Šárka Ondrišová: Súčasný tanec je veľmi slobodný

V decembri plánujete v divadle uviesť nové predstavenie Voda (na vode). O čo presne ide?

Koncept predstavenia je postavený na príbehu ženy, ktorá nevie, prečo žiť. Traumy z minulosti ju natoľko ťažia, že uvažuje o smrti. Voda, symbol podvedomia, jej vyplavuje bizarné snové obrazy, ktorých jazyku nerozumie, netuší, čo všetko má kdesi hlboko v sebe ukryté. Až vďaka reálnemu zážitku blízkemu smrti zistí, ako veľmi túži žiť. V spojitosti s takýmto psychologickým pohľadom hľadáme tanečné stvárnenie témy a príbehu. Projekt sa od začiatku vyvíja veľmi dynamicky, ale je aj plný zmien. Najprv nám na dlhšie ochorela tanečnica a prišli sme aj o ďalšieho interpreta. S profesionálnymi tanečníkmi v súčasnom tanci je to čoraz ťažšie, preto sme veľmi dlho hľadali náhradu. Neskôr nás opustil režisér, takže prišlo nové hľadanie... Ale ktorý pôrod je ľahký?

Ako dlho trvá vývoj a skúšanie takéhoto predstavenia?

Tvorím pomaly, veľa hľadám a mením, kým som naozaj spokojná, takže v ideálnom prípade je to aspoň dva a pol mesiaca. Nie je to však pravidlo. Normálny skúšobný proces máva okolo šiestich týždňov. Na Slovensku je to však tak, že sa profesionálni tanečníci nemajú čím živiť. Aby mali financie, potrebujú mať aj veľa podružných aktivít. Preto musíme počas skúšobného obdobia akceptovať ich ďalšie záväzky, lebo vieme, že si nejako musia zarobiť. Počas jedného mesiaca účinkuje takýto tanečník asi v dvoch muzikáloch, reklame, v nejakej tanečnej šou, piatich eventoch, učí a potom má zopár umeleckých chuťoviek, ako je napríklad naša premiéra. V Bratislave máme iba dve profesionálne telesá, Balet SND, kde sú klasicky školení tanečníci, alebo SĽUK, čo je čistý folklór. Len nedávno pribudol aj Balet Bratislava M. Radačovského. Ľudia, ktorí skončili školu a sú špičkoví interpreti so zameraním na súčasný tanec, odchádzajú preč. Naša tanečná škola je v zahraničí vysoko cenená. Doma sa však nemajú kde zamestnať.

Prečo je u nás takáto situácia? Nie je dostatočný záujem?

Myslím, že sme veľmi mladá krajina. Ľudia si nie sú vedomí, čo všetko znamená kultúra a umenie. Viac ich lákajú konzumné, nenáročné aktivity alebo adrenalínová zábava, určite pozeranie televízie, ktoré je najlacnejšie a najpohodlnejšie. Súvisí to aj s tým, že sme všetci unavení z práce, takže radšej zostaneme doma. Mnohí chodia aj za kultúrou, no súčasný tanec je ešte stále akosi na okraji záujmu, možno nevedia, čo od predstavenia takého typu čakať. Okrem toho žijeme v rýchlych časoch a divadlo má svoj čas. Nedá sa prestrihať ako film, urýchliť. Pre mnohých je predstavenie pomalé, nevedia sa upokojiť, stíšiť a byť sami so sebou.

Aký bol hlavný dôvod, že ste založili alternatívne tanečné divadlo?

V prvom rade som myslela na seba. Skončila som choreografiu na VŠMU a za prvých takmer desať rokov praxe som mala možnosť pracovať iba na predstaveniach činohry, opery či muzikálov. Napĺňať predstavy niekoho iného nie je síce výzva, ale pre choreografa je najväčším snom spraviť vlastné predstavenie. Ale kde? V SND ťažko, nie som klasicky vzdelaný tanečník, a v SĽUK-u už vôbec nie. Chcela som robiť autorské veci, ale nemala som kde, rovnako ako mnohí ďalší. Preto som cítila potrebu vytvoriť tanečnú scénu, akési zázemie pre tanečné a pohybové divadlo. Aby dostali priestor aj mladí, začínajúci umelci.

Kedy ste sa začali venovať tancu?

Môj otec pracoval nejaký čas vo filmovom klube, kde zamestnankyne cvičili džezbalet. Chodila som sa na ne pozerať a už ako štvorročná som s nimi nacvičovala - z dnešného pohľadu komické pohyby, ktoré vtedy leteli. Zistila som, že ma to veľmi baví. Neskôr na základnej škole som organizovala spolužiačky do rôznych tanečných čísel a chodili sme vystupovať na diskotéky. Tancovali sme na Depeche Mode, Erasure, Bronski Beat, skrátka na všetko, čo bolo populárne. Spomínam rada na celé toto obdobie aj na spôsob, akým sa vtedy tancovalo. Dodnes ma baví sledovať vývoj tanca v showbiznise. Obdivujem napríklad hip-hop. Keby som bola teraz pubertiačka, začala by som práve ním. V štrnástich som sa prihlásila do súboru moderného tanca Auriga. Bolo to dosť neskoro, lebo telo treba trénovať odmalička, kým ešte nie je tuhé. Cvičenie teda bolo pre mňa namáhavé a bolestivé, ale vydržala som. V Aurige sa všetko začalo a tanec sa pre mňa stal neoddeliteľnou súčasťou života.

Čím vás láka práve moderný a súčasný tanec?

Akosi patrí k týmto časom. Staré, často skostnatené formy, kam patrí aj balet, majú presne predpísané kroky, pozície, prechody. Súčasný tanec je veľmi pravdivý, vie pútavo a verne rozprávať o veciach, ktoré prežívame. Rešpektuje tanečníka, jeho danosti, individualitu. Každý má nejakú slabosť alebo prednosť, od čoho sa odvíja aj spôsob tanca. Je to veľmi inšpirujúce a slobodné. Tanečníci majú veľa možností vyjadrenia oproti klasickému baletu, kde máte všetko presne napísané.

Máte troch synov, ako je možné skĺbiť tehotenstvo a materstvo s tancom?

Je to náročné. Kým boli maličkí, cvičila som sama doma, čo chce veľké sebazaprenie a odhodlanie. Kým spali, pustila som si v kuchyni potichu hudbu, použila som stoličku ako tyč a trénovala aspoň klasiku. Cvičiť sama je však veľká nuda, akési sado-maso. Bolo to však nevyhnutné. Začala som aj behať, lebo som zistila, že na kondičku je beh časovo účinná a pritom najnenáročnejšia aktivita. Keďže už roky nie som interpretkou, nemusím sa hýbať špičkovo. Potrebujem sa však primerane udržovať v kondícii, aby som ako choreografka vedela naznačiť pohyby a ukázať kroky. Deti so mnou strávili veľa času po divadlách a po skúškach. K niečomu ich to priviedlo, niečoho bolo zase dosť, takže teraz, keď môžu, sa divadlu vyhnú (smiech). Ale sledujú, čo robím, chodievajú na predstavenia.

Tanec zaberá veľkú časť vášho života. Máte okrem neho ešte inú záľubu?

Chodievam behať. Nejde len o kondíciu, vnímam to skôr ako relax, som sama na čerstvom vzduchu, môžem psychicky vypnúť. Posledné roky ma spolu s manželom prepadlo čítanie Junga a jeho psychoanalýzy. Keď mám večer chvíľu času, vezmem si jeho knihu. Človek potom viac rozumie veciam, ktoré sa mu dejú, vzťahom, ktoré má, a prežitým pocitom. A keď mám najviac času, veľmi rada s manželom Vladom chodím do kina. Som z filmárskej rodiny, u nás doma to bolo vždy o obraze a filmoch. Najradšej som však so svojimi chlapmi – kdekoľvek!

Čo najbližšie plánujete?

Teraz sa odovzdávajú žiadosti o granty, takže plánujeme novú sezónu divadla elledanse. Potom sú tu hosťovania v Poľsku a Maďarsku a pondelky súčasného tanca pre SND. V novom roku ma čaká premiéra pre Balet Mária Radačovského a na jar ukončenie doktorandského štúdia na VŠMU. A v prvom rade je tu moja super rodina. Chalani začali prudko rásť, sú to pekní „žravci“, takže je to o čoraz väčších nákupoch a väčších hrncoch (smiech). Som s nimi rada, kým o to ešte stoja, veď už možno o chvíľu sa rozpŕchnu po svojom.

Šárka Ondrišová (40)

sa narodila v Českých Budějoviciach. Pôsobí ako choreografka a tanečná pedagogička. Začínala v súbore moderného tanca Auriga vedenom Zuzanou Hájkovou pri VŠMU, absolvovala choreografiu na VŠMU v Bratislave. Podieľa sa na mnohých činoherných a operných predstaveniach a muzikáloch v SND, na Novej scéne, v divadle Aréna, Astorka alebo v RND.

V roku 2007 založila a umelecky vedie Alternatívne divadlo a Tanečnú školu elledanse v Bratislave. Spolupodieľa sa na festivale súčasného tanca Bratislava v pohybe. Za tanečné predstavenie Canto hondo – hlboká pieseň o nej... získala Cenu ministra kultúry a DOSKY 2008, divadelné ocenenie sezóny, v troch kategóriách. Je vydatá, má 9-, 11- a 13-ročného syna.