Petra Vajdová: Stále čakám, že ma niekto objaví

Momentálne účinkujete v hre Mestského divadla P. O. Hviezdoslava Riverside Drive, Old Saybrook, Woody Allen. Aká je vaša postava?

Sú to dve jednoaktovky, v obidvoch hrám postavu v mojom veku – manželku a milenku. V prvej vstúpim do dialógu medzi hlavných predstaviteľov Roba Rotha a Riša Stankeho a chcem vydierať svojho milenca. V druhej hre som manželka Roba Rotha a zároveň milenka Riša Stankeho. To je typické pre Woodyho Allena. Mladá baba, ktorá podvádza, ale nevidí v tom žiadny problém.

Woody Allen je režisér a zároveň herec. Trúfli by ste si možno niekedy v budúcnosti aj vy sadnúť na režisérku stoličku?

Nie, ja by som si netrúfala sadnúť na režisérsku stoličku. Režisérov obdivujem a viem, že to nemajú ľahké robiť s hercami tak, aby dosiahli žiadaný výsledok. Dnes sa ťažko hľadá zmysel v tom, či a prečo robiť divadlo. A keď áno, tak aké. Či muzikály, ktoré sú komerčne úspešné a nákladné, alebo klasiku. V čase veľkého vplyvu médií a celkovej krízy v spoločnosti má divadlo veľmi ťažké podmienky. V kurze sú reality šou, seriály a televízne súťaže. Mladí ľudia asi radšej idú na drink, ako by si kúpili lístok do divadla. No divadlo prežilo v minulosti ťažké obdobia a vydržalo od antiky dodnes. Preto verím, že prežije aj v súčasnosti. Herectvo je moje povolanie a snažím sa ho robiť čo najlepšie. Divadlo ma napĺňa a ťažko by som pri ňom vydržala, keby som ho nemala rada. Moje povolanie som spojila v prvom rade s divadlom, hoci veľmi rada prijmem výzvy aj televízneho a filmového herectva.

Ktorá herecká rola vás doteraz najviac zasiahla?

Takú rolu som ešte nemala. Rok som účinkovala v Brne v HaDivadle. V inscenácii Extase som hrala postavu Hedy Lamarr. Táto rakúska herečka sa preslávila tým, že sa ako prvá vo filme vyzliekla. Bola to moja prvá veľká hlavná rola a herecky zaujímavá. Ďalšou pre mňa výnimočnou hrou bola Lavríkova monodráma Klietka z červeného zlata v Astorke. Aj keď nebola veľmi divácky obľúbená, pre mňa to bola najväčšia výzva. Vyše hodiny som bola na javisku, hovorila svoj text a musela divákov zaujať. Teraz ma čaká vysnívaná postava v Slovenskom národnom divadle v hre Čajka od Čechova. Budem hrať Ninu Zariečnu, na čo sa veľmi teším. Skúšať začneme vo februári.

Okrem divadla sa venujete aj dabingu a účinkujete v televíznom seriáli. V ktorej polohe sa cítite najlepšie?

Jednoznačne ako divadelná herečka. Veľmi si vážim filmové umenie, ale mám pred ním rešpekt, čo súvisí asi s tým, že som nemala príležitosti sa v ňom „oťukať“. Seriálové herectvo je iné ako divadelné a byť v ňom dobrý sa dá len praxou. Zatiaľ som nemala veľa príležitostí, spomenúť môžem len Ordináciu v ružovej záhrade. Mojej postave nedali scenáristi veľký priestor, takže som toho veľa nestihla. Musím čakať opäť na príležitosť. Dabing je práca s hlasom, čo je pre hercov veľmi dôležité. Ja veľmi rada dabujem a nesúhlasím s tým, že je to „podradná“ práca pre herca. Začínala som vo vedľajších úlohách a môžem povedať, že som na sebe tvrdo pracovala a vďaka príležitostiam dabingových štúdií som sa dostala k hlavným postavám. Myslím si, že dabing je najprijateľnejšia možnosť zárobku pre herca, ktorý by z divadelného platu nevyžil. Herec je síce v anonymite, ale robí svoju profesiu hlasom.

Váš strýko Jozef Vajda je úspešným hercom. Nikdy ste nemali pocit, že žijete v jeho tieni, že vám režiséri dávajú príležitosť kvôli nemu, prípadne, že vás s ním porovnávajú a keďže ste z hereckej rodiny, tak očakávajú od vás viac?

Často dostávam túto otázku. Myslím si, že príbuzenský vzťah všeobecne aj v iných profesiách je určitým záväzkom, pretože už idete v šľapajach alebo v tieni svojho príbuzného. A ak je úspešný ako môj strýko, tak vždy majú ľudia tendenciu porovnávať. Ja som žena, takže to mám o to ťažšie. Keď som študovala, tak som stále pociťovala, že som „protekčná“. Snažím sa pracovať na sebe tak, aby som presvedčila, že nie som v tieni strýka. Moji rodičia ma viedli k pokore a hľadaniu vlastnej cesty, na ktorej musím obstáť. Na otázku, či mi režiséri dávajú príležitosť kvôli strýkovi, ani nemusím odpovedať. Veď ľudia moje meno poznajú viac z dabingu ako z televízie, a o filme ani nehovorím. Ale čo má prísť, príde, a ja viem, že musím čakať a pracovať na sebe.

Takže strýko vám nikdy nepomáhal vo vašej hereckej profesii?

Jozef je ako herec dosť vyťažený, takže každý si žijeme viac-menej svoj život, ale onedlho sa to možno zmení, lebo v hre, ktorú budem skúšať na budúci rok v SND, sa prvýkrát objavíme spolu na javisku – takže konečne budeme kolegovia.

Aký je váš vzťah k vášmu druhému strýkovi, tenisovému trénerovi Mariánovi? Boli ste sa už niekedy pozrieť na niektorý zápas jeho zverenca Novaka Djokoviča?

S Marošom sa uvidíme na Vianoce v Piešťanoch. Tam sa každý rok stretávame kompletne celá rodina. On celý rok cestuje po svete, takže príležitostí, keď sa môžeme vidieť, je naozaj málo. Ale už sme si povedali, že ho pozvem na svoju premiéru v Národnom divadle a on mňa na oplátku na Wimbledon (smiech). Určite by som chcela vidieť niektorý Novakov zápas, kým ho trénuje Marián, ale zatiaľ som to nestihla.

Aj váš otec Peter je tenisový tréner. Tento šport máte v rodine. Neskúšali ste aj vy šťastie na kurtoch?

Otec ma k tenisu, samozrejme, odmalička viedol. Napokon, kedysi trénoval aj Mariána, čo už dnes možno veľa ľudí nevie. Ja mám tento šport rada, ale nenašla som sa v ňom tak ako v herectve.

Bol váš talent viditeľný už v detskom veku?

Odmalička som spievala, tancovala, hrala na klavíri a zúčastňovala sa na recitačných súťažiach. Preto som bola vedená „umeleckou“ cestou. Ale musím povedať, že som vždy mala problém predvádzať sa tak, aby som zaujala. Bola som skôr o všetkom premýšľajúci introvert. Všetko, čo som robila, muselo mať zmysel a nikdy som sa neuspokojila s priemernosťou. A to je ťažké v herectve, lebo to zväzuje. Nikto okrem mojich rodičov neveril, že budem herečkou. Bola som príliš slušná, dobrá a hanblivá. Len som si tak pomaličky, potichúčky študovala herectvo a nikto netušil, čo z toho bude. Ani ja. (smiech)

Prečo teda práve herectvo?

Mojou vášňou bol spoločenský tanec. Mala som sen tancovať profesionálne, no tanec u nás v tom čase nebol najšťastnejším povolaním. A tak som nastúpila na konzervatórium a na tancovanie už nezostal čas. V štrnástich som prišla do školy, kde mali moji spolužiaci sedemnásť a viac. Stratila som ilúzie a predstavy o tanci, speve aj herectve. Boli to pre mňa ťažké roky, neraz som mala pocit, že som z inej planéty. Musela som stále bojovať s neprajnosťou, s neprofesionálnym prístupom mnohých pedagógov. Hoci vedeli, že som príliš zodpovedná a citlivá, stále som musela dokazovať, že som dosť „dobrá“ na herectvo. Ale spolu s rodinou som to zvládla.

Môže podľa vás mladý slovenský herec preraziť v Hollywoode?

Sen mám, samozrejme. Ale nie práve o Hollywoode. Ten sa spája v prvom rade so slávou na „červenom koberci“, bohatstvom a krásou. Nie som typ, ktorý chce byť za každú cenu slávny a prezentovaný v bulvárnych časopisoch. Cítim sa byť herečkou, a preto by som chcela „preraziť“ svojou prácou tam, kde budú mať ľudia záujem vidieť film alebo divadlo s mojím obsadením. Samozrejme, viem, že herec musí byť viditeľný, aby si ho všimli a obsadzovali ho. Takže mám ambície, ktoré má v kútiku duše asi každý herec. Mne by „stačilo“ aj Francúzsko alebo Taliansko (smiech). Ale keďže sa snažím byť pri zemi, v prvom rade mám ambíciu preraziť tu, doma.

Hovoria o vás, že ste veľmi hanblivá, no napriek tomu ste sa v hre Hedy Lamarr v brnianskom HaDivadle vyzliekli. Bolo to pre vás veľké sebazaprenie?

Áno, som hanblivá, ale v reálnom živote. Čo sa týka javiska, tak nie. Vyzliekla som sa ako Hedy Lamarr. Ona sa preslávila iba tým, že sa vyzliekla. Okrem toho, v predstavení bolo vidieť iba siluetu, nešlo o nejakú vulgárnu erotiku. To je proti môjmu presvedčeniu. Ale keď mi režisér povie, že sa mám vyzliecť len preto, že chce, tak to ma uráža. To naozaj odmietam, lebo mi to pripadá zbytočné. Je mi trápne pozerať sa na javisku na nahú herečku, keď vidím, že jej to absolútne nesvedčí.

Herectvo je časovo náročné. Máte čas na normálne vzťahy?

Je naozaj náročné mať fungujúci vzťah pri mojom povolaní. V súčasnosti sa mi to darí. Môj priateľ je z úplne inej „brandže“, ale robí aj v divadle. Takže som v divadle našla svoju lásku. Mám už vek na to, aby som vedela, že na vzťahu treba pracovať a budovať ho na dôvere. Nám sa to zatiaľ darí. Môj priateľ ma podporuje v tom, čo robím, a ja sa snažím podporovať jeho. Vážim si svoj vzťah a snažím sa čas zadeľovať tak, aby mojím povolaním netrpel.

Aký vážny je váš vzťah s priateľom? Uvažujete aj o rodine?

Môj vzťah trvá rok a pol, takže vydržal už dosť na to, aby som ho považovala za vážny. Samozrejme, že hovoríme aj o spoločnej budúcnosti a rodine. Rozumieme si, takže sa to vyvíja sľubne. Máme však teraz obaja pred sebou pracovné výzvy, preto si musíme život správne „naplánovať“.

Petra Vajdová (26)

sa narodila v Martine, no väčšinu života prežila v hlavnom meste. Absolvovala konzervatórium a Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Momentálne je členkou Národného divadla, hosťuje v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava, v divadlách Aréna a Astorka. Diváci ju mohli vidieť aj na televíznej obrazovke v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. Jej najnovším predstavením je divadelná hra Riverside Drive, Old Saybrook. Má dvoch mladších bratov a priateľa Andreja, s ktorým žije v Bratislave. Je neterou slovenského herca Jozefa Vajdu a tenisového trénera Mariána Vajdu, ktorý trénuje svetovú jednotku Novaka Djokovica.