašej práci moderátorky patrí spovedanie ľudí. Máte takéto tendencie aj po príchode domov?

Mám, spovedám nielen svoje deti a manžela, ale celkovo sa rada ľudí vypytujem. Keď sa máme s niekým novým stretnúť, kamarátky ma hneď vyšlú, aby som o ňom zistila čo najviac. Ale nevypytujem sa nejako programovo, podľa mňa je to tým, že ma zaujímajú ľudia. Snažím sa pýtať aj doma, ale tam nemám veľký ohlas (smiech). Môj muž nemá veľmi rád, keď sa príliš vypytujem a Kubo mi tiež minule vyčítal, že ho vyšetrujem. Musím si dávať pozor, aby to neznelo ako výsluch.

Vraj ste liberálny rodič. Ako dopadla vaša „babská jazda“ – dvojmesačný pobyt v Amerike, ktorý ste toto leto strávili so svojou dvadsaťdvaročnou dcérou?

V podstate to bolo podobné ako doma, pretože sme s Katkou nemali v rovnakom čase školu, a tak sme spolu netrávili príliš veľa času. Ona chodila na kurz scenáristiky, ja na angličtinu. Bývali sme spolu na internáte v malej izbičke, ktorú keď som na začiatku zbadala, bola som zvedavá, ako to tam vydržím. Ale vydržala som. A ponorková choroba? Možno uprostred pobytu sme ju chvíľu mali, lebo sme tam boli len my dve, ale dobre sme to zvládli, prežili sme bez ujmy na zdraví (smiech). Táto skúsenosť nepokazila náš vzťah, skôr naopak.

A čo vzťah s manželom – boli ste si potom vzácnejší?

Určite, boli sme si vzácnejší, keď sme sa vrátili. Ale je hrozné, ako človek veľmi rýchlo opäť nabehne na stereotyp, do bežného života. V New Yorku mi bolo veľmi dobre. Rýchlo som si tam zvykla, pretože Američania sú veľmi priateľskí, aj keď nejde o nejaké hlboké vzťahy, ale tým, že som tam išla len na dva mesiace, nepotrebovala som si budovať pevné putá. Nikdy som sa necítila sama, všade sa mi niekto prihovoril. Stačilo, aby som mala v ruke bedeker New Yorku a už sa ma ľudia pýtali, či nepotrebujem pomôcť. Páčilo sa mi, že hocikam som prišla, ľudia mi porozprávali o svojom živote, vypytovali sa ma. Pri škole sme mali kaviareň, v ktorej mi zamestnanci po týždni hovorili menom a už presne vedeli, akú kávu a koláčik chcem. Veľkou inšpiráciou bola pre mňa aj škola, kde som stretla ľudí z celého sveta. Fascinovalo ma, že napriek tomu, akí sme odlišní, vo svojej podstate sme všetci rovnakí. Všetci chceme, aby bolo dobre nám a našim blízkym. Okrem toho si myslím, že ľudia sú vo svojej podstate dobrí. Znie to možno naivne, ale mám veľmi dobré skúsenosti s ľuďmi a stále špekulujem, ako je možné, že to nejde na tomto svete zorganizovať tak, aby neprevyšoval biznis nad normálnymi ľudskými hodnotami.

S manželom ste už dvadsaťtri rokov. Máte nejaký recept na dlhotrvajúci vzťah?

Podľa mňa je to jedna z najťažších vecí na svete. Je oveľa jednoduchšie žiť sám, lebo nemusíte robiť každodenné kompromisy.

Aj preto v súčasnosti veľa ľudí radšej vzťah ukončí...

Áno, mnohí rezignujú veľmi rýchlo. Neviem, či je to najšťastnejšie riešenie, lebo podvedome si hľadáme stále podobných partnerov a vstúpime do niečoho podobného. Nerobme si ilúzie, ideálny vzťah neexistuje. Aj my s manželom sme už všeličo preskákali, ale nikdy sme vážne neuvažovali nad rozvodom. V tomto smere mám šťastnú povahu, že sa netrápim tým, čo nemôžem ovplyvniť. Zabúdam na zlé veci, skôr rozmýšľam do budúcnosti a nebabrem sa v minulosti. Veď vo vzťahoch robíme všetci chyby. Keby ľudia vedeli, čo všetko som už postvárala, to by bolo (smiech.) Svojho muža si veľmi vážim. Samozrejme, občas nie je ľahké vydržať s lekárom, lebo je trošku direktívny. Musí však taký byť pre svoju profesiu. Niekedy teda musím doma sklopiť uši a byť pokorná. Nerobí mi to problém, ale, samozrejme, vo vzťahu musí fungovať vzájomná tolerancia a nemôžete ustupovať len vy, nesmie chýbať určitá rovnováha. Snažím sa manžela vo všetkom podporovať. Teraz sme veľmi citlivo prežívali situáciu okolo výpovedí lekárov. Aj môj muž bol medzi tými, ktorí dali výpoveď. Bolo pre mňa veľkým sklamaním, keď som v priamom prenose videla, ako sa u nás dá dvadsať rokov po revolúcii manipulovať médiami. Mohla som si porovnať, čo mi hovoril doma manžel a čo vysielali v televízii. Bola to ťažká situácia.

Neľahké situácie zažívate určite aj v relácii Pošta pre teba. Sú niektoré príbehy, nad ktorými musíte premýšľať aj po vypnutí kamier?

Určite áno, ale za tie roky som si musela vybudovať akúsi ochranu, nemôžem to stále nosiť v sebe. Zo začiatku ma nakrúcanie veľmi unavovalo, pretože som si prípady stále omieľala v hlave, ako asi dopadnú. Veľmi som tým žila. Ale už som sa naučila mať trochu odstup, hoci nie vždy sa to dá, najmä keď ide o vážne veci, ako sú smrť alebo týranie. Vtedy to konfrontujete so svojím životom, či chcete, alebo nie.

Túto reláciu robíte už sedem rokov. Nebojíte sa, že sa vám jedného dňa minú záujemcovia o stretnutia?

Jasné, môže sa to stať, ale zatiaľ je ich dostatok. Fascinovalo ma, že na poslednom nakrúcaní sme mali jeden príbeh silnejší ako druhý. Napríklad na Vianoce bude odvysielaný prípad o chlapíkovi, ktorý pochádzal z Mongolska a pred tridsiatimi rokmi prišiel študovať na Slovensko. Našiel si tu priateľku, mal s ňou syna, ale jeho mongolská rodina mu nedovolila, aby sa s ňou oženil. Vtedy bol ešte socializmus a násilne ho deportovali naspäť do Mongolska. Na smrteľnej posteli poprosil svoju sestru a brata, aby našli na Slovensku jeho syna, aby vedel, kde sú jeho korene. Bolo to veľmi dojímavé stretnutie. Ten chlapec hovoril, že vždy sa túžil ísť pozrieť do Mongolska. Jeho otec tam mal dokonca firmu, ktorá sa volala Daniel – rovnako ako syn. Obdivujem ľudí, ktorí prídu do Pošty pre teba. Vážim si ich. Veď skúste rozprávať otvorene a úprimne o svojich vnútorných pocitoch alebo traumách. Bez ľudí by sme neboli nič, oni tvoria program.

Katarína Brychtová (44)

vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave. Objavila sa na doskách viacerých divadiel, medzi nimi napríklad v SND, v Astorke či v Trnavskom divadle. Jej moderátorské začiatky siahajú do rádia Twist a jej hlas poznáme aj z dabingu – napríklad ako Rachel zo seriálu Priatelia alebo Šeherezádinu kamarátku z Tisíc a jednej noci. Zahrala si tiež postavu v seriáli Panelák. V súčasnosti ju môžeme vidieť v relácii Pošta pre teba a počuť v rádiu Jemné melódie. Svoje vzdelanie si rozširuje štúdiom sociálnej práce – momentálne je vo štvrtom ročníku na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. S manželom vychováva dcéru Katku a syna Jakuba.