Kristína Turjanová: Nemám čas na samotu

Na javisku stojíte už od svojich trinástich rokov, dokáže vás ešte nejaká premiéra vystresovať?

Ako kedy, závisí od dielka aj od toho, s akým režisérom pracujeme, pretože niektorí zvyknú pracovať na poslednú chvíľu a vtedy máme veľké stresy. Ale divadlo má v sebe zvláštne čaro a niekedy práve z takejto neistoty vznikajú veľmi pekné predstavenia. Na toto je výborný divadelný bufet. Aspoň u nás v Nitre slúži na menšiu očistu hercov, ktorí sú plní napätia a stresov zo skúšobného obdobia. Na tomto mieste sa porozpráva všeličo, ale všetko treba brať s rezervou. Keď sa aj vyskytne nejaký stret názorov, nie je v tom nič osobné, niektoré veci si treba vyrozprávať. Možno sa to nezdá, ale v rámci divadla, aj celkovo v hereckej brandži, sa vyrába dosť veľa stresov, preto ich treba občas filtrovať. Hlavne my ženské osadenstvo niekedy prežívame premiéry príliš emotívne (smiech).

Aj si medzi sebou navzájom radíte, ako čo lepšie zahrať?

Mám kolegyne, s ktorými sa zvyknem radiť. Ide o ľudí, ktorým dôverujem a ktorých sa môžem v rámci svojej profesie spýtať, či je to v poriadku a oni mi povedia pravdu, niekedy aj tvrdú.

Reagujete niekedy v duchu: nie, to nie je pravda?

Kritiku od ľudí, ktorým verím, zoberiem v pohode. Vždy sa snažím danú vec zmeniť alebo sa nad ňou zamyslieť. Niekedy je táto kritika veľmi inšpiratívna a môže veľmi pozitívne ovplyvniť môj herecký výkon.

Vraj sa pri skúšaní v divadle nebojíte presadiť si svoje. Často „bojujete“ s režisérmi?

Je to veľmi individuálne. Niekedy vychádzam s režisérom veľmi dobre a inokedy sa vyskytnú pracovné konflikty, ktoré sú však podľa mňa prospešné. Som dosť temperamentná a myslím si, že je to správne, o niektorých veciach jednoducho treba diskutovať aj za cenu konfliktu, veď je to pre dobro predstavenia.

Okrem divadla vás môžeme vidieť aj vo filme, najnovšie vo Viditeľnom svete Petra Krištúfka. Ako ste prežívali jeho nedávnu slovenskú premiéru?

Veľmi som sa na túto premiéru tešila, pretože som film ešte nevidela. Na pražskej premiére som stihla len posledných desať minút, lebo bola na ceste autonehoda, pre ktorú som neprišla včas. Takže do Bratislavy som sa išla na seba pozerať s čistým štítom. Som veľmi sebakritická a pri takýchto príležitostiach mávam trému. Veď nie je veľa filmov, v ktorých som hrala. O svojom výkone sa mi veľmi ťažko hovorí, lebo sa na seba dosť nerada pozerám, je to zvláštny pocit. Ešte som si na seba nezvykla. Asi by ma skôr vedeli ohodnotiť diváci, ktorí film videli. Na premiére ma prekvapil humor, ktorý do filmu vniesol Peter Krištúfek ako scenárista a režisér v jednej osobe, a takisto humor nechýbal ani hereckému výkonu Ivana Trojana.

Film rozpráva príbeh o osamelosti hlavného hrdinu Olivera, ktorého si zahral Ivan Trojan. Zažili ste niekedy podobné pocity?

Niekedy si uvedomujem, že som tiež svojím spôsobom osamotená. Behám medzi Bratislavou a Nitrou, žijem vo svojom svete, naháňam sa, niekedy nemám čas na relax ani na vlastnú samotu, takú oddychovú, keď je človek sám a číta si knihu alebo si pozrie film. V tom chaose sa nejakým spôsobom stále hľadám.

Čiže síce je človek obklopený množstvom ľudí, ale v podstate...

Ste sám, pretože fungujete predovšetkým pracovne – vaše vzťahy nie sú príliš osobné, pretože prevažujú tie pracovné. Na iné nemáte čas.

Nemáte chuť tento kolobeh aspoň na chvíľu zastaviť?

Chcela by som a aj si hovorím, že by to už bolo vhodné. Veľmi veľa ľudí mi dohovára, že som workoholička. Pýtajú sa ma, ako to zvládam a pripomínajú mi, aké je nebezpečné stále cestovať z Nitry do Bratislavy, prečo to vlastne robím, či mi to stojí za to. Stále nad tým rozmýšľam. Mám už dosť rokov, ale stále si neviem nájsť svoje miesto, kde by som chcela zakotviť. Bývam v Bratislave a pracujem v Nitre, čo ma dosť vyčerpáva. Ale umelecky ma to napĺňa, lebo každá sezóna v „mojom“ divadle, ako ho volám, mi ponúkne niečo, čo ma nakopne. Vtedy si poviem: áno, stojí mi to za to.

Práve sa dostáva na nitrianske javisko muzikál Sladká Charity. Čo bolo pre vás pri skúšaní tohto predstavenia najťažšie?

Sladká Charity je pre mňa veľkou výzvou, je to obrovská postava. Práve sme sa rozprávali s kolegyňou Klaudiou Kolembusovou, ktorá je mojou alternáciou, že nevieme, ako udýchame jednu pesničku, lebo počas nej lietame po celom javisku (smiech). Pri tomto muzikáli musím hlavne rozmýšľať nad tým, ako si rovnomerne rozložiť sily, lebo je to obrovská herecká rola, pri ktorej nezleziem z javiska. Vyžaduje si veľmi veľkú koncentráciu. Priznám sa, že som mala spočiatku trošku obavy z pohybu, pretože som z neho vypadla, dávnejšie som netancovala a nemám už takú techniku, ako keď som vyšla zo školy, kde sme cibrili tanec dennodenne. Mám v sebe čosi ako senzor, začnem sa zvonka sledovať a hovorím si: dobre, teraz tento krok, fajn, toto som spravila, aha, ale tento som vynechala. A potom sa neviem sústrediť. Toho sa najviac obávam.

Stáva sa vám pri skúšaní novej inscenácie, že v nej nájdete paralelu so svojím životom, niečo, čo práve prežívate aj v realite?

Stalo sa mi to. Jedna herečka mi povedala: Všímaj si, čo hráš. Niečo ti daná postava chce povedať.

Čo napríklad?

Väčšinou ide o súkromné veci, najčastejšie vzťahové. Je jedno, či sa to týka kamarátok, alebo partnera, ale vždy si poviem: jej, veď je to podobné! Zrejme nič nie je náhoda. Alebo že by áno?

A nemôže to byť aj opačne, že inscenácia ovplyvní nejakým spôsobom váš život?

Myslím si, že nie, to by už bola obrovská „schíza“ a to by som nezvládla, keby som si také niečo priznala (smiech). Nie, to sa nemôže stať, pretože postavy si neprenášam do súkromia. To by ani nebolo dobré. Veď každý večer hrám niečo iné...

Ako ste sa vlastne dostali k štúdiu herectva?

Chodila som na literárno-dramatický krúžok v Trenčíne k pani Erteľovej. Recitovali sme, hrali divadlo pre malé deti po škôlkach a vždy ma pustili na predstavenie z vyučovania zo základnej školy, čo bolo super. Okrem toho som sa chcela vyhnúť matematike, fyzike a chémii, takže som sa rozhodla pre konzervatórium. Ale mala som aj druhý variant, že budem zdravotná sestra. Inšpirovala ma moja mama, ktorá je sestrička.

Napokon ste mali možnosť vyskúšať si túto profesiu – vďaka role Silvinky v seriáli Panelák.

Áno, ale neovládam odborné veci, pretože v Paneláku sa riešia iné záležitosti ako odbornosť, v podstate máme so zdravotnými sestričkami spoločné len rovnošatové oblečenie (smiech). Ale postavu Silvie hrám rada.

Máte za sebou množstvo postáv rozličných charakterov. V akej hereckej polohe sa cítite najlepšie?

Priznám sa, že nemám veľmi rada bulvárne komédie. Ale, samozrejme, keď mi nejakú divadlo „naordinuje“, tak ju zahrám. Snažím sa k tomu pristupovať profesionálne. Mám rada tragikomédie, pri ktorých sa človek zasmeje aj sa zamyslí nad mnohými vecami, prípadne si poplače.

Kristína Turjanová (32)

narodila sa v Trenčíne a vyštudovala konzervatórium a VŠMU v Bratislave. V súčasnosti hrá v nitrianskom divadle v podstate jednu premiéru za druhou, od roku 2002 má totiž v Divadle Andreja Bagara v Nitre stály angažmán. Hosťuje však aj v iných divadlách. Stvárnila viacero hlavných postáv, medzi nimi napríklad postavu Hedy Gablerovej, Edith Piaf, najnovšie ju môžeme vidieť v druhom pokračovaní Príbehu ulice či v muzikáli Sladká Charity. Diváci si ju pamätajú aj ako Danielu z Ordinácie v ružovej záhrade alebo sestričku Silviu z Paneláku. Zahrala si vo filmoch Polčas rozpadu a Viditeľný svet, ktorý mal slovenskú premiéru piateho novembra.