Kristína Svarinská: Ešte som nebola bezhlavo zamilovaná

Momentálne prichádza do kín nový slovenský film Lóve, v ktorom ste si zahrali hlavnú ženskú postavu. Ako sa vám pracovalo pri jeho nakrúcaní?

Po dlhom čase to bola pre mňa nová filmová skúsenosť. Naposledy som stála pred filmovou kamerou ako štrnásťročná v Neverných hrách. Priznám sa, že najprv som mala z nakrúcania trochu obavy, lebo celý štáb tvorili mladí ľudia, ktorí začali naberať skúsenosti. Netušila som, či to budú zvládať po organizačnej stránke, či budeme stíhať všetko čo treba. Napokon to bolo pre mňa asi najkrajšie obdobie, aké som kedy zažila na filmovom pľaci.

Režisér Jakub Kroner vám vraj ušil vašu postavu na mieru…

Keď mi prvýkrát priniesol na čítanie scenár, povedal mi, že ju písal priamo pre mňa. S Jakubom sme chodili do rovnakej základnej školy, potom sme každý išli na inú strednú školu a asi šesť rokov sme sa vôbec nevideli. Je to zvláštne, že si na mňa spomenul, a musím povedať, že ma tým veľmi potešil. Podobne to bolo aj s mojím filmovým partnerom Miškom Nemtudom, aj jeho postava bola napísaná priamo preňho.

Máte pocit, že vaša filmová postava sa na vás v niečom podobá?

Veronika je dievča z detského domova, čo je pre mňa situácia, ktorú nedokážem celkom pochopiť, lebo ja som vyrastala vo fungujúcej rodine. Naši sa síce rozviedli, ale vždy som mala pri sebe oboch rodičov, keď som ich potrebovala. Aby ostatným dokázala, že nie je menejcenná, snaží sa uspieť v škole a keď vidí v živote nejakú neprávosť, vie sa spravodlivo nahnevať. V tom sme, myslím si, rovnaké (smiech). V čom ju nedokážem pochopiť, je to, ako sa dokázala bezhlavo zamilovať. Stretla chlapca na diskotéke, zaľúbila sa a hneď si s ním plánovala budúcnosť.

Vám sa to ešte nestalo?

Zatiaľ nie, aj keď mám za sebou dva krásne vzťahy. Chcem však veriť, že raz to príde. Nádej mi dávajú harmonické páry, ktoré vidím okolo seba. Nie je ich veľa, ale existujú. Dnes je to vzácne, lebo väčšina ľudí nemá chuť na svojich partnerstvách pracovať. Radšej odídu hneď pri prvom zakopnutí.

Aká je vaša predstava ideálneho partnerstva?

Ja by som veľmi chcela veriť tomu, že budem žiť so svojím mužom celý život a budeme sa s láskou starať o dve deti.

Ako je to s ostatnými vašimi postavami, napríklad s tými z televíznych seriálov? Máte nejaký osvedčený postup, ako s nimi pracovať?

Nedá sa hovoriť o postupe, lebo každá postava je iná, ale do každej sa snažím vložiť esenciu seba samej. Každá sa musí stať vašou súčasťou. Ja musím byť ona a ona ja. Aj keď je úplne odlišná od môjho skutočného charakteru, snažím sa ju pochopiť a mať rada – ale niekedy je to veľký boj. Napríklad Lenka zo seriálu Druhý dych, ktorý práve pripravujeme, je pre mňa skutočne tvrdý oriešok. Občas mám pocit, akoby bola z iného sveta, taká dobrá, naivná až niekedy naivne hlúpa osoba hádam ani nemôže v skutočnosti existovať. Keby som mala takú kamarátku, tak ju prefackám a končím debatu (smiech).

Myslíte si, že Druhý dych bude úspešný seriál?

Je to romantický seriál, ktorý je napísaný cez naše reálie, ale podľa kľúča vyrobeného v Rumunsku. Viem, že podľa prieskumov majú už ľudia po krk intríg a všetkej tej negativity, ktorá sa na nich valí z obrazovky, takže z tohto pohľadu by možno mohol uspieť.

Okrem nakrúcania študujete druhý rok herectvo. Je pre vás ťažké skĺbiť tieto dve aktivity?

Školu som si určila ako prioritu. Môžem nakrúcať cez prázdniny, po vyučovaní alebo cez víkendy. Herectvo sa nedá študovať podľa individuálneho plánu. Je nemysliteľné, aby som si sama nacvičovala dialóg so spolužiakom, ktorého by som ani nevidela a museli by sme sa zohrať len na poslednú chvíľu. To je absurdné. Ide o tvorivý proces, ktorý sa rodí vo vzájomnej komunikácii.

Predtým, než ste začali študovať, tak ste rok pracovali, lebo na prvý pokus vás nevzali na herectvo. Ako ste to vtedy prežívali?

Úplne normálne, lebo v podstate som vedela, že na tú školu nie som pripravená. Mala som za sebou dve filmové úlohy, nejaké dabingy a seriál Obchod so šťastím, ale práca pred kamerou je niečo celkom iné ako divadlo. Napokon, za ten rok, čo som sa pripravovala na ďalšie prijímačky, som bola vďačná. Stretávala som sa s ľuďmi, ktorí sa pohybujú v divadelnom a filmovom prostredí, veľa sme diskutovali o tom, čo všetko to prináša. To mi umožnilo posunúť sa ďalej. Zároveň som vnútri cítila zvláštny tlak, ktorý síce na mňa nikto nevyvíjal, ale bolo to niečo, ako pocit zodpovednosti voči sebe samej. Vedela som, že na druhý pokus chcem uspieť a veľmi ma potešilo, keď sa mi to podarilo.

Predtým, než ste začali študovať, ste hovorili, že by ste chceli odísť do zahraničia. Od týchto plánov ste upustili?

Určite nie, stále mám pocit, že by som sa rada pozrela niekam za hranice. Láka ma Francúzsko, najmä preto, že by som sa chcela naučiť po francúzsky a viem, že reč sa dá dobre zvládnuť len tak, ak ju začnete používať v prostredí, kde sa ňou bežne hovorí. Viem o jednej prestížnej univerzite v tejto krajine, ide však skôr o alternatívne divadlo, čo je niečo iné a pre mňa nové. Dá sa tam však prihlásiť, až keď máte minimálne dvojročnú prax na inej umeleckej škole.

To sa vám onedlho podarí, keď skončíte druhý ročník. Na druhej strane, práve teraz ste sa začali etablovať v Národnom divadle, máte tam peknú úlohu v hre August: Stratení v Oklahome. Nebolo by vám ľúto vzdať sa takejto príležitosti?

Divadlo je určite svet, ktorý ma priťahuje. Zakaždým, keď prídem do Národného divadla, cítim obrovský rešpekt z toho veľkého priestoru, čo ma obklopuje. Som v neustálom strehu a snažím sa všetko vnímať a učiť sa. Ako zvládnuť pohyb na javisku alebo ako rozprávať a znieť, aby ma počuli aj diváci v desiatom rade (smiech). Stratení v Oklahome bolo moje prvé predstavenie, ktoré som naskúšala od začiatku a odohrala ho na premiére. Predtým som síce už hrala vo Fetišistkách, ale tam som nastúpila ako alternácia takpovediac za pochodu, keď už bolo predstavenie zabehnuté. Zvláštne bolo, že pred premiérou ani počas nej som vôbec nepociťovala trému, ale naplno na mňa doľahla, keď už bolo po všetkom. Až vtedy mi docvaklo, čo mám vlastne za sebou a dostala som vnútornú triašku. Ale to je u mňa bežné. Mne takmer všetko dochádza neskôr, než by malo.

Ako sa to u vás prejavuje?

Napríklad som zažila v lietadle pred pristávaním turbulencie. Ostatní pasažieri boli z toho na nervy, len ja som sa smiala. Až keď sme pristáli, tak na mňa doľahla úzkosť z toho, čo som prežila.

Ako sa zvyknete odreagovať po práci? Máte nejaký dobrý tip na uvoľnenie?

Keď prídem zo školy alebo z práce unavená domov, tak som najradšej sama. Uvarím si zelený čaj s citrónom a medom, ľahnem si na gauč a nič nerobím. To mi dobre padne napríklad po predstavení v divadle či nakrúcaní, keď potrebujem, aby vypätie, ktoré mám za sebou, vo mne v pokoji odznelo. Inak si aj rada zacvičím, napríklad vo fitku. Pri fyzickej námahe zo mňa vyjde všetko napätie, takže niekedy sa pri cvičení smejem alebo plačem podľa toho, čo vo mne práve rezonuje. A páčia sa mi filozofické romány – napríklad od Paula Coelha.

Bývate sama alebo s rodičmi?

Mám prenajatý byt s kolegyňou Barborkou Švidraňovou a jej dvoma bratancami. Občas sa na tom dobre nasmejeme, lebo kedysi sme hrali v Paneláku spolubývajúce, čo sa neznášajú. Pritom u nás doma je to úplne inak. Nikto nikoho neobmedzuje. Kto chce spať, spí, komu sa chce variť, tak varí, a ten čo má chuť upratovať, upratuje. Nie je to typický študentský podnájom, kde je stále neporiadok a nejaké žúrky. Keď prídem do nášho bytu, tak mám pocit, že som skutočne doma. Aj naše návštevy hovoria, že je u nás veľmi dobrá atmosféra. Predtým som bývala s mamou, ale cítila som potrebu osamostatniť sa. Myslím si, že je pre mňa najvyšší čas starať sa sama o seba.

Vaša matka ako prijala toto rozhodnutie?

Rešpektovala ma. Povedala, že som už dospelá a je len na mne, ako chcem ďalej žiť. Samozrejme, že za ňou stále chodím. Nedeľná slepačia polievka u mamy – to musí byť. A nedávno si kúpila šteniatko, takže keď s ňou nie som, má jej kto robiť radosť.

Váš otec vraj pôvodne nebol rád, že ste sa dali na herectvo. Zmenil názor?

Mám pocit, že áno. Spočiatku nebol veľmi nadšený, keď som ako dieťa začínala vo filme, lebo sa bál, že ma budú považovať za protekčné dieťa. Predsa len, celý život pracoval v tejto brandži a vedel dobre, aké sú v nej vzťahy. Keď však videl, že ma táto práca napĺňa, že som sa v nej našla, tak sa s tým zmieril a dnes mám pocit, že je na mňa aj trošku hrdý. Aspoň by som si to priala.

Kristína Svarinská (22)

je študentkou druhého ročníka herectva na VŠMU v Bratislave. Začínala ako dieťa vo filmoch Dážď padá na naše duše a Neverné hry. Pracuje v dabingu a má za sebou niekoľko televíznych postáv – v seriáloch Obchod so šťastím, Panelák, Keby bolo keby, Nesmrteľní, Hoď svišťom a najnovšie ju diváci uvidia v pripravovanom projekte Druhý dych. V Slovenskom národnom divadle účinkovala v inscenácii Fetišistky, momentálne hrá v predstavení August: Stratení v Oklahome. Vo filme Jakuba Kronera Lóve, ktorý práve prichádza do slovenských kín, hrá hlavnú ženskú postavu.