Artičoka. Kráľovská burina

Artičoky sa síce podobajú bodliakom, ale ich majestátu podľahol nejeden kráľovský dvor, venovali im festival a dokonca majú svoju kapitolku v rámci lexikónu etikety. Možno ich vôbec nazvať takým banálnym slovom, akým je zelenina? Pokiaľ v tejto chvíli vyrážate na nákup, aby ste sa zásobili dostatočným množstvom artičok, pri výbere sa sústreďte na pevné hlavičky so sviežimi lístkami. Hnedé škvrny sú znakom nekvality. S organizovaním všeobecného artičokového veselia dlho neváhajte, puky by ste mali skonzumovať do štyroch dní, inak podľahnú skaze. Predtým, než ich vložíte do parného koša, z nich nožnicami odstráňte na pohľad húževnaté lístky. Taktiež ich zvrchu zrežte o dĺžku, ktorá zodpovedá 2/3 vášho palca. Potom už len umyť a šup s nimi na 45 minút do pary. Aby výsledný produkt získal originálnejšiu chuť, do vody pod parným košom vložte strúčik očisteného cesnaku, plátok citróna a bobkový list.

História artičoky spomína už v časoch egyptských faraónov, ako pokrm však najskôr zaujali Grékov a Rimanov. Plínius starší, antický filozof a všestranný učenec, ich nazval pozemskými monštrami. O niekoľko storočí neskôr sa rovnako neúctivo vyjadril aj J. W. Goethe, ktorý povedal, že predsa nebude jesť bodliaky ako nejaký sedliak.

Artičoky pravdepodobne boli spočiatku jedlom chudobných, veď rástli iba vo voľnej prírode. K ich zušľachteniu prispeli šľachtiteľské pokusy Maurov z Grenady v Španielsku. Stadiaľ sa v rámci obchodovania dostali do Anglicka a tiež do Ameriky. Počiatočné ohlasy na túto novinku boli rozpačité.

Zato Francúzi opäť obhájili povesť gurmánov a nadšených experimentátorov v rámci skúšania nových chutí. Artičoky očarili najmä kráľovský dvor. Dôkazom je citát z čias vlády Ľudovíta XIII. Autorkou je jeho manželka Anna Mária Maurícia, ktorá povedala: Život je ako artičoka, musíme prejsť cez mnohé, aby sme sa dostali k tomu málu, čo je na ňom najlepšie.

Anna Mária vedela, o čom hovorí, vyrastala na prudérnom španielskom dvore a ani život s Ľudovítom nebol prechádzkou ružovou záhradou. Táto zaujímavá žena, ktorá sa matkou, oddanou a obdivuhodnou, stala až v neskoršom veku, inšpirovala aj Alexandra Dumasa. Množstvo intríg a najmä jej kontakty s kardinálom Richelieuom však nezodpovedajú osudu knižnej postavy.

Srdce je najlepšie

Možno spojenie s kráľovským dvorom artičoky posunulo medzi honoráciu, ktorou sa dokonca zaoberá etiketa. Keďže väčšina pukov tejto rastliny dorastá približne do veľkosti pomaranča a tvoria ju dužinaté listy, existujú zásady, ktoré labužníka chránia pred spoločenskou blamážou.

Artičoky v pare

Artičoky sú v našich končinách známe najmä ako príloha na pizzi, v skutočnosti však existuje množstvo spôsobov ich prípravy. Zasvätení tvrdia, že najviac chutia také, čo sa jednoducho iba uvaria vo vode či v pare a podávajú sa s rôznymi omáčkami. Podľa etikety patria medzi jedlá, ktoré sa môžu jesť kráľovsky, čiže bez príboru, čo zapája o zmysel viac a znásobuje pôžitok z jedla.

Konzument uchopí puk artičoky do jednej ruky, pričom druhou si odlamuje jednotlivé dužinaté listy. Namočí ich do omáčky, potom si asi polovicu listu vloží do úst. Jemne doň zahryzne a potiahne, čím uvoľní a vysaje dužinu. Kúsok zbavený šťavy položí na tanierik vedľa.

Takto postupne sa prebojováva až k tomu najlepšiemu, čo artičoka núka, čiže k srdiečku. Ešte predtým, než ho labužník začne dolovať zo zvyšného obalu, by si mal prsty opláchnuť v miske s vodou. Srdiečko sa vyberie vidličkou, pokrája sa a pred vložením do úst sa jednotlivé kúsky namáčajú v omáčke.

Kolumbovo dedičstvo

Hoci to bol práve Kolumbus, kto z objavenej Ameriky doviezol rôzne nové potraviny, čo sa týka artičok, bolo to presne naopak. Amerika spočiatku jedlé bodliaky neprijala s priveľkým nadšením. Obrat nastal až začiatkom 20. storočia, keď farmár Andrew Moler namiesto cukrovej repy začal s pestovaním artičok.

Toto rozhodnutie sa mu oplatilo. O niekoľko rokov sa záujem o puky rozšíril natoľko, že mestečko Castroville v Kalifornii začalo žiť takmer výlučne z ich pestovania a predaja, dnes napĺňajú až 75 percent produkcie medzi zásobovateľmi USA. A miestni im na počesť každoročne venujú dvojdňové slávnosti. Za desať dolárov na dospelého a päť dolárov na deti, vojakov v službe a dôchodcov si ich môže užiť každý, kto sa 19. až 20. mája 2012 ocitne v týchto končinách.

Návštevníkov čaká vraj ten najfarebnejší a najväčší sprievod, výstava 3D obrázkov zeleniny a ovocia, rôzne prednášky a rozhovory s pestovateľmi a, samozrejme, menu zostavené z artičok pripravených na rôzne spôsoby. V rámci tohto festivalu sa zakaždým volí kráľ a kráľovná artičok.

V roku 1948 ňou dokonca bola sladká Marilyn Monroe. Možno sa tu spomienku na ňu objavujú ešte aj dnes, isté však je, že strategickému miestu v Castroville po celý rok, nielen počas slávností, dominuje obrovská socha artičoky.

Autor: Tomáš Čejka