Judit Bárdos: Som vďačná za každú príležitosť

Účinkujete v novom slovenskom filme Dom, ako ste sa dostali k hlavnej úlohe?

Som zaregistrovaná v jednej agentúre, z ktorej mi zavolali, že sa hľadá dievča do filmu a kedy môžem prísť na kamerové skúšky. Absolvovala som niekoľko skúšok a potom mi režisérka Zuzka Liová prezradila, že má štyri adeptky na postavu, len sa medzi nami ešte nevie rozhodnúť. Nakoniec si vybrala mňa.

Povedala vám aj prečo?

Postava Evy má devätnásť rokov a počas filmu trocha dospeje. Vo mne videla aj dievča, aj dospievajúcu ženu. Preto som sa jej typovo najviac hodila.

Ide o váš prvý film, báli ste sa?

Áno (smiech). Ale o postave som sa veľa rozprávala so Zuzkou. Zblížili sme sa, skamarátili. Nebála som sa jej preto spýtať na niečo, čomu som celkom nerozumela. Hovorili sme o mojom živote, o jej živote, vysvetľovala mi, ako písala scenár, prečo je v ňom to, čo tam je, ako to myslela a cítila. Preto som sa cítila v bezpečí, verila som, že vie, čo robí. To je pre herca najdôležitejšie. Nemala som pocit, že by som chcela niečo spraviť inak, zmeniť text alebo nejakú reakciu. Bolo to veľmi fajn.

Väčšina príbehu sa odohráva v studenom počasí a vy tam navyše murujete dom, nebolo to náročné?

Pred nakrúcaním ma učili murovať, ale aj tak som to pri filmovaní robila len v náznakoch. Párkrát nám bolo zima. Ale nakrúcalo sa na jar a v lete, keď nám zase v zimných bundách bolo riadne teplo (smiech). Je to otázka zvyku. Keď človek vidí, že okolo neho je celý štáb a všetci sa snažia, aby všetko dobre dopadlo, motivuje vás to a zima vám toľko neprekáža.

Film na festivaloch v zahraničí dobre prijímajú, ako vnímate jeho úspech?

Som šťastná. Verila som, že bude dobrý, ale uvedomovala som si, že k nemu nie som objektívna. Preto som bola milo prekvapená pozitívnymi reakciami. Mám veľkú radosť, že sa divákom páči, rozumejú mu, mnohých sa naozaj citovo dotkol a to je dobre.

Aký je to pocit, reprezentovať film?

Zaujímavý. Ide o niečo celkom iné akopri divadle. Film som už nakrútila a už vlastne preň nič nemusím spraviť, nič doň nemôžem dať. Len odpovedám na prípadné otázky na tlačovkách alebo besedách. Je to zvláštny pocit, možno by som dnes niečo zmenila, ale jediné, čo už môžem urobiť, je reprezentovať ho a tešiť sa z toho. Mám veľkú radosť.

Nie je to veľa úspechu na začiatok?

V škole nás učia, že sa máme držať pri zemi. Sme zvyknutí, že sa netreba chváliť, ale skôr sa máme tešiť na ďalšiu novú prácu.

Ako ste sa vlastne stali herečkou?

Rodičia ma od detstva brávali do divadla, do kina, čo ma veľmi bavilo. Neskôr som chcela byť klaviristkou, preto som štyri roky študovala hru na klavíri na konzervatóriu. V triede som bola spolu s hercami, s ktorými som sa veľmi skamarátila. Vďaka študentskému preukazu sme mohli chodievať zadarmo na divadelné predstavenia, čo sme s kamarátkou často využívali. Bavilo ma to a rozhodla som sa, že si podám prihlášku na vysokú školu na herectvo. Potom som sa za to aj trochu hanbila, ale nakoniec som prijímačky zvládla.

Minulý rok ste spolu s troma kolegami uviedli s úspechom hru Mňa kedys´, ktorú ste hrali tínedžerom v školách. O čo šlo?

Bol to projekt divadelného Štúdia 12, ktorý sa chcel zamerať na vekovú kategóriu od trinásť do pätnásť rokov. Už to nie sú deti, rozprávky ich už nebavia, ale veľmi ich neláka ani divadlo. Cieľom bolo napísať hru o tomto náročnom životnom období pre ľudí, ktorí ho práve prežívajú. Nerieši sa v nej nejaký komplikovaný príbeh, skôr len chceme ukázať životy našich postáv tínedžerov a ich problémy. Hru hrávame priamo v školách v rôznych priestoroch, nielen v triede alebo na pódiu, ale aj v šatni, na chodbe alebo na WC. Vďaka tomu je každé predstavenie niečím špecifické. Deň pred vystúpením si musíme ísť vždy prezrieť priestory školy a pripraviť si trasu, po ktorej sa budeme presúvať, aby predstavenie malo logiku. Deti totiž putujú s nami za príbehom.

Je asi náročné hrať v takýchto podmienkach, nie?

Hlavné štyri postavy aj text sú stále rovnaké, ale často improvizujeme a nesmieme stratiť niť, poľaviť v prejave, lebo deti hneď začnú riešiť iné veci, rozprávať sa a podobne. Ak práve zazvoní alebo po schodoch prechádza iná trieda, musíme pridať na hlasovej intenzite, aby sa nerozptýlili. Musíme sa skrátka stále usilovať o ich pozornosť. Je to dobrá, ale naozaj tvrdá škola.

Hra mala pozitívne ohlasy, čím ste divákov podľa vás dokázali osloviť?

Text aj jazyk hry je moderný, súčasný, riešime problémy, s ktorými sa deti v tomto veku zvyčajne stretávajú. Sú to prvé dospelejšie veci, prvý sex, vzťahy. Ja hrám štrnásťročnú Sašu, ktorá je nešťastne zaľúbená, a reakcie divákov na mňa sú veľmi povzbudzujúce. Po predstavení mávame s nimi besedu, kde sa ma často pýtajú, či mám naozaj toľko rokov, či som naozaj zaľúbená. Keď hráme nejakú romantickejšiu scénu, tak sú všetci okolo ticho a sledujú, čo sa deje. Vidieť, že nám alebo našim postavám držia palce. Občas aj dopredu povedia – pobozkaj ju (smiech). Je dobré mať takúto spätnú väzbu. Okrem toho sa ich potom ešte pýtame aj na ich názor, čo by na hre zmenili, či sa im nezdalo niečo príliš vulgárne, alebo skôr trápne. Predstavenia s rovnakým zameraním vznikli vo viacerých štátoch ako súčasť jedného projektu. Stretli sme sa s podobnými súbormi v Portugalsku, kde každý predviedol úryvok hry a rozprávali sme sa potom o reakciách detí, čo sa im podarilo hrou dosiahnuť. Vymieňali sme si skúsenosti.

Čo sa vám teda podarilo hrou dosiahnuť?

Tínedžerom sme ukázali, že sa divadelné predstavenie nemusí hrať len v divadle. Ale myslím, že hlavným cieľom bolo ukázať im, že ťažké obdobie puberty sa dá prežiť. Napokon aj našu hru začíname netradične - postupne sa všetci štyria herci predstavíme menom a dodáme, že sme prežili pubertu. Chceme im ukázať, že aj napriek ťažkostiam nejde o nič, čo by nezvládli. Myslím, že sa nám to celkom darí. Človek sa často v puberte cíti nepochopený, stratený vo vlastných pocitoch, a keď zrazu pred sebou vidí divadlo, v ktorom sa riešia rovnaké problémy, aké má on, viac sa otvorí, uvoľní. Niektorí, ktorí sa hanbili s nami baviť otvorene, nám, či skôr našim postavám napísali odkazy, aby sme nesmútili, že to bude dobré... Takže si myslím, že sme ich zaujali a možno im aj trochu pomohli. Predstavenie nás veľmi baví, ale už ho nehrávame tak často. Sme rôzne rozlietaní a máme problémy sa časovo vzájomne skoordinovať.

Čo pripravujete momentálne?

V novembri máme v škole premiéru predstavenia na motívy jednej Moliérovej hry. Skúšame už teraz, aj keď sme sa s profesormi ešte ani nestretli. Od tretieho ročníka pripravujeme predstavenia spolu so študentmi réžie, a keď príde na hodinu pán Horváth alebo pán Mikulík, pozrú sa na priebeh a svoje pripomienky už často nehovoria nám hercom, ale priamo študentovi – režisérovi. Keď herec niečomu nerozumie, už to nevyčítajú jemu, ale režisérovi, ktorý súbor vedie. Chcú nás skrátka naučiť fungovať tak, ako je to v skutočnom divadle, kde sme jeden kolektív. Aby sme všetci spolu aj so študentmi produkcie a scénografie pracovali na inscenácii a dali zo seba to najlepšie, čo vieme.

S čím máte ako študentka herectva najväčší problém?

Niekedy je to zrozumiteľnosť rečového prejavu, mala by som hovoriť hlasnejšie a niekedy sa u mňa prejaví maďarský akcent. Pri každej hre musím zo seba odhaliť niečo iné, ukázať niečo nové, cesta nie je jednoduchá.

Herci mávajú vysnívané postavy, máte aj vy nejakú vyhliadnutú?

Zatiaľ nie, nemám pocit, že by som mohla o nejakej postave povedať, toto som ja, alebo v tomto som najlepšia. Viacerí majú vysnívané úlohy, ale ja som vďačná za každú príležitosť. Vždy mám pocit, že sa naučím niečo nové.

Máte predstavu, čo by ste chceli robiť po škole?

Chcela by som hrať v niektorom z divadiel a zahrať si aj v nejakom filme. To je asi snom každého herca. Ale ani absolventi, ktorí nedostanú hneď po škole angažmán v divadle, nie sú stratení. Myslím, že to bude záležať na daných okolnostiach, keď budem končiť školu. Je dobré ísť hneď do divadla, ale všetci na herectve sme realisti (smiech).

Vďaka televíznym projektom sa zviditeľnila jedna generácia hercov, neláka vás to?

Je pravda, že televízia pomohla návštevnosti v divadlách, lebo ľudia idú za menom, ktoré poznajú. Ja som mala v seriáloch zatiaľ niekoľko minipostáv. Táto práca je iná. Scenáre sa píšu rýchlo, človek sa ich musí rýchlo naučiť a rýchlo ich aj zabudne. Kedysi som hovorila, že to nebudem robiť, ale ide o istú formu zárobku, a keď človek potrebuje peniaze, prečo nevyužiť príležitosť? Zatiaľ som však na seriály nebola odkázaná. Ale pravdupovediac radšej by som hrala v celovečerných filmoch. Scenáre pre ne sú poctivo písané aj niekoľko rokov, preto si myslím, že je cťou hrať v takom projekte.