Ivana Maixnerová: K „jadru“ treba mať rešpekt

Ste lektorkou adeptov na prácu v jadrovej elektrárni, čo máte na starosti?

Pripravujem personál, ktorý bude pracovať v niektorom z jadrových zariadení. Predovšetkým ide o jadrové elektrárne alebo o úložisko odpadu. Najzaujímavejšiu a najtvrdšiu prípravu majú ľudia, ktorí riadia celý technologický proces z blokovej dozorne v elektrárni. V najideálnejšom prípade, keď človek všetko dobre zvládne, trvá takáto príprava rok a pol, častejšie sú to však dva roky.

Na čo sa pri výučbe špecializujete?

Na teoretickú prípravu. Pri zamestnancoch prvej, najvyššej kategórie vyučujem prevádzkové režimy elektrárne. Samotná teoretická časť trvá dvadsaťdva týždňov. Potom ide človek na stáž do jadrovej elektrárne, kde prechádza všetkými útvarmi. Okrem toho strávi šesť týždňov na simulátore, kde si precvičuje rôzne prevádzkové stavy vrátane ťažkých havárií, ktoré by mal zo svojej pozície zvládnuť. Nasledujú skúšky, kde má konkrétny uchádzač hodinu na prípravu a potom odpovedá pred komisiou, ktorá niekedy môže pripomínať niekoľkohlavého draka. Keď boli občas počas skúšania prítomní nejakí nezainteresovaní ľudia, mali z toho tak trocha hrôzu. Ale v princípe sa komisia snaží overiť človeka v situácii, keď sa naňho vyvíja tlak a pracuje pod stresom. Po takejto skúške si naozaj niekedy ani nespomenie, ako sa volá. Je úplne vyžmýkaný. A to nie je všetko. Nasleduje praktický výcvik a nakoniec overenie jeho schopností Úradom jadrového dozoru.

Podobný tréning máte za sebou aj vy, aký je to pocit, prejsť si simulátorom jadrovej elektrárne?

Predtým, než idete na simulátor riešiť nejakú úlohu, máte teoretickú prípravu. Inštruktor vám vysvetlí, čo sa bude diať, čo by mohlo nastať a čo sa od vás očakáva. Potom idete na štyri hodiny na simulátor, kde sa odohrávajú rôzne stavy a vy ich musíte zvládnuť. Nakoniec sa celý priebeh aj vaše reakcie zhodnotia. Na simulátore, rovnako ako na blokovej dozorni, nikdy nie ste sám. Sú tam minimálne traja ľudia, ide o tímovú prácu, takže sa to dá zvládnuť. Spomínam si, že keď som absolvovala simulátorový výcvik, tak nám raz inštruktor prichystal chyták a nenápadne nastavil jeden kľúč do polohy, v ktorej nemal byť. Viete, keď nie je v poriadku jedna vec, ovplyvňuje ďalšie systémy a parametre. Vtedy som robila všetko, čo som mala, ale stále bolo niečo zle a nevedela som prečo. Inštruktori zvedavo sledovali a čakali, kedy si niekto z nás skúšaných všimne, v čom je problém.

Kto sú väčšinou vaši poslucháči?

Typický profil človeka, ktorý k nám prichádza na prípravu operátora JE, je mladý absolvent vysokej technickej školy. Čo sa týka personálu blokovej dozorne, na Slovensku to bývala veľmi úzka mužská oblasť. Ale v praxi som sa už stretla aj s dievčatami, ktoré sa stali operátorkami. Teraz slúžia v prvom a druhom bloku v jadrovej elektrárni Mochovce.

Venujete sa prevádzke, a teda rôznym situáciám, ktoré nemusia byť bežné...

Áno, je presne definované, čo sa pokladá za normálnu prevádzku, čo už je odchýlka a ako je závažná. Musíme byť pripravení aj na nie príliš priaznivé varianty. Cvičíme aj takzvanú havarijnú prevádzku, aj keď sa snažíme obchádzať slovo havária. Verejnosť si pri ňom hneď spomenie na Fukušimu alebo Černobyľ. Skôr hovoríme o núdzovom stave.

Musí byť psychicky náročné pracovať s vedomím, čo všetko sa môže stať, keby sa náhodou niečo vážne stalo, nie?

Operatívny personál, teda ľudia najvyššej kategórie, prechádzajú dosť tvrdým výberom, kým sa vôbec dostanú k nám na školiace stredisko. Keď preskočím vysokoškolské vzdelanie a zdravotnú prehliadku, absolvujú náročné psychotesty. Tie sú prvým veľkým sitom.

Čo je potenciálnou slabou stránkou, ktorú by mohli operátori elektrárne nezvládnuť?

Nemám pocit, že by niečo nezvládli. Dnes sme už pokročili natoľko, že sa snažíme eliminovať nežiaduci vplyv a zásahy človeka do zariadenia. Čiže moderné elektrárne sú navrhované tak, aby skutočne pracovali v núdzových stavoch pasívne, aby možnosť zlyhania obsluhy bola čo najmenšia. Keď sa robia analýzy rôznych udalostí, kam patria aj obyčajné odchýlky, nielen katastrofické scenáre, tak podiel zlyhania človeka je približne dvadsať percent. Ostatných osemdesiat percent ide na vrub zlého postupu, zlého predpisu, zlyhania zariadenia alebo systému. Našou úlohou je, aby bol človek teoreticky pripravený, aby nezlyhal z nedostatku vedomostí. Tým, že sa ho snažíme naučiť všetko potrebné, ako by sme mu dávali do rúk nástroj. Spozná dané zariadenie a mal by vedieť, ako sa správa v jednotlivých stavoch.

Získava väčšiu istotu?

Nehovorila by som o istote, lebo keď som si niečím príliš istá, obyčajne práve vtedy urobím nejakú hlúposť. Skôr to pre daných ľudí znamená, že vedia, čo majú v rukách. A mali by sa k zariadeniu správať nie so strachom, ale s pokorou. Jeden starší český jadrový fyzik vraj vždy začínal prednášku slovami: „Pánové, reaktoru se vyká!“ To však neznamená, že by mal mať operátor strach alebo obavy, to je najlepšia cesta, ako zlyhať. Najideálnejšie je asi použiť slovo rešpekt.

Trúfli by ste si pracovať ako operátorka jadrovej elektrárne?

Vraví sa, že nikdy nehovor nikdy, ale keby som sa teraz mala rozhodnúť, asi by som povedala nie. Nemám v sebe schopnosť rýchlo a správne sa rozhodnúť. Myslím, že táto osobnostná črta nie je mojou silnou stránkou a maskujem sa tým, že som narodená v znamení váh (smiech). Možno by som to vnímala inak pred pätnástimi rokmi, keď som bola mladšia. Táto práca je náročná psychicky, ale aj fyzicky. Môj manžel pracoval ako operátor vyše desať rokov a náš život sa prispôsoboval jeho zmenám. Mimochodom, nepravidelná životospráva uňho zanechala následky v podobe žalúdočných problémov. Z tohto pohľadu je moja práca fantastická.

Musí byť náročné byť neustále v strehu, sledovať, či sa nedeje niečo, čo nemá.

Na blokovej dozorni nemáte šancu vypnúť. Počas štandardnej prevádzky nerobíte síce namáhavú manuálnu činnosť, ale na druhej strane musíte pozorne sledovať a zapisovať parametre. Laikovi sa môže zdať, že operátori skoro nič nerobia, ale táto práca je náročná predovšetkým veľkou zodpovednosťou. Aj o štvrtej ráno musia byť pripravení správne zareagovať v krízovej situácii. Nie je im čo závidieť. Ale nevravím, že iné zamestnania nie sú náročné. Dnes som v tomto hroznom studenom počasí stretla našu poštárku, ktorá to tiež nemá jednoduché.

Uvažovali ste niekedy nad iným povolaním?

Ani veľmi nie. Na priemyslovke som študovala, lebo mi šla matematika a fyzika. Rodičia mi neskôr navrhli, aby som išla v Trnave na vysokú, že aspoň ušetríme na ubytovaní a ďalších výdavkoch. Súhlasila som. Vždy sa veci vyvinuli akosi samy, je v tom istý fatalizmus. Osud ma vždy niekam postrčil, ale naozaj som netušila, že budem nakoniec pracovať „v jadre“. Moje prvé zamestnanie bolo na marketingovom oddelení, čo ma vôbec nebavilo, tam by som určite nevydržala pätnásť rokov (smiech).

A ako ste sa dostali k „jadru“?

Náhodou. Končila som naraz inžinierske aj pedagogické štúdium. Sústreďovala som sa na inžiniersku diplomovku a na pedagogickú mi ostávalo málo času. Robila som ju v poslednej chvíli. Vtedy ešte nebolo zvyčajné, aby sme mali doma tlačiareň, a tak mi kamarát dohodil známeho, odborníka na počítače, ktorý mal doma počítačovú sieť aj farebnú tlačiareň a ku ktorému som si šla diplomovku dokončiť a vytlačiť. Asi po pol roku, ako som vyštudovala a už pracovala, sa mi ten muž ozval. Vravel, že robí v školiacom stredisku, majú tam voľné miesto a spomenul si na mňa. Išla som teda na pohovor a nakoniec si ma vybrali. Potešila som sa, aj keď som približne tušila, čo ma čaká. Môj vtedajší priateľ, teraz manžel, už totiž absolvoval podobnú prípravu. Moja predstava sa však ani zďaleka neblížila k realite. Asi po dvoch týždňoch, keď sa na mňa začali sypať informácie zo všetkých strán, som prišla domov s plačom, že tam už chodiť nebudem. Manžel, ktorý už vtedy slúžil v elektrárni, si večer po práci vzal schémy, farebné ceruzky a opakoval so mnou veci, ktoré som preberala v škole. Keď som napokon kurz absolvovala a stala sa lektorkou, veľmi ma to začalo baviť. A baví ma to dodnes.

Baví vás aj niečo iné?

Bicykel. Som členkou cykloturistického klubu, s ktorým chodievam na rôzne výlety. Tento rok sme boli napríklad v Dánsku. Okrem Slovenska mám prebicyklované Čechy, Rakúsko a časť Maďarska. S manželom a priateľmi som zasa bola na Korzike. Tam som si uvedomila, o čom je cykloturistika. Manžel ma autom vyviezol na jeden poriadne vysoký kopec, kam by som to so svojou kondičkou nikdy nevyšliapala a dolu som mala zísť na bicykli. Bolo to pre mňa veľké sklamanie. Viete, cyklistika je krásna v tom, že je spravodlivá. Najprv šliapete hore na nejaký kopec, búši vám srdce, nevládzete, ale potom máte úžasný pocit, že ste niečo zvládli a zaslúžite si zviesť sa „zadarmo“ dolu. Keď ma manžel vyviezol na kopec, bolo tam krásne, ale chýbal mi pocit, že som si niečo odmakala. Preto vravím, že je lepšie dať si menší cieľ, ale zvládnuť ho sám. No a raz by som sa chcela dopracovať k tomu, aby som bola ako niektoré naše dievčence, členky klubu, ktoré majú už dávno po šesťdesiatke, ale sú stále aktívne a majú potešenie zo spoločných cyklovýletov. To by som chcela byť raz schopná aj ja (smiech).

Ivana Maixnerová (40)

sa narodila v Trnave. Vyštudovala Slovenskú technickú univerzitu v Bratislave, zameranie priemyselné inžinierstvo a inžinierska pedagogika. Od roku 1996 pôsobí v Školiacom a výcvikovom stredisku personálu jadrových elektrární ako lektorka teoretickej prípravy pre oblasti prevádzkové režimy JE VVER 440 a prevádzková bezpečnosť JE. Je vydatá, má syna Samuela.