Keď som mala desať...

Najkrajšie Vianoce som zažila, keď som mala desať rokov (pozn. dnes mám 20). Neexistovali vtedy digitálne fotoaparáty, no všetko máme dôkladne zdokumentované. Ako slečny sme sa tešili na deň D celý týždeň. S maminou sme všetko pripravovali, ochotne sme doma pomáhali, veď mal predsa prísť Ježiško.

Nemali sme vysnívané darčeky, no týždeň pred Vianocami sme písali Ježiškovi list, čo by sme chceli dostať. Vložili sme ho do schránky a čakali, kedy si ho príde Ježiško vyzdvihnúť. Santa Claus bol ešte neznámy. Dvadsiateho štvrtého decembra sme sa s ocinom vybrali do lesa, aby sme domov priniesli trošku typickej vône ihličia, keďže stromček zvykneme mať umelý.

Celá rodina sme sa zišli a zdobili sme, čo ešte bolo treba, pripravovali sa na večer. Samozrejme, ako býva niekde zvykom, tak sme aj my celý deň jedli len jednoduchú polievku, aby sme videli "zlaté prasiatka". To boli naše "hodinky", keď sme vyhladli, signalizovalo to, že je čas začať slávnostnú večeru. Kapor nám ešte stále plával vo vani, lebo nám ho bolo ľúto zabiť. Stačili nám aj filé.

Celým domom rozvoniavala kapustnica, varené víno, šalát a ryba. Tie krásne vône sa prelínali s vôňou ihličia a našou túžbou zjesť všetko čo najrýchlejšie a utekať k stromčeku. O pol šiestej večer sme boli slávnostne vyobliekaní, mamina nám ako veľkým slečnám narúžovala pery a mohlo sa začať sláviť. Ocino prečítal list z Biblie, na čelá nám spravil medový kríž, rozkrojil jablko.

Pripili sme si a po modlitbe sme začali jesť. Tento tradičný postup sme nikdy neporušili. Predpokladám, že to bude aj tento rok rovnako prebiehať, hoci sa veľa vecí zmenilo a my sme už vyrástli. Rodičia nás schválne nútili jesť rybu, ktorá mala veľa kostí, pretože v našich malých ligotavých očkách videli túžbu rýchlo sa rozbehnúť do obývačky a skontrolovať, či Ježiško na nikoho nezabudol.

Po hodinovom jedení sme ešte chvíľu museli zotrvať v detskej izbe, kým "Ježiško" (mamina) v obývačke všetko pripraví. Sledovali sme to cez kľúčovú dierku. Odhalili sme ju. No vysvetlila nám to tak, že Ježiško jej dáva silu, aby mohla spolu s otcom zarábať a kúpiť nám darčeky.

Začali sme rozbaľovať a rodičia zakúrili v krbe. Čakali, ako bude všetko dotvárať idylickú atmosféru, no zabudli otvoriť páčku na komíne, a tak sme mali všade veľa dymu, biela stena sa razom zmenila na čiernu. Po tomto nasledovala návšteva u babky a o polnoci omša.

Boli to pre mňa skutočne najkrajšie Vianoce, pretože sme boli spolu. Všetko sme chceli mať tip - top, no ľudia občas zabúdajú na okrídlenú vetu: Pomaly ďalej zájdeš. Veľa vecí sa zmenilo, no Vianoce, na ktoré si spomínam z detstva, nikdy nevymiznú. Krásna nostalgia vo mne ostane navždy. A aj napriek "príjemným nepodarkom", ktoré sa občas stanú každému.

Prajem vám krásne Vianoce.

Lucia Kaniková

Redakcia si vyhradzuje právo úpravu príspevkov.

Autor: nš