Romana Klimeková: Pes vám dá druhú šancu

Spolu s modelkou Dominikou Homolovou ste pred pár rokmi založili občianske združenie Pes v núdzi. Ako ste sa k tomu dostali?

Celkom náhodou. Občas nakrúcam reklamy, takže sme sa spolu párkrát stretli na kastingoch. Raz mi prišiel e-mail so žiadosťou o záchranu štyroch psov, ktoré majú byť utratené v karanténnej stanici. Zavolala som na číslo, ktoré tam bolo uvedené, a dovolala som sa Dominike. Keďže je rovnako ukecaná ako ja, bavili sme sa nakoniec asi hodinu (smiech). Ona mala veľa skúseností so psami, ja zasa manažérske schopnosti a poznala som ľudí, ktorí by nám mohli finančne pomôcť. Vybrala som sa preto za ňou do Zvolena, kde býva. Sadli sme si a porozprávali, čo by sme mohli spolu urobiť a ako nechceným psom pomôcť.

Pri práci v útulku sa asi často stretávate s týranými a inak zúboženými psami, ako sa s tým vyrovnávate?

Keď chce niekto robiť túto prácu dobre, dlhodobo a bez psychickej ujmy, musí si rozmyslieť, či na ňu má a či ju naozaj robiť chce. Keby som si mala brať všetko osobne, asi sa zbláznim a platí to o všetkých dievčatách v združení. Vo mne nastal zlom pred dvoma rokmi v lete, keď nám niekto nahlásil, že videl psa s odtrhnutou nohou. Šlo o nádhernú fenku ruského pastierskeho psa. Mala deväť mesiacov a ležala na zemi s nohou o kúsok ďalej. Vtedy sa vo mne niečo preplo, konala som reflexne. Okamžite sme ju naložili do auta a ponáhľali sa na veterinu. Myslela som na ňu a dúfala, že to zvládne, ale večer som dokázala ísť v pohode spať. S odstupom času mi došlo, že vtedy sa vo mne niečo zmenilo, získala som odstup. Amputácia sa podarila, ale fenke nakoniec zlyhalo srdiečko. Na zemi, kde sme ju našli, totiž ležala príliš dlho. Doplazila sa ráno k ľuďom, kde hľadala pomoc a oni nás zavolali až podvečer o piatej. Dokonca nás nevolali, aby sme jej pomohli, ale preto, že im prekážal pes s odtrhnutou nohou. Koľkokrát by pár hodín zachránilo psovi život.

Ako ste takéto prípady zvládali na začiatku?

Niekedy som aj dva týždne nespala, plakávala som. Potom som začala čítať veľa duchovných kníh. Zaujíma ma budhizmus a povedala som si, že sa musím rozhodnúť. Buď sa budem psom venovať a budem vnímať len to pozitívne, alebo to nechám tak. Je veľa prípadov, ktoré nemôžeme ovplyvniť, snažíme sa však robiť všetko, na čo máme kapacity a financie.

Ľudia vedia byť k zvieratám dosť krutí...

V zbavovaní sa psov sú ľudia veľmi vynaliezaví. Moderné je vyhadzovať psov a najmä šteniatka na diaľnici, kde nemajú šancu zachrániť sa. Často ich tiež uväzujú v lese. Je tam toľko pachov, že pes je z nich celkom dezorientovaný a aj tak by netrafil domov. Keď ho však priviažete, umrie od smädu alebo hladu, ak ho niekto nenájde. Často ich topia, hádžu do vody vo vreckách alebo zabíjajú elektrickým prúdom. Psy majú jednu veľkú nevýhodu. Sú natoľko verné svojmu pánovi, že sú možno až hlúpi. Váš vlastný pes sa nechá vami zbiť, lebo vám dôveruje a navyše si myslí, že mu to patrí. Mačka je iná. Keď ju raz udriete, už sa k vám v živote nevráti.

Vo vašom útulku ste zaviedli virtuálnu adopciu, aké s ňou máte skúsenosti?

Je to super vec, lebo nám píše veľa ľudí, ktorí by chceli pomôcť, ale nemajú také podmienky, aby si mohli vziať psíka domov. Pomocou virtuálnej adopcie sa môžete o psa starať dovtedy, kým mu nájdeme nový domov. Dá sa uhradiť potrebná veterinárna starostlivosť, ako je vakcinácia, kastrácia, prípadne operácia, krmivo a ďalšie vybavenie. Veľmi nám to pomáha, lebo len mesačne minieme na veterinu okolo tritisíc eur.

Nemá dospelý pes problém zvyknúť si na nový domov?

Vôbec nie. Každý by chcel šteniatko, ale najviac sa pes učí okolo desiateho mesiaca života. Mám dvoch psov, ale keby som si mala niekedy vziať ďalšieho, pokojne by mohol mať aj tri- štyri roky. So starším psom sa dá lepšie pracovať, viac vás vníma.

Ako je to s kastráciou? Vraví sa, že fenka by mala mať aspoň raz za život šteňatá.

Je to predsudok. Naša mentalita je veľmi konzervatívna a často tento názor prichádza aj od veterinárov, čomu nerozumiem, lebo je veľa kvalifikovaných štúdií, ktoré tvrdia opak. Dokonca sa už odporúča vykastrovanie fenky pred prvým háraním, lebo s každým ďalším sa znásobujú predpoklady na zdravotné problémy, ako je rakovina alebo zápal maternice. Všeobecne si myslím, že kastračný program je jediná cesta, ako vyriešiť situáciu na Slovensku. Existuje štatistika, ktorá hovorí, že aj keby si každý dospelý Slovák vzal z útulku jedného psa, ešte ich veľa zostane. Ľudia ich totiž nekontrolovateľne množia pre zisk.

Pes s papiermi je väčšinou drahý a voči psovi z útulku možno majú ľudia predsudky. Preto majú „nepapieroví“ množitelia asi dosť záujemcov, nie?

Ľudia si myslia, že si kupujú kokršpaniela, jack russela, ale pokiaľ pes nemá pôvod a papiere, je to stále kríženec. V tomto ohľade je za takého psa aj suma päťdesiat alebo sto eur vysoká. Radšej nech pár stoviek pridajú a kúpia si poriadneho. Musia si tiež uvedomiť, že si nekupujú len výzor, ale aj povahu psa. Väčšina množiteľov sa však o podmienky pre psov nestará. Bežne ich majú v chlievoch alebo dokonca v zajačích klietkach. Jedna pani vo Vinosadoch mala šteniatka a psy zavreté v zajačích klietkach, takže cez seba kakali aj cikali. Mala viacero druhov, podľa toho, čo bolo práve módne. Raz sa k nám dostala fenka, ktorá bola určená len na rodenie. Vôbec nevedela chodiť na vôdzke, lebo bola celý život zavretá. Pre takýchto ľudí je pes spotrebný materiál, rodiaci stroj, ktorý zomiera veľmi skoro a za štyri-päť rokov svojho života ani nevyjde z klietky. Pritom ide o inteligentné a cítiace bytosti. Dnes ich však ľudia množia za každú cenu aj v prípade špičkových výstavných psov. Ak sa napríklad takýmto papierovým psom nepodarí mať šteniatka, zvolia ich majitelia umelé oplodnenie. Potom sa však môžu narodiť hluché alebo slepé mláďatá, ktoré sa, samozrejme, nedajú speňažiť.

Aká je situácia v zahraničí, napríklad v susednom Česku?

Oproti nám sú už popredu v legislatíve. Nikde v EÚ neexistujú karanténne stanice, iba u nás. Oproti útulkom sa v nich psy môžu usmrcovať ľubovoľne, pokojne aj okamžite po prijatí psa, ktorý však môže byť naozaj len zabehnutý. V Česku novelizovali Občiansky zákonník, podľa ktorého pes prestáva byť vecou. To je veľmi dôležitý posun. Bavia sa tam už dokonca o právach hospodárskych zvierat, zatiaľ čo my sme sa nedostali ešte ani k spoločenským.

Spolupodieľali ste sa na návrhu zákona o ochrane zvierat, ktorý sa práve týmto témam venuje. Myslíte, že má šancu prejsť?

Ohľadom práv zvierat máme veľmi roztrieštenú právnu úpravu. Paragraf o ochrane zvierat je v praxi nepoužiteľný, lebo nesúvisí s vnútornou legislatívou. Návrh by sme chceli predložiť v novembri a bola by som veľmi rada, keby sa ho podarilo presadiť a schváliť. Najzásadnejšia vec pre mňa je, aby sa začalo každé zviera brať ako živá bytosť, a nie ako vec. Do zákona sme tiež zahrnuli úpravu práv na ochranu zvierat, ich množenie, chov i usmrcovanie. Aj zvieratá majú právo na dôstojnú smrť. Vyštudovala som právo, čo mi pomohlo pri vytváraní tohto návrhu v spolupráci so špičkovými právnikmi. Je totiž potrebné zákon napísať tak, aby bol reálne schváliteľný a aplikovateľný. Súčasťou návrhu je aj zákaz konzumácie spoločenských zvierat.

Myslíte chytanie a konzumácia psov?

Áno, myslím, že situácia u nás je šialená. Vieme, že sa ich mäso konzumuje vo veľkom, najmä v rómskych osadách a nič sa s tým nerobí. Poznám prípad z východu alebo aj zo Záhoria. Mali by sa určiť jasné hranice a vytvoriť páky na ich porušovateľov. Nemyslím si, že sa všetko zo dňa na deň zmení, ale ľudia aspoň budú vedieť, že si nemôžu beztrestne chytiť na ulici psa a spraviť si z neho guláš.

V útulku sa staráte len o psy, prečo?

Neviem, mám k nim špecifický vzťah odmalička. Som perfekcionistka a myslela som, že keď to chcem robiť poriadne, musím si vybrať jedno zviera. Zvieratá mám však rada všeobecne a k prírode mám úctu. Moja mama je biologička a so sestrou sme boli povestné tým, že sme okolo nášho paneláka zvykli zbierať smeti (smiech). Od štrnástich rokov som vegetariánka, čo moji rodičia spočiatku ťažko znášali. Báli sa, že si ohrozím zdravie. No môj ujo je budhista a vďaka nemu som vnímala aj inú, duchovnejšiu stránku veci.

Útulok pre psy nie je vaše jediné zamestnanie. Čomu sa ešte venujete?

Po skončení právnickej školy som robila tri roky v advokácii a teraz ma čakajú advokátske skúšky. Momentálne som sa však vrátila k tomu, čo ma baví, k interiérovému dizajnu. Vždy som mala dva svety. Aj dnes idem do pobočky v gumákoch, vyberám psom blchy a potom idem do „iného“ sveta, kde sa venujem móde a dizajnovým veciam. Myslím, že to ma drží nad vodou. Stáva sa, že ľudia, ktorí robia celý život pri psíkoch, trpia syndrómom vyhasnutia. Nie je to dobré ani pre nich, ani pre psov. Človek vtedy nadobudne pocit, že psom môže byť dobre len u neho, a tak ich má doma aj tridsať. Takému počtu však nedokážete poskytnúť potrebný komfort. Preto zdôrazňujem aj v našom útulku pravidlo – psa zobrať, zachrániť a rýchlo ho integrovať do nového domova. Psovi je v útulku dobre len v prvom momente, keď ho vezmete z ulice, ale nie nastálo.

Romana Klimeková (27)

pochádza z Pezinka. Vyštudovala právnickú fakultu UK v Bratislave. V roku 2008 založila spolu s modelkou Dominikou Homolovou občianske združenie Pes v núdzi a podieľala sa na vybudovaní útulku v Budči pri Zvolene. Menšiu pobočku majú v Pezinku. Spolupodieľala sa na návrhu zákona o ochrane zvierat, ktorý má byť predložený Národnej rade Slovenskej republiky. Okrem toho sa venuje interiérovému dizajnu, účinkuje v reklamách. Je majiteľkou dvoch psov Jazzyho a Funkyho.