Kríza mladých prichádza v dvadsaťpäťke

Majú pred sebou skvelú budúcnosť, široké možnosti sebarealizácie. Obdobie medzi dvadsiatym piatym a tridsiatym piatym rokom života by malo byť časom životných príležitostí i dobrodružstva, kým nastúpi na rad hypotéka alebo budovanie rodiny.

Dnešní dvadsať a tridsaťroční sú v celkom inom postavení, ako boli v rovnakom veku ich rodičia. „Bývalo zaužívaným stereotypom po ukončení školy uzavrieť manželstvo, mať deti, dostať byt... Teda väčšina vecí bola nalinkovaná, väčšina ľudí žila podľa rovnakého scenára. To prinášalo menšiu slobodu, ale aj menšie dilemy, menšie bremeno zodpovednosti za výber svojej životnej cesty,“ vraví psychologička Andrea Belicová.

Pri obavách a neistote ohľadom zabezpečenia práce, dlhov a vzťahov zažíva veľa mladých krízu, ktorej sa v zahraničí hovorí „quarterlife crisis“, čiže nie kríza stredného, ale akéhosi „štvrtinového“ veku. Ide o obdobie, v ktorom sa mladý človek zaraďuje do reálneho pracovného i partnerského života a vytvára si zázemie, v ktorom by mal existovať a fungovať v ďalšom živote. Chce čo najrýchlejšie získať dobre platenú prácu, zarobiť peniaze, založiť si rodinu.

Problematické sa však ukazujú práve toľko vyzdvihované široké možnosti, ktoré dnešný globalizovaný svet ponúka. Pre šikovného človeka nie je problém zamestnať sa v lukratívnej firme na druhom konci sveta, ak má záujem a požadované schopnosti. Ako to však býva, najťažší je začiatok. Človek si musí najskôr urobiť poriadok sám v sebe a uvedomiť si, čo ho baví, čo by chcel robiť, čo by ho vnútorne napĺňalo.

4 fázy krízy:

1. Človek má pocit, že je lapený v práci, vo vzťahu alebo v oboch. „Ide o klamlivý pocit. Môžete to zmeniť, ale zdá sa vám, že sa to nedá,“ vraví Oliver Robinson z Univerzity v Greenwich.

2. Rastie pocit, že zmena je možná. „Mentálne a fyzické odlúčenie od predošlých záväzkov vedie k celému radu emocionálnych otrasov. Prináša skúmanie nových možností s väčším dôrazom na záujmy, preferencie a vedomie samého seba,“ tvrdí Robinson.

3. Fáza znovubudovania nového života.

4. Stmeľovanie, upevňovanie čerstvých záväzkov, ktoré odrážajú záujmy mladej osoby, jej ašpirácie a hodnoty.

Rovnako to platí aj v partnerstve. „Ak je človek vnútorne zrelý, má jasné svoje životné hodnoty a pozná dostatočne dobre sám seba, nemá problém so stanovením si smeru života. Takýto človek má vybudovaný akýsi vnútorný kompas, ktorý ho vedie životom. Zameriava sa a rozhoduje podľa vlastného uváženia v zmysle toho, čo napĺňa najviac jeho vnútorné potreby a čo považuje za zmysluplné. Pre jedného to môže byť práca, pre druhého rodina, pre tretieho mix oboch,“ vraví psychologička Andrea Belicová.

Vnímanie túžob

Často sa, bohužiaľ, stáva, že priveľa príležitostí, neschopnosť prijať záväzky a vnútorná osobnostná nevyzretosť vedie človeka k tomu, že nevie, ktorým smerom sa vydať. Predstava dobre zarábajúceho manažéra nestačí na to, aby sme vedeli ako a kde môžeme naplniť svoje túžby po sebarealizácii.

Keď sa mladý človek nedokáže zorientovať a vybrať si životnú cestu, dôvodov môže byť viac. Dospievajúce deti a často ani mladí dospelí nevedia presne určiť, čomu by sa chceli venovať. Ide o nepoznanie samého seba, svojich túžob, predstáv.

„Ak sa človek nenaučil uvedomovať si, čo cíti a čo ho napĺňa, netuší, čo by ho uspokojovalo. Potom sa môže stať, že si vyberie životný smer nie podľa toho, čo by mu naozaj sedelo, ale na základe iných kritérií. Napríklad na základe tlaku zvonka, podľa toho, čo rodičia považujú za správne, alebo čo si vážia a robia jeho rovesníci. A tak je syn lekárov lekár, mladá žena s dušou umelkyne pracuje v banke a obaja časom zistia, že ich vlak beží po nesprávnej koľaji. Robia to, čo nechcú robiť a majú zlý pocit zo svojho života,“ vraví psychologička.

Ďalším dôvodom pre nesprávne životné smerovanie je strach prebrať zodpovednosť za svoje rozhodnutie. Nikdy nemáme stopercentnú istotu, že sa rozhodujeme správne, ale znakom dospelosti a vnútornej zrelosti je prekonať tento strach, prípadný omyl si priznať a dodatočne ho prehodnotiť. Strach prijať záväzok môže zase ovplyvňovať ľudí, ktorí túžia po rodine, ale zároveň sa boja prijať dlhodobý záväzok za manželského partnera a deti. Keď odsúvajú tento krok a nečelia svojmu strachu, nemôžu svoju túžbu nikdy poriadne naplniť.

Ako sa rozhodnete?

Jedným z problémov pri určovaní životného smerovania je aj nezlučiteľnosť vnútorných hodnôt a potrieb. „Keď chce napríklad niekto vytvoriť rodinu s kvalitnými rodinnými vzťahmi, aj mať hviezdnu kariéru a súčasne potrebuje voľnosť, veľa koníčkov a pocit nezávislosti, je to nezlučiteľné a odsúdené na neúspech. Vtedy treba robiť kompromisy a stanoviť priority, niečo niečomu obetovať,“ vraví odborníčka.

Okrem orientovania sa v pocitoch, racionálneho posudzovania svojich talentov, schopností a vlôh je dôležité aj správne rozhodovanie. Nie každý sa však vie rozhodovať sám za seba. „Pokiaľ je niekto zvyknutý, že rozhodnutia zaňho robil celý život niekto iný, zväčša rodičia, nedokáže sám posudzovať plusy a mínusy jednotlivých možností a vybrať si tú najlepšiu. A už vôbec nie v otázke takého zásadného rozhodovania, ako je voľba životných cieľov,“ dodáva psychologička.

Na rozdiel od krízy stredného veku nie je kríza mladých široko rozoznateľná. Počas nej sa prehodnocuje doterajší život a uvedomujú sa vlastné chyby, v pozitívnom prípade sa nastaví celkom nové smerovanie. Treba si predovšetkým uvedomiť, v čom spočíva problém a nebáť sa vydať novým smerom.

O čom je kríza mladých?

Fenomén „quarterlife crisis“ – krízy mladých – je charakteristický neistotou, sklamaním, osamelosťou a depresiou.

Objavuje sa v dvadsiatich a tridsiatich rokoch života potom, ako sa človek dostane do reálneho sveta. „Táto kríza sa prejavuje na štvrtine cesty dospelosťou, najviac okolo tridsiatky,“ vraví psychológ Oliver Robinson z Univerzity v Greenwich v Londýne.

Závery svojho psychologického výskumu predniesol na každoročnej konferencii Britskej psychologickej spoločnosti v Glasgowe. Na prieskume sa zúčastnilo tisícsto mladých ľudí. Až 86 % z nich potvrdilo, že sa cítia pod silným tlakom, aby dokázali uspieť vo vzťahu, finančnom zaistení a práci pred tridsiatym rokom života, 21 % opýtaných chcelo kompletne zmeniť svoju kariéru.

Podľa Robinsona trvá takáto kríza približne dva roky a v konečnom dôsledku môže byť pozitívnou skúsenosťou. „Ide o prechodné obdobie, ktoré je bežnou súčasťou ranej dospelosti a znamená pozitívnu zmenu,“ dodáva.

Skúmaním rovnakých problémov sa zaoberal napríklad aj britský spisovateľ a novinár Damian Barr, autor knihy Get It Together, akéhosi sprievodcu týmto krízovým obdobím života. Hovorí o tom, ako musia mladí ľudia bojovať s miliónmi ďalších absolventov o prvé zamestnanie, potýkať sa s hypotékou a nájsť si ešte čas na všetky druhy vzťahov.

Ako prvá však prišla s označením „quarterlife crisis“ Američanka Abby Wilner, spoluautorka rovnomennej knihy. Vyjadrila ním svoj pocit, keď v roku 1997 absolvovala štúdium na univerzite, vrátila sa domov a nevedela, čo má ďalej v živote robiť.