Katarína Hasprová: Nemá zmysel plánovať

Tento rozhovor vyjde krátko po vašich tridsiatych deviatych narodeninách. Je niečo, čo by ste chceli stihnúť za rok do vášho jubilea?

Plánovanie nemá veľmi zmysel, aj keď snívanie mi je veľmi blízke. Neviem, kto povedal túto vetu: ‚Keď chceš pobaviť pána Boha, porozprávaj mu o svojich plánoch.‘ Darmo si budem hovoriť niečo, čo by som chcela, na druhý deň môže byť všetko inak.

Takže nič v živote dopredu neplánujete?

Svadbu ani dieťatko neplánujem. Po všelijakých partnerstvách a citových sklamaniach som si uvedomila, že čo sa týka citov, nemá zmysel čokoľvek plánovať.

Myslíte si, že ste mali na mužov smolu?

Niekedy sa smejem, či neskončím ako Brigitte Bardot, ktorá zostala sama s množstvom psov (smiech). Nechcem, aby to vyznelo veľmi sebavedomo, feministicky, ani že sa sťažujem. Záujem mužov o mňa je veľký, ale na druhej strane je ťažké nájsť niekoho, kto je aj zodpovedný a pripravený na vážny vzťah. Veľa záujemcov je skôr takých „opaľovačov“, ktorým ide o iné veci. Navyše ma často balia zadaní. Také je, bohužiaľ, obdobie. Ale je pravda, že vážne vzťahy, ktoré som mala, nestroskotali vždy na chybách mužov, samozrejme, aj ja som ich robila. Často sa mi stáva, že na mňa muži žiarlia, ako keby nevedeli zvládnuť moje povolanie.

Asi nie je každému príjemné prečítať si o sebe alebo o svojej partnerke v novinách.

Ani mne osobne nebolo príjemné, keď sa v lete objavili správy, ktoré ma spájali s českým hercom Honzom Budařom. V médiách to bolo neskutočne nafúknuté, neboli sme tak ďaleko, aby sme spolu chodili, len sme sa párkrát kamarátsky stretli. Všetko to spustil film Czech Made Man, v ktorom sme mali spolu mileneckú scénu. Nebolo mi príjemné, keď som sa videla na titulke polonahá, ale potešilo ma, že o mne písali pozitívne. Nie som však typ, ktorý by sa hneď so všetkým, čo sa týka súkromia, pchal do novín. Horšie ako ja alebo Honza však vnímali celú záležitosť naši partneri.

V umeleckom prostredí sa pohybujete odmalička, dokonca ste si ako dieťa zahrali pár drobných roličiek. Ako ste vtedy vnímali herecký svet?

Hranie ma bavilo, brala som to ako niečo samozrejmé a prirodzené. Okrem toho sa mi páčilo aj to, že som nemusela chodiť do školy, keď sa natáčalo (smiech). Horšie to bolo v puberte. Chcela som sa od všetkého dištancovať. Zrazu som bola mimoriadne hanblivá, pritom keď som bola malá, mama spomína, že som bola veľmi zlatá, spontánna a rada som sa predvádzala. V období dospievania som vraj bola dosť nepríjemná a zdutá, mala som typickú pubertu.

Takže vaše štúdium jazykov na vysokej škole bolo akousi vzburou?

Je to možné. Ale jazyky ma bavili a vraj mi to aj celkom slušne išlo. Len k tomu si musíte sadnúť, drviť sa a to sa mi už nechcelo. Keď som zistila, že sa dá v Brne študovať muzikál, neváhala som. Bolo zaujímavé, že tam vyučujúci riešili, čo s mojím spevom, vraveli: „Tanec je za jedna, ale spěv je takový slabší, to bude problém, co s ním?“ (smiech). Asi to bolo tým, že som spievala prirodzeným hlasom, ako keď sa spieva pop, a tam učili pedagógovia, ktorí boli väčšinou bývalí operetní speváci. Zlomilo sa to až v treťom ročníku, keď som dostala hlavnú postavu u Jožka Bednárika v svetovom muzikáli Jozef a jeho zázračný farebný plášť. Bola to moja ročníková práca, preto sa na mňa prišli pozrieť učitelia do divadla a odvtedy ma už brali, zrazu hovorili: „Ten spěv je taky dobrý!“ (smiech).

Okrem toho ste v detstve chodili na balet a so sestrou hrali na klavíri. U vás doma muselo byť asi veselo...

Bolo tam rušno, po taliansky (smiech). Často boli pozitívne ruchy, napríklad, keď sme hrali na klavíri, dokonca aj babička bola bývalá klaviristka. Alebo som maminu poprosila, aby mi z divadla požičala nejaké staré baletné krinolíny a hrala som sa na baletku. Samozrejme, vyskytli sa doma aj hádky, tak ako všade. U nás bolo vždy živo. Otec bol veľmi temperamentný človek ako režisér a aj doma musel mať hlavné slovo. V našom dome však nikdy nechýbala láska. Teraz, keď bývame s maminou samy, je to celkom iné. Otec v rodine veľmi chýba. Čo už, to je život. Veľmi si za ním poplačem najmä keď mám premiéru v divadle. Vtedy mi je nesmierne ľúto, že ma už nemôže vidieť, lebo mi veľmi fandil, mal radosť z predstavení, v ktorých ma videl.

Bol vaším poradcom?

Určite mi aj radil a bol veľmi prekvapený, keď som zahlásila, že chcem ísť na muzikál, kde je hlavný odbor spev. Nechápal to, lebo ma doma v živote nepočul spievať. Keď ma videl hrať v prvom predstavení, bol v šoku, lebo netušil, že mám spevácky talent. Stal sa mojím veľkým podporovateľom a radcom. Som šťastná, že stihol vidieť aspoň Kleopatru, lebo to už bol v akútnom štádiu leukémie.

Okrem Kleopatry máte za sebou množstvo ďalších muzikálov zvučných mien. Naposledy sa z vás stala slávna Báthoryčka, ku ktorej ste naspievali aj cédečko.

Bola som veľmi rada, že bol záujem zo strany divadla Nová scéna nahrať ho, lebo ku každému muzikálu sa nerobí automaticky cédečko, aj keď vo svete je to bežné. Teší ma, že veľa ľudí, ktorí videli muzikál Báthoryčka, tvrdilo, že ich táto hra strhla. Je iná v tom, že nejde o vyslovene komerčný muzikál a je v ňom veľa činohry. Postava Báthoryčky je nádherná, mám tam čo hrať. Je to ťažké predstavenie na emócie a do toho mám ešte náročné piesne. Niekedy ma preto mrzí, ako sa o muzikálových hercoch vyjadrujú ľudia, ktorí robia činohru alebo operu. Muzikál trošku dehonestujú, asi majú pocit, že je to ľahký žáner. Ale tak, ako môžete spraviť zlý muzikál, môžete naskúšať aj zlú činohru alebo operu, a naopak, muzikál môže byť aj kvalitný.

V muzikálovom svete sa pohybujete už od roku 1995. Sú časy muzikálového boomu dnes dávno preč?

Mám pocit, že teraz prišlo trošku mŕtve obdobie, lebo všetko je o peniazoch a pri muzikáli to platí dvojnásobne. Aj preto sa už v súčasnosti nerobí toľko inscenácií.

Dá sa z muzikálu vyžiť?

Divadlo musíte robiť naozaj z lásky. Keby som mala žiť len z muzikálu, som sociálny prípad (smiech). Je rozdiel, keď som robila v Prahe Draculu alebo Vlasy, pretože tam sa hrá niekoľkokrát za týždeň – trebárs sme mali len v nedeľu voľno a inak sme hrali každý deň, niekedy dokonca „dvojáky“. Potom si viete slušne zarobiť. Ale u nás sme radi, keď hráme päťkrát do mesiaca. Táto práca je nedocenená, zarobiť si musíte na sólových vystúpeniach, koncertoch, firemných akciách, plesoch a podobne. Veľa ľudí nevie, že keď skúšate muzikál dva a pol mesiaca, chodíte do práce zadarmo. Okrem toho je to často rizikové pracovisko, podobne ako práca letušky.

V čom môže byť javisková práca nebezpečná?

Na hlavu vám môže spadnúť nejaká rampa, lišta alebo reflektor. Stalo sa už všeličo. Chudák Janko Slezák sa pri zoskakovaní v muzikáli Na skle maľované prepadol cez jedno celé podlažie. V inej inscenácii zase spadli tanečnici na hlavu padacie schody. Našťastie mala obrovskú dobovú parochňu, ktorá ju zachránila. V Báthoryčke chodím celé predstavenie hore-dole po schodoch, ktoré sa stále hýbu a nemajú žiadne zábradlie, čo tiež nie je najbezpečnejšie.

Na druhej strane, diváci vás potom za váš výkon náležite odmenia.

Mám veľmi rada to, čo zažijete na záver pri potleskoch a klaňačkách. Dostaví sa veľký pocit eufórie, som nesmierne šťastná, často sa cítim ako v nirváne. Za ten pocit to stojí. A potom zase príde prepad dolu, nejaká umelecká „depka“. Umelci často mávajú výkyvy, je to hrozná schizofrénia. Asi preto je s nami ťažké žiť, lebo nie sme celkom normálni (smiech).

Čo vás v súčasnosti najviac zamestnáva?

Už dva mesiace som „na malte“, rekonštruujeme staré bývanie. Je to hrozné, s mamou sme z toho vystresované. Okrem toho sa práve rozbieha sezóna, začínajú sa mi vystúpenia a verím, že aj naďalej pobeží Báthoryčka. Čo sa týka nového muzikálu, uvidíme, čo sa vôbec bude robiť, a potom pôjdem na konkurz. V tomto sme ako modelky, musíme ísť na kasting. Len ony to majú lepšie, lebo chodia na kastingy každý deň alebo aspoň každý týždeň. My máme takúto príležitosť raz alebo dva razy do roka s tým, že potom sa musíme modliť, aby nás vybrali. Určite by som si ešte chcela zahrať v muzikáli, v ktorom by som si zatancovala. Možno to bude znieť zvláštne, ale radšej sa vyjadrujem tancom ako spevom.

To vraví speváčka (smiech)?

Áno, lebo mnohí, čo ma vidia v televízii spievať v dlhých šatách, majú pocit, že som taká vážna a statická, ale pritom v muzikáli hrám často spevácko-tanečnú postavu, tanec ma veľmi baví. Pokojne by som išla robiť aj nejaký projekt s baletom, v ktorom by som ani nemusela spievať, iba by som tancovala (smiech).

Katarína Hasprová (39)

sa narodila v Bratislave do rodiny herečky Sone Valentovej a režiséra Pavla Haspru. Vyštudovala odbor muzikál na JAMU v Brne. Dosiaľ sa zúčastnila na šestnástich muzikálových projektoch na Slovensku a v Čechách, vidieť ste ju mohli napríklad v muzikáloch Dracula, Vlasy, Krysař, Kleopatra, Na skle maľované, West Side Story či Báthoryčka. V roku 1997 vyhrala Bratislavskú lýru, čím si zabezpečila postup na Eurovíziu do anglického Birminghamu, kde nás úspešne reprezentovala. V roku 2001 získala ocenenie Bronzový slávik. Vydala tri sólové albumy, získala zlatú platňu za CD s cigánskymi piesňami a v máji jej vyšlo cédečko k muzikálu Báthoryčka. Zahrala si v televíznom filme To horké léto v Marienbadu a najnovšie aj vo filme Czech Made Man, ktorý mal na Slovensku premiéru v júli.