Patrícia Janečková: Bábiky mám v škatuli pod posteľou

Ako prežívate spievanie pred obrovským davom?

Na veľkých koncertoch je jedna výhoda – len čo ma osvietia, tak nevidím nikoho, kto sedí predo mnou, takže vlastne nemám mať pred kým trému. V zákulisí sa mi síce pred vystúpením trasú kolená, ale keď vyjdem na javisko, všetko je preč. Dá sa to zvládnuť, už som si zvykla.

Na vystúpenia s vami vždy chodia rodičia?

Áno, vždy je so mnou ten, kto sa práve môže uvoľniť z práce. Buď tatino, alebo mamina. Pred koncertom nás najprv čaká zvuková skúška, odskúšame si, či na javisku všetko funguje tak, ako má, a potom sa dohodneme s organizátormi, kedy treba prísť na vystúpenie. Večer sa oblečiem, upravím, odspievam, čo treba, a potom idem domov. Vlastne je to veľmi ľahké, nič zvláštne na tom nie je.

Radí vám niekto, čo si máte obliecť a ako sa upraviť?

Obliekam sa podľa toho, čo sa mi páči. Niekedy si dám dlhé koncertné šaty, inokedy krátke, podľa príležitosti. Teraz pred sviatkami je veľa slávnostných vystúpení, tak tomu prispôsobujem aj svoj šatník.

Momentálne chodíte z jedného vystúpenia na druhé, okrem toho ste nedávno pokrstili svoje prvé cédečko. Chodíte vôbec do školy?

Veľmi tam teraz nechodím.

Tak to sa asi tešíte...

Ani nie, lebo čím viac zo školy vymeškám, tým viac musím potom doháňať. Medzi spolužiakmi sa objavím tak dvakrát do týždňa, takže väčšinu učiva musím zvládnuť sama doma. Našťastie, mám posunutú klasifikáciu, takže vysvedčenie, ktoré budú mať moji spolužiaci už v januári, dostanem až v máji.

Chodíte do ôsmej triedy základnej školy. Ako vnímajú váš úspech spolužiaci?

Zo začiatku boli z toho hotoví, všade, kde som sa objavila, som bola stredobodom pozornosti, ale tá vlna záujmu už opadla. Teraz sa so mnou bavia ako s hocikým iným, určite sa mi neklaňajú ako nejakej kráľovnej.

Kamarátky vám zostali tie isté, čo ste mali, alebo ste niektoré povymieňali?

Zatiaľ mi zostali všetky, čo som mala a veľmi sa z toho teším. Pribudlo k nim aj zopár nových, ale inak sa v mojom živote nič podstatné nezmenilo.

Pribudli vám aj chlapci – obdivovatelia?

To je už minulosť. Prvý týždeň po mojom víťazstve v Talentmánii sa o mňa všetci zaujímali, ale potom ich to prešlo.

Do skončenia základnej školy máte ešte rok. Už ste rozmýšľali o tom, kam pôjdete na strednú?

Asi pôjdem na konzervatórium. Najradšej by som išla študovať do Bratislavy, ale asi to nepôjde, lebo obaja moji rodičia majú prácu v Ostrave a aj staršia sestra tam chodí na gymnázium. Takže to vyzerá tak, že zostanem tam, kde teraz som. Ale po maturite by som išla rada niekam do zahraničia.

Kam vás to ťahá?

Páčilo by sa mi študovať v Taliansku, len neviem, či dokážem tak dobre zvládnuť taliančinu, aby to bolo možné. Keby nie, bola by som spokojná aj v Bratislave. Milujem toto mesto.

Prečo vlastne ako slovenská rodina žijete v Česku?

Moji rodičia sú obaja z Bratislavy, keď sa spoznali, odišli spolu za prácou do Nemecka, kde mali svadbu. Narodila som sa tam ja aj moja staršia sestra. Keď som mala tri mesiace, naši sa presťahovali do Ostravy, kde žijeme dodnes. Tatino hrá v Janáčkovej filharmónii na kontrabase a mamina pracuje ako sekretárka v škole, kam teraz chodím.

Takže v škole máte protekciu?

Ani nie. Mamina je síce taká dobrá, že mi niekedy počas vyučovania pomôže, napríklad keď si doma zabudnem výkres na výtvarnú, tak mi vždy dá nejaký zo svojej kancelárie. Ale keď dostanem zlú známku, tak sa to okamžite dozvie, čo je zase nevýhoda.

Vraj aj vaša sestra je hudobne nadaná – ste teda taká muzikantská rodina?

Mamina hrala pred svadbou na husle a sestra spievala v zbore a hrala na klavíri. Ale prestalo ju to baviť, nejako sa v tom nenašla. Teraz študuje španielčinu na španielskom gymnáziu.

Starší súrodenci zvyčajne dirigujú mladších. Trúfne si na vás vaša sestra aj teraz, keď už ste veľká hviezda?

Veru trúfne, ale väčšinou sme spolu zadobre. Jasné, že sa medzi nami občas objaví nejaká sesterská hádka, ale to je normálne, tak je to asi v každej rodine. Občas ma trochu trápi, či sa necíti odstrčená, keďže naši sa teraz venujú viac mne, či jej to nie je ľúto... Ale stále máme skvelý vzťah, aj keď už spolu netrávime toľko času ako kedysi.

Kedy vaši rodičia zistili, že majú doma dieťa s výnimočným hlasom?

To netuším, lebo som bola ešte veľmi malá. Ako štvorročná som začala spievať ľudovky, chodila som s ostatnými deťmi do základnej ľudovej umeleckej školy, až kým si pani učiteľka nevšimla, že spievam inak než ostatní. Naši ma potom ako deväťročnú prihlásili do Operného štúdia v Divadle Antonína Dvořáka v Ostrave, kde pôsobím dodnes.

Aké bolo vaše prvé operné vystúpenie?

Dostala som úlohu prvého chlapca v Čarovnej flaute od Mozarta. Bol to najvyšší sopránový part, navyše v nemčine, v jazyku, ktorý som dovtedy vôbec nepoznala. A tak som sa na to pripravovala pre istotu mesiac dopredu. Keď som potom prišla na prvé skúšky, tak som tam len sedela a nudila sa, lebo som už vlastne všetko vedela. Samotné vystúpenie bolo pre mňa fantastickým zážitkom. Tá krásna hudba ma naozaj dostala a ľudia okolo mňa boli skvelí.

Spievate často v cudzích jazykoch. Je to pre vás ťažké?

Keby som sa mala teraz s niekým porozprávať po nemecky alebo po taliansky, tak to by som nezvládla. Ale naučiť sa spievať cudzím jazykom nie je až také ťažké. Dostanete do rúk preložený text, aby ste vedeli, o čom vlastne spievate, a jednotlivé slová sa potom učíte foneticky, tak ako básničku.

O výnimočný hlas, aký máte, sa treba nejako špeciálne starať?

Pred každým vystúpením sa musím dôkladne rozospievať, aby sa hlasivky ľahko dostali do nižších aj vyšších polôh. V zime nosím šály a chodím zababušená, to je asi všetko.

Hlas sa u detí vekom mení. Rátate s tým, že možno budete spievať inak, keď budete o päť rokov staršia?

Hlas sa stále vyvíja. Určite dnes spievam inak, ako keď som mala deväť rokov a budem spievať zasa inak, keď budem mať osemnásť. V puberte mávajú dievčatá, podobne ako chlapci, hlasovú mutáciu, to znamená, že sa dievčenský hlas zrazu mení na ženský. Hlasivky sú vtedy veľmi zraniteľné, počula som, že v niektorých prípadoch musia detské speváčky aj na rok prestať so spievaním. Inak by sa mohlo stať, že sa im hlasivky poškodia tak, že si už potom nezaspievajú... U iných zase prechádza toto obdobie celkom bezproblémovo – tak už len čakám, ako na tom budem (smiech).

Trávite oveľa viac času s dospelými ako s vrstovníkmi. Myslíte si, že rozmýšľate inak než väčšina detí vo vašom veku?

Niekedy mám ten pocit, lebo na vystúpeniach som v kontakte len s dospelými a aj v divadle sa kamarátim s dievčatami, ktoré sú odo mňa oveľa staršie. Buď maturujú, alebo už chodia na vysokú školu.

Máte ešte vôbec nejaké detské záľuby? Hráte sa napríklad s bábikami?

Nejaké bábiky mám ešte doma v škatuli pod posteľou, ale nehrala som sa s nimi už veľmi dlho. Keď mám chvíľku voľno, tak najradšej sedím pri počítači a hľadám si na YouTube rôzne videoklipy mojich obľúbených operných spevákov. Páči sa mi, ako spievajú Luciano Pavarotti, Edita Gruberová, Andrea Bocelli, Lucia Popp a Anna Netrebko. Ale rada sa aj hýbem, chodím sa bicyklovať, lyžujem, plávam, potápam sa alebo skáčem doma na trampolíne. S rodinou a kamarátmi hrávam bowling a bedminton. To je asi všetko.

Nedávno ste nahrávali svoje prvé cédečko. Aká to bola pre vás skúsenosť?

Bolo to pre mňa niečo celkom nové. Prvú časť sme nahrávali v bratislavskom rozhlase s veľkým orchestrom, potom sme pracovali u Oskara Rózsu v štúdiu. Prvýkrát som spievala sama pred mikrofónom so zatvorenými očami a sluchadlami na ušiach. Výborne sme sa pritom zabávali a vôbec, bola tam stále dobrá atmosféra. Chodili sme spolu s Oskarom na obedy, na kávičku, celý ten čas mi ubehol, ani neviem ako.

O Oskarovi je známe, že je veľký perfekcionista. Nebol na vás prísny?

Skôr som mala pocit, že mi úžasne pomáha, muzikantsky aj ľudsky. Vedel mi poradiť, čo mám ako zaspievať a pritom ma aj povzbudiť.

Zdá sa, že vám veľmi neprekáža, keď nemáte klasické detstvo. Alebo existuje predsa len niečo, s čím nie ste celkom spokojná?

Najviac mi prekáža, keď musím niekam odcestovať, keď ma okolnosti vytrhnú z môjho domáceho života, preč od rodiny a mojich obľúbených zvieratiek – psíka a papagája. Navyše sa nerada vozím v aute, lebo mi počas cesty býva zle od žalúdka. Okrem toho som hyperaktívny človek, potrebujem stále pohyb, a keď mám sedieť v uzavretom priestore tri hodiny, tak je to pre mňa hotové utrpenie. Ale inak som so svojím životom spokojná. Neľutujem, že nemám kedy chodiť von s kamoškami, mňa aj tak bavia iné veci.

Patrícia Janečková (13)

sa odmalička zaujíma o operný spev. Už ako deväťročná sa stala členkou Operného štúdia Divadla Antonína Dvořáka v Ostrave. Ako desaťročná zvíťazila v konkurze ostravskej Janáčkovej filharmónie a dostala po prvýkrát možnosť zaspievať si so symfonickým orchestrom. V roku 2010 sa stala absolútnou víťazkou česko-slovenskej súťaže Talentmánia. V priebehu nasledujúceho roka nahrala debutový CD album a absolvovala prvý verejný celovečerný recitál v sprievode symfonického orchestra na festivale Viva Musica! Momentálne navštevuje súkromné hodiny spevu u českej opernej speváčky a pedagogičky Evy Dřízgovej-Jirušovej.