Janka Števková: Zo sedadla bicykla je les úplne iný

Prečo ste sa dali práve na cyklistickú disciplínu cross-country?

Keď som začala študovať na vysokej škole, zoznámila som sa so svojím terajším koučom, sparingpartnerom aj mechanikom v jednej osobe – Tomášom Legnavským. V tom čase bola horská cyklistika ešte len v plienkach a práve Tomáš mi požičal prvý horský bicykel. A potom to už išlo samospádom. Prvé preteky som vyhrala v Starom Smokovci, išlo o miestne preteky lyžiarskych inštruktorov, na ktorých som súťažila na veľkom požičanom bicykli. Neskôr mi Tomáš navrhol, aby sme sa skúsili kvalifikovať na olympiádu. Podarilo sa a nejako som do toho vhupla. Bola to náhoda.

Aká náhoda?

Náhodou som stretla človeka s horským bicyklom, inak by som možno behávala alebo hrala basketbal (smiech). Športovala som odmalička, pochádzam zo športovej rodiny. Otec behá aj vo svojich šesťdesiatich štyroch rokoch, mamina hrala kedysi hádzanú a brat sa venuje futbalu. Ja športujem asi najviac. Práve v lesoch, kde trénujem, som strávila svoje najkrajšie roky života. Som tam ako doma.

Počas jazdy asi nemáte veľa času obdivovať okolité krásy, nie?

Počas pretekov sa to nedá (smiech). Rovnako sa musím plne koncentrovať pri ťažších tréningoch, keď pracujem na sile, výbušnosti a rýchlosti. No niekedy, keď nemám taký intenzívny tréning, si jazdu užívam a zastavím sa vždy, keď zbadám niečo zaujímavé. Raz sme s trénerom videli hada, ktorý žral žabu, inokedy líšku pochutnávajúcu si na zajacovi. Príroda ma fascinuje. Pri tréningu príliš nerušíme prirodzených obyvateľov lesa, preto ich dokážeme pozorovať. Les je úplne iný, keď ho spoznávate zo sedadla bicykla.

Stretli ste sa s nejakým lesným obyvateľom aj počas pretekov?

Pred dvomi rokmi nás na majstrovstvách sveta v Austrálii pozorovali kengury. Sedeli na skale a z diaľky sledovali, čo sa deje, boli prekvapené. Sú obrovské, niektoré majú aj okolo dvoch metrov. Okrem toho som počas pretekov zažila, že mi had alebo veverička prebehli cez cestu. Dokonca raz sa mi počas cesty do Trnavy stalo, že popri mne klusal asi tri kilometre jeleň.

Takže ste pretekali?

(Smiech) Bral to asi ako výzvu. Trošku som zostala v pomykove, bála som sa, aby náhle neodbočil smerom ku mne. Napokon odišiel inde, ale vravela som si: čo tu ten „nacvičuje“? (smiech)

Cross-country sa často jazdí v zložitom teréne a za každého počasia. Zvyknete počas jazdy riskovať?

Už nie, čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že sa nechcem zraniť, pretože život nie je len o športe. Keď som bola mladšia, mala som úplne inú predstavu a do niektorých vecí som sa púšťala úplne bezhlavo. Aj keď som si na nejaký úsek trate počas tréningu netrúfla, počas pretekov som naň išla a, samozrejme, spadla som (smiech). Netreba však riskovať zbytočne, preto nejdem nad svoje limity a ťažký úsek radšej prebehnem vedľa bicykla. V cross-country vyhráva najrýchlejší a je len na vás, či každú časť trate prejdete na kolesách, alebo z bicykla zosadnete. Nie vždy vyhráva ten, kto je technicky najzručnejší, pretože niekedy je rýchlejšie problematický úsek jednoducho prebehnúť vedľa bicykla. Vždy závisí od konkrétnej trate a podmienok.

Musíte byť aj technicky zručná, aby ste mohli pretekať?

Malé opravy na bicykli zvládam aj sama, po tých rokoch sa to už naučíte. Na trati sú vždy vymedzené dve depá, kde vám môžu poskytnúť technickú pomoc a občerstvenie. Pred piatimi rokmi však akákoľvek technická pomoc nebola možná, počas pretekov si musel každý poradiť sám. Napríklad ja som mala veľkú smolu na olympiáde v Aténach, pretože mi pri hromadnom páde vošla súperka do kolesa a polámala mi všetky špice, ktoré som nemala možnosť sama vymeniť.

Vy však nejazdíte len po lesných chodníčkoch, ale aj po cestách. Tento rok ste dokonca získali prvé miesto na majstrovstvách Slovenska v cestnej cyklistike.

Beriem to ako spestrenie. Priznám sa, tajne som dúfala, že ma nominujú v časovke na majstrovstvá sveta, ktoré sa konajú práve v tomto období v Dánsku. Škoda, že sa tak nestalo, lebo by som si rada zmerala sily aj so svetovou špičkou.

Nechceli ste sa sústrediť viac na cestnú cyklistiku?

Podľa mňa cestná cyklistika pre ženy na Slovensku prakticky neexistuje. Cestných cyklistiek je u nás veľmi málo, a preto ich na pretekoch často pridružia k chlapom, ku kadetom alebo k veteránom. Pripadá mi to ako dehonestovanie ženského športu. Cross-country má u nás svoju vlastnú kategóriu a preteky, čo je super, lebo sa môžu ženy medzi sebou porovnať.

Čím to je, že v horskej cyklistike stále nemáte na Slovensku rovnocennú konkurentku?

Podľa mňa je to tým, že cross-country je pre ženy veľmi náročný šport. Na trati nájdete veľké korene, inokedy skaly, alebo sa ide po lúke. Je to dosť fyzicky náročné. Základňa je síce veľká, lebo dnes má bicykel skoro každý, ale okrem toho potrebujete aj štipku talentu, výdrž a musíte si odriekať veľa vecí. Potrebné je mať aj materiálne a finančné zabezpečenie. Pretekáme na veľmi ľahkých bicykloch, ktoré majú špeciálne kolesá, môžeme mať dokonca bezdušové, aby sme nedostali defekt. Sú takmer ako malé motorky, aj ich ceny sa k tomu približujú. Všimla som si, že nových mladých cyklistiek veľmi nepribúda. Asi pre dnešných mladých ľudí nie je šport až takou prioritou, už nestačí mať len dobrý pocit z pohybu, pretože na tomto športe sa nedá zarobiť. Ja som sa nad tým nikdy nezamýšľala, horská cyklistika ma vždy fascinovala. Budem sa jej venovať celý život. Som rada, že mi v klube CK EPIC Dohňany vytvorili podmienky, aby som sa mohla vydať na dráhu „malého profesionála“.

Čo si pod tým máme predstaviť?

V našom klube mám takmer profesionálne podmienky, čiže mám hradené výjazdy do zahraničia, sústredenia i materiál. Dá sa povedať, že cyklistika je mojím životným štýlom. Som spokojná napriek tomu, že pri výhre na pretekoch nejde ani zďaleka o také sumy ako vo futbale alebo v tenise. Napríklad na Slovensku dostane prvá žena sto eur, na svetovom pohári získate za zlato asi dvetisíctristo eur, čo vám niekedy nepokryje ani len náklady na výjazd.

Dohodnúť si s vami stretnutie nebolo jednoduché, pretože v sezóne ste každú chvíľu v inej krajine na iných pretekoch. Čaká vás ešte niečo dôležité tento rok?

Chystám sa už len na preteky menšieho významu – prvej kategórie UCI v Rakúsku a druhej kategórie UCI v Poľsku. A možno si spravím dovolenku v tureckej oblasti Alanya, pretože sa tam v novembri konajú preteky, ktoré sú dobre obsadené a môžem ich spojiť s malou dovolenkou.

Už toho máte asi veľmi veľa prechodeného...

Takmer všetky kontinenty, okrem Južnej Ameriky.

Ako to momentálne vyzerá s vašou kvalifikáciou na olympiádu v Londýne 2012?

Kvalifikácia prebieha tak, že sa spočítavajú body vždy trom najlepším pretekárkam z krajiny. Keďže som jediná, ktorá dokáže u nás nejako seriózne bodovať, je náročné sa tam dostať. Napríklad tri Turkyne môžu mať spolu viac bodov, hoci sú oveľa slabšie ako ja. Uvidíme, ako to celé dopadne. Možno už nebudem ani vtedy pretekať a budem mať iné priority.

Aké?

Práve sa rozhodujem, či pokračovať v jazdení. Mám už tridsaťpäť rokov, preto plánujem materské povinnosti. Veď k cyklistike sa môžem vrátiť aj neskôr, keď si založím rodinu. Práve teraz vyhrala majstrovstvá Európy u nás v Dohňanoch Nórka Gunn-Rita Dahle Flesja, ktorá sa vrátila z materskej dovolenky a už má tridsaťdeväť rokov. Takže je reálne venovať sa tomuto športu aj vo vyššom veku. Možno sa potom budem koncentrovať rovno na kvalifikáciu do Ria de Janeiro 2016 (smiech).

Janka Števková (35)

sa narodila v Martine, vyrastala v Leviciach. Vyštudovala Ekonomickú fakultu UMB Banská Bystrica na detašovanom pracovisku Poprad. Od roku 1998 sa venuje horskej cyklistike. Je niekoľkonásobnou majsterkou SR v horskej cyklistike, v disciplíne cross-country, dokonca je držiteľkou prvých miest aj v cestnej cyklistike. Od roku 2007 patrí pod cyklistický klub CK EPIC Dohňany. Zúčastnila sa na dvoch olympiádach – v roku 2004 v Aténach a 2008 v Pekingu. V roku 2009 získala vo svetovom pohári v juhoafrickom Pietermaritzburgu desiate miesto. Minulý rok sa stala celkovou víťazkou českého pohára. Je slobodná, od roku 2005 žije v Pezinku so svojím priateľom Martinom.