Pamätáte sa na svoje začiatky v magazíne smeŽeny? Ako sa vám vtedy u nás pracovalo?
Magazín som registrovala hneď od jeho vzniku. Keďže moji rodičia odoberajú denník SME, neušlo mi, keď sa v ňom prvýkrát objavila príloha, ktorá sa mi veľmi páčila po grafickej i po fotografickej stránke. Všimla som si, že redakcia kladie veľký dôraz na vizuál, čo ma hneď oslovilo. Keď som tam poslala svoje portfólio, najprv som dostala len menšie zadania – fotenie rôznych ankiet. Až po čase som prešla k titulkám.
V tom čase ste akurát skončili štúdium fotografie na VŠVU. Bolo vtedy ťažké byť začínajúcou fotografkou?
Dlho mi ani nenapadlo, že sa môžem touto profesiou živiť. Hlavne rodičia mi vraveli, že bude pre mňa ťažké preraziť, lebo nikoho v brandži nepoznám a nebude mi mať kto pomôcť. Ale mňa to netrápilo. Od svojich piatich rokov som sa živila dabingom, a tak som nemusela riešiť otázku zárobku. Vlastne som si najprv dlho myslela, že zo mňa bude herečka. V pätnástich rokoch som však prvýkrát chytila do rúk fotoaparát – a odvtedy mi bolo jasné, že to, čo ma bude baviť úplne najviac na svete, je fotografovanie. A tak som sa neskôr prihlásila na VŠVU, kde som si napokon urobila aj doktorandské štúdium.
Aká bola vaša prvá fotografická zákazka?
V treťom ročníku na vysokej škole som sa dostala na študijný pobyt do Prahy. Okolo mňa bolo zrazu množstvo študentov – fotografov, ktorí si vedeli svojou profesiou celkom slušne zarobiť. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, že fotografia by pre mňa nemusela byť len koníčkom. Ako prvú platenú prácu som získala zákazku na fotenie maturitných plesov. Dostala som sa do krásnych historických budov v centre Prahy, medzi postarších ujov fotografov, ktorí na mňa pozerali ako na decko, ale inak to bola dobrá škola. Po návrate do Bratislavy som už bola odhodlaná urobiť všetko preto, aby som sa uplatnila ako profesionálka. Kúpila som si svetlá a začala si hľadať zákazky.
Pre smeŽeny ste fotografovali aj herečky, ktoré vás poznajú ako kolegyňu z dabingových štúdií. Ako vás prijali v tejto novej polohe?
Priznám sa, že občas som z toho mala obavy. Napríklad, keď som išla fotiť Zdenu Studenkovú, s ktorou sme spolu dabovali postavy matiek a dcér, mala som obavy, ako prijme fakt, že pri fotení ju budem usmerňovať a bude sa musieť spoľahnúť na môj úsudok. Napokon to však dopadlo nad moje očakávanie veľmi dobre. Ona sama študovala na strednej škole fotografiu, takže sme mali spoločné témy. Dnes, keď mám už za sebou viac skúseností, tak sa mi zdá, že ma herečky viac vnímajú ako fotografku než ako dievča z dabingu. Takže našťastie už nemusím nikomu nič dokazovať ani vysvetľovať.
Je to výhoda fotiť niekoho, koho dobre poznáte, alebo to má aj svoje nevýhody?
Kamarátsky vzťah medzi fotografom a modelom je podľa mňa skôr výhoda, atmosféra je tak prirodzene uvoľnená. To sa mi potvrdilo aj pri fotografovaní mojej najlepšej kamarátky Lívie Lorinczovej, ktorá sa dostala na titulku smeŽeny vďaka tomu, že vyhrala cenu za dizajn na svetovej výstave Expo Šanghaj. Bolo to fakt super.
Ľudia, ktorí nie sú zvyknutí pózovať pred objektívom, bývajú často pri fotografovaní napätí a výsledok potom nie je veľmi dobrý. Máte nejakú osvedčenú fintu, ktorou ich dokážete uvoľniť?
Našťastie, pri našich foteniach býva uvoľnená atmosféra. Spolu s našimi vizážistkami aj stylistkou sme sa dobre našli, rozmýšľame na rovnakej vlnovej dĺžke, a tak nemá prečo medzi nami vznikať napätie. Ženy, ktoré fotím, to vnímajú, cítia, že sa máme rady, preto sa pri nás ľahko uvoľnia. Ďalšou výhodou je možno aj to, že som žena. Predsa len nemajú predo mnou zábrany, aké by možno mohli mať pri pózovaní pred mužom – fotografom.
Ešte vám nikdy nič nepokazilo náladu? Čo robíte napríklad, keď si dáma, ktorú fotíte, pomýli konfekčnú veľkosť?
To sa nám párkrát naozaj stalo. Raz musela dokonca stylistka vybehnúť do obchodu a vymeniť požičané šaty za iné, o niekoľko čísel väčšie. Ale väčšinou to dopadne tak, že dámy sa síce do oblečenia navlečú, len im je trochu tesné, čo je, samozrejme, škoda, lebo potom vzniká takzvaný „jaternicový efekt“. Na druhej strane chápem, že ženy chcú niekedy samy seba vnímať štíhlejšie, než sú v skutočnosti. Aj ja som mala problém priznať skutočnú veľkosť stylistke predtým, než som pózovala pre tento rozhovor (smiech).
Ako ste sa cítili v úlohe modelky?
Nie je to pre mňa prirodzené, lebo nie som ten typ, ktorý na seba rád strháva pozornosť. Vlastne som skôr introvert. Keď idem do väčšej spoločnosti, radšej sa držím bokom od hlavného diania. Aj preto asi zlyhali moje plány s herectvom.
To je zvláštne. Človek by povedal, že keď niekto od piatich rokov dabuje, nemôže mať problémy s predvádzaním sa.
Kým ide len o hlas, som v pohode. Napokon, dabing som ako dieťa nepokladala za nič nezvyčajné. Keď som chodila na základnú školu, štyri deti z našej triedy pravidelne chodili do dabingového štúdia. Tak ako išli niektorí chlapci na futbal alebo dievčatá na tanec, my sme chodili dabovať. Nikto sa nad tým nepozastavoval. Horšie je, ak musím prezentovať aj svoj vzhľad. Vtedy sa už necítim celkom vo svojej koži.
Keď hovoríte o vzhľade – ako vlastne prijímajú ženy, ktoré fotíte, to, že im meníte imidž?
Odmalička sa riadim zásadou, ktorú mi vštepovali rodičia – nikdy nerob druhým to, čo nechceš, aby robili tebe. Tlačiť človeka do polohy, ktorá mu nie je vlastná, podľa mňa k ničomu nevedie. Preto by som nikdy nenútila ženu, ktorá sa necíti dobre v lodičkách s vysokými opätkami, aby si ich obula. Nebola by vo svojej koži, a to by sa napokon negatívne odzrkadlilo na výsledku. U nás to funguje tak, že pred každým fototermínom sa stylistka spojí s dotyčnou dámou, aby zistila, čo na sebe má a čo nemá rada. Ak napríklad povie, že by si za nič na svete neobliekla červenú alebo čiernu farbu, tak takú pre ňu určite nevyberieme. Napokon, v portrétoch pre smeŽeny ide vždy v prvom rade o vyzdvihnutie osobnosti ženy.
Fotiť módu je hotové umenie – vy učíte predmet Fotografia módy na VŠVU. Na čo si musí človek dávať pri takejto práci pozor?
Treba mať cit pre strih, farby a rôzne detaily. Niektoré modely vyzerajú dobre, keď v nich človek stojí, ale keď sa v nich posadí, tak je celý efekt preč. Iné šaty sú zase ako stvorené na pózy v sede. Veľmi dôležitá je aj práca so samotnou modelkou, rovnako ako výber lokácie. Najdôležitejší je však tím ľudí – stylistka, vizážistka, hairstylistka, návrhár. Je to absolútne tímová práca, všetky časti tímu by mali byť vyrovnané, vhodne sa doplňať a navzájom sa rešpektovať, preto nie je pod takýmto druhom fotografie uvedený ako autor iba fotograf, ale aj celý kolektív spolupracovníkov.
Ovplyvňuje vás práca s módou pri výbere vášho osobného šatníka?
Veľmi. Predtým mi bolo dosť jedno, čo mám na sebe, vôbec som to neriešila. Keď som však zistila, čo všetko sa dá šatami vykorigovať a zvýrazniť, tak som radikálne zmenila názor (smiech). Dnes si oblečenie vyberám, hocičo si nekúpim. Moja práca na mňa vplýva aj iným spôsobom. Predovšetkým je pre mňa veľmi motivačné, že môžem fotiť ženy, ktoré sú úspešné vo svojej profesii. Je to fascinujúce, keď sa môžem stretnúť s vedkyňou, ktorá vynašla nový liek alebo so zoologičkou, ktorá skúma svište v Tatrách. Takéto stretnutia ma obohacujú.
Práca s ľuďmi, aj keď je príjemná, je vždy náročná. Ako si kompenzujete stres, ktorý pri nej zažívate?
Priznám sa, že vo voľnom čase veľmi nevyhľadávam spoločnosť. Doma si celkom dobre vystačím so svojím psom a s priateľom, s ktorým sme spolu už desať rokov. On je architekt, takže nás zaujímajú rovnaké veci – výstavy, dizajn. Naše debaty sa stále točia okolo tém, ktoré sú pre nás bytostne dôležité. Nedávno sme boli v kúpeľoch, kde som mala pocit akoby sa zastavil čas. Po kúpeľnom areáli sa prechádzali muži v županoch a s igelitkami v ruke, ako kedysi za socializmu. Úžasne som si tam oddýchla.
Na záver by ste nám ešte mohli poradiť, čo máme robiť, keď chceme na fotografiách vyzerať úžasne. Máte na to nejaký osvedčený recept?
Dôležité je byť prirodzená a spokojná sama so sebou. Tá spokojnosť je asi najviac, nedá sa ničím vykompenzovať. Fotograf môže ženu trochu povzbudiť, usmerniť, ale to hlavné je v jej osobnosti. Keď je vyrovnaná, na fotke to vždy vidieť.
Petra Bošanská (30)
študovala fotografiu na VŠVU v ateliéri profesorky Miloty Havránkovej. V lete pod jej vedením ukončila doktorandské štúdium. Pôsobí ako externý pedagóg na VŠVU, kde vyučuje fotografiu módy. Zúčastnila sa na študijnom pobyte v Prahe, počas strednej školy v USA. Jej fotografie sa prezentovali na viacerých skupinových a samostatných výstavách na Slovensku aj v zahraničí. Od piatich rokov sa venuje dabovaniu filmov a televíznych seriálov. Pre magazín smeŽeny pracuje od jeho vzniku, za ten čas preň nafotila viac ako 110 tituliek. Okrem toho sa venuje komerčnej fotografii a voľnej tvorbe.