Jana Kalinčíková: V horách sa mi vždy páčilo

, čo chodia „kontrolovať“, čo sa v ten deň navarilo.

Ako sa stane žena vysokohorskou chatárkou?

Najskôr som robila brigádničku na vyššie položenej Zbojníckej chate. Keď som skončila prvú vysokú školu, hydrogeológiu, šla som ešte študovať ekonómiu do Banskej Bystrice. Chcela som totiž zostať v Tatrách a myslela som, že si potom ľahšie nájdem prácu v hotelierstve, možno ako prevádzkarka alebo niečo podobné. Počas štúdia som sa dozvedela, že sa Zamkovského chata dáva do prenájmu. Rozhodla som sa, že to skúsim, uchádzala som sa o ňu a vyhrala som. Mala som dvadsaťšesť rokov. Keby som však vedela, čo ma čaká, tak by som sa do chatárčenia možno nepúšťala s takým entuziazmom (smiech). Ja sa však výziev nebojím. Sú na to, aby sa zvládali.

Čo to znamenalo - stať sa chatárkou?

Najmä technické problémy. Na začiatku som musela zistiť, ako všetko funguje a čo by sa malo a dá zlepšiť. Sme síce len hodinku od civilizácie, ale máme tu dnes vlastnú turbínu, vodovod, splachovacie záchody. V zime nám veci zamŕzajú a treba vedieť, ako sa o ne starať. Pomohli mi známi a neskôr sa ku mne pridal aj brat. Spočiatku sem za mnou dochádzal z Považskej Bystrice, odkiaľ pochádzame, neskôr sa presťahoval do Popradu. Zo štyroch detí sme vo Vysokých Tatrách skončili traja.

Všetkých vás to ťahalo do hôr?

Áno, len sestra žije v Prahe. Aj rodičia sem chodia a pomáhajú nám. Myslím, že k horám najviac inklinujem ja.

Žijete na chate počas celého roka?

Nie, bývam v Smokovci. Stabilne tu pracujú štyria chlapi. V letnej sezóne, ktorá je ťažisková, som na chate skoro stále aj ja. My sme otvorení celoročne, aj keď počas zimy sem niekedy nepríde ani noha. Vtedy som viac doma, doháňam veci z leta, robím marketing.

Na chatu nevedie žiadna asfaltová cesta, takže všetko, čo treba doniesť, sa musí vopred dobre naplánovať. Čo to znamená?

Logistika je tu naozaj špecialitkou. Všetko sa dohaduje cez telefón, lenže káble pevnej linky sú povešané na konároch stromov, a keď sa vedenie preruší, máme problém. Na chate síce chytíme SMS, ale hovor z mobilného telefónu nie. Takže potom len kolegom pošlem správu, aby šiel niekto z nich do lesa a zavolal mi. Už máme zmapované miesta, kde je signál. Podobne je to aj s mobilným internetom. Keď som na chate a potrebujem poslať nejaké e-maily, idem do lesa a sedím tam s notebookom trebárs aj s dáždnikom nad hlavou, ak prší (smiech). A pritom máme na chate aj zosilňovač signálu, ale nepomáha to.

Neprekážajú vám takéto podmienky?

Vôbec nie, som spokojná. Mohla by som byť celý rok v kancelárii a potom sa tešiť do hôr, lenže ja sa tu cítim doma. Keby sme boli dosiahnuteľní autom, celkom sa zmení charakter aj život chaty, aj ľudí, ktorí sem chodia. Je to tu viac o horách, o prírode, ktorá je okolo nás. Mám rada ľudí, ktorí k nám prídu na chatu, myslím, že keď si niekto dá tú námahu, premôže sa a šliape, má otvorené srdce.

Koľkokrát za deň sa nosiči otočia s nákladom?

Počas špičiek aj trikrát denne. Zvyčajne stačí ísť dvakrát za deň. Za týždeň sa vynesie asi štyri-päť ton materiálu, mesačne pätnásť. Nejde len o potraviny, ale aj o plynové bomby – prázdne i plné, smeti, rôzne obaly, pohonné látky, energie, v podstate čokoľvek, čo je potrebné. Nosíme aj bielizeň. Snažíme sa prať na chate, ale keď vypadne elektrina, musíme ísť dolu. Povolanie chatára je skrátka napoly ženská a napoly mužská robota.

Aké to je byť chatárkou medzi chatármi?

Nikdy som nemala čas sa nad tým pozastavovať. Myslím, že ma už prijali, že som sa nejako medzi nich zaradila. V Tatrách som už robila aj v horších a ťažších podmienkach na vyššie položených chatách. Nemala som na nich však toľko starostí a zodpovednosti, lebo som bola brigádničkou. Je síce pravda, že som fyzicky slabšia, rýchlejšie sa napríklad unavím, ale zase nie každý muž je technik. Mám strojnícku priemyslovku, takže okrem elektriny rozumiem všetkému, čo potrebujem. Aj dievčatá brigádničky učím, ako sa starať o chod celej chaty, ako sledovať voltmeter a podobne. Ich práca nie je len o umývaní riadu v kuchyni. Podobne všestranní sú aj chalani nosiči.

Bol život na vyššie položenej Zbojníckej chate tvrdší?

Áno. Víchrice sme mali na dennom poriadku, prakticky stále fúkalo. V lete boli zase problémom búrky. Počas nich sme nesmeli ani umývať riad, aby sme sa nedotkli vody, lebo všade šľahali blesky a vznikali výboje. Práve počas podobne zlého počasia, pri krúpach a daždi ocení turista chatu najviac.

Ste známa vďaka Tatramelkám – burizónom v karameli. Komu napadol tento recept?

Recept som si priniesla z predchádzajúcej chaty. A keďže chutili aj našim turistom, vymyslela som tejto špecialite názov Tatramelky, rozbehla som výrobu v Starom Smokovci a uviedla túto novinku na slovenský trh. Neskôr prebral vedenie firmy brat Miroslav. Takže naše Tatramelky sú jediným výrobkom vyrábaným priamo vo Vysokých Tatrách.

Okrem turistov mávate na chate aj iné návštevy. Ako je to s medveďmi?

Trápim sa s nimi, odkedy som tu. V noci máme pusteného psa, takže si toľko nedovoľujú. Tušila som, že ak sa ich počty nebudú regulovať, začnú expandovať na miesta, kde nikdy predtým neboli. Dnes sú už v Smokovci, Lučenci. Podľa mňa súčasný stav nie je ochrana, ale trápenie prírody. Medvede sa množia geometrickým radom. Samica má každé dva roky dve-tri mladé, ktoré dokáže vychovať pri kontajneroch. Medveď potrebuje na svoje teritórium aj niekoľko štvorcových kilometrov, preto schádzajú nižšie. Hľadajú potravu v blízkosti ľudských obydlí, lebo sú hladní a aj múdri. V minulosti sa nechávali v Smokovci kontajnery odomknuté a žiadne medvede ich nikdy nevyjedali. Až keď sa premnožili a stratili dostatočný prísun potravy, začali ich vyberať. Pri tohtoročnom sčítaní kamzíkov v Tatrách sa našlo dvadsať medveďov nad pásmom lesa, čo nie je normálne.

Stane sa, že keď vyjdete večer z chaty, stretnete medveďa?

Prechádza sa tu bežne každú noc. Keby som nemala psa, asi by si v noci posedel aj v jedálni. Na chodníkoch ho počas dňa nestretnete. Medveď je šelma, ale nie prvoplánovo agresívna. Keď mu však skrížite cestu, môže zaútočiť. Preto je dobré dať mu o sebe vedieť hlasnejším rozprávaním alebo hlukom. My používame rapkáč. Potom sa vám včas vyhne.

Cestou na chatu ste nás upozornili na vysoký počet suchých stromov v lese. Zhoršuje sa to?

Áno, je to práca lykožrúta. A pôjde to až do kosodreviny. Neviem, čo ešte ožltne po tomto lete, ale nerobím si ilúzie.

Ako sa lesy zmenili za ten čas, čo ste v Tatrách?

Zmenili sa po víchrici v roku 2004. Lesy v okolí našej chaty ostali neponičené, nespadol nám tu ani strom. Ale stromy, ktoré spadli nižšie pod nami, sa nevyťažili a napadol ich lykožrút. Postupne sa šíri vyššie a vyššie, takže pre nás začína byť vplyv kalamity aktuálny teraz, keď stromy okolo chaty začínajú schnúť. Navyše sa suché drevo nelikviduje, takže okrem toho, že stromy vysychajú, zvýšilo sa aj riziko požiaru. Neviem, kedy zase budeme môcť chodiť po machu a čučoriedkach. Kedysi sme v okolitých lesoch mávali poriadok. Teraz sa v nich váľajú suché kmene, vyvrátené pne. Je mi to ľúto aj kvôli turistom. Ešteže vyššie zostali Tatry krásne.

Väčšinu času trávite v horách, máte chuť chodiť ešte na túry?

Jasné, aj teraz, keby som nebola po operácii kolena, tak hneď idem (smiech). Inak by som nemohla byť chatárkou. Pre mňa je moja práca koníčkom. Venujem sa aj skialpinizmu, niekedy si niečo ľahšie vyleziem alebo si zájdem na inú chatu. Tento rok som bola vo Veľkej Fatre, ktorá má krásne zakvitnuté svahy. Mne sa v horách skrátka páči. A mám aj jednu špeciálnu záľubu – chodím s Himalaya clubom na najvyššie vrchy rôznych štátov. Bola som na Mount Kenya, so synom sme minulý rok vyšli na najvyšší kopec Portugalska, tento rok som vyšla na Halti vo Fínsku. Moje výlety sú spojené nielen s dobýjaním vrcholov, ale aj s pozorovaním geológie a prírody sveta, ktorú poznám z učebníc. A musím uznať, že ten „niekto“ urobil ten svet veľmi pekný!