Kamaráti z inej reality

Má vaše dieťa vymysleného kamaráta? Nebojte sa, je to celkom v poriadku.

Keď bola Peťa malá, hrávala sa so svojou imaginárnou mačičkou. Kŕmila ju, chodila s ňou na prechádzky, hrešila, keď spravila niečo zlé a so svojimi skúsenosťami s ňou sa zverovala kamarátke, ktorá mala zase imaginárneho psíka. Ako je to u vás doma? Aj vaše dieťa rozpráva o svojom najlepšom priateľovi, ktorého však nevidel nikto iný, len ono samo?

Súčasťou bohatého detského sveta bývajú často aj vymyslení kamaráti, hračky alebo nejaké zvieratká. Dospelí v týchto neviditeľných spoločníkoch často vidia smutnú náhradu skutočných kamarátov, ktorých si dieťa nedokáže nájsť, lebo má trebárs problémy s komunikáciou, je príliš samotárske alebo trpí nejakým ďalším problémom.

Také zlé to však nie je, skôr naopak. Imaginárny priateľ nie je príznakom toho, že sa dieťa nevie začleniť do spoločnosti, ale že má bohatú aktívnu predstavivosť. Pre psychiku a vývoj dieťaťa je niečím prirodzeným a pozitívnym.

Kamarát, ktorého nevidíme

Dieťa má v sebe inštinktívnu potrebu vytvárať si bezpečný svet, ktorý uspokojuje jeho potreby. Patrí doňho láska, úcta, pocit spokojnosti a bezpečia. Ak niektorá potreba nie je dostatočne naplnená, snaží sa ju nejakým spôsobom podľa vlastných dispozícií kompenzovať.

„Jednou z foriem, ako si vytvoriť uspokojivý obraz o sebe a svete, môže byť fantázia. Ak dieťa nemá okolo seba dosť uspokojivých podnetov, vymyslí si akýsi lepší svet, v ktorom si ho vážia, alebo v ktorom je niečím zaujímavý,“ vraví psychologička Eva Jaššová.

Vymyslený kamarát sa môže u dieťaťa objaviť vtedy, keď je za niečo karhané, prežíva nejaký neúspech, snaží sa nadobudnúť vnútornú rovnováhu alebo na seba upozorniť. Vymyslený kamarát je akýmsi ideálom, býva spoľahlivý, vždy sa k dieťaťu správa pekne.

Niekedy si deti vymýšľajú aj celé nové svety s fantastickými príbehmi, v ktorých sú hlavnými hrdinami ony samy. Zažívajú tam dobrodružstvá, veľké priateľstvá a zaslúžené víťazstvá. Takto fungujúca fantázia pomáha prekonávať rôzne problémy, niekedy aj osamelosť, deti skúšajú byť vo fantázii rôznymi osobnosťami. „Keď si dieťa vymýšľa nejaké imaginárne bytosti, ide vlastne o prejav tvorivosti, ktorá býva sprievodným znakom inteligencie.

V podstate je to známka istej kvality dieťaťa, lebo má takú fantáziu, že ňou môže prekonávať problémy, s ktorými sa stretáva,“ vraví Eva Jaššová. Aj mimoriadne nadané deti mávajú svojich imaginárnych kamarátov. Môžu sa s ním napríklad nahlas rozprávať, keď sú samotné v izbe. Unikajú tým zo stresových situácií, problémov doma, konfl iktov s rodičmi, v škole.

Nadanie môže tieto deti robiť zraniteľnejšími, môžu mať problém splynúť s kolektívom, cítiť sa izolované. Fantázia je pre ne jeden zo spôsobov, ako sa vyrovnať s okolím a so sebou. Na druhej strane dieťa, ktoré má veľmi nízky intelekt, na podobné záležitosti nemá dostatočnú mentálnu kapacitu. Nie je schopné vymyslieť si náhradný uspokojivý svet.

Nezabíjame fantáziu

Svet, ktorý si dieťa vytvára, býva konfrontovaný s okolitým racionálnym svetom dospelých. Prejavuje sa to už v škole. „Do istej miery narúša detskú fantáziu klasické vyučovanie, pri ktorom sa fantázia stáva málo využívanou a vlastne nevyťaženou. Časom sa fantázia dostáva viac pod kontrolu, podlieha mysleniu a jej úloha slabne,“ vraví odborníčka.

Na jednej strane je teda racionálne prijímanie nových informácií, na druhej vlastná fantázia a tvorivosť. Rodič by dieťaťu jeho imaginárnych priateľov nemal vyhovárať ani sa mu vysmievať alebo inak znevažovať jeho fantáziu. Skôr by sa mal snažiť pochopiť, akú potrebu si vo svojej predstavivosti dieťa uspokojuje a pomôcť mu, aby aj v reálnom svete v rámci rodiny a detského kolektívu našlo to, čo potrebuje.

„Neraz sa takýto imaginárny priateľ objaví vo chvíli, keď bolo dieťa pokarhané, zažilo neúspech v škole a podobne. Nedá sa tiež vylúčiť, že istú dávku fantázie si dieťa zachová i do dospelosti. V takom prípade nám rastie v dome umelec, ktorý bude azda celý život ,vymýšľať svet, vydanie druhé, opravené...‘ ako vo svojej básni vraví poľská nositeľa Nobelovej ceny za poéziu Wislawa Szymborska,“ dodáva psychologička Eva Jaššová.

Ako sa teda postaviť k imaginárnemu kamarátovi svojho dieťaťa? Určite sa netreba tváriť, že o ňom nevieme, alebo že neexistuje. Skôr naopak, môžeme ho pokojne zapojiť do bežného rozhovoru alebo do spoločných hier.

Ako rodičia tým dávame najavo, že prijímame hru na „akože“, že ju akceptujeme. Istým spôsobom nám môže vymyslený kamarát pomôcť s výchovou, keď už iné možnosti nezaberajú. Keď sa snažíme dozvedieť viac o takomto kamarátovi, dozvedáme sa zároveň aj o svojom dieťati a o tom, čo ho trápi alebo teší, čo by si prialo, alebo čoho sa bojí.

Takýto vzťah však netreba zneužívať a nestavať kamaráta do inej pozície, akú má. Je to pre dieťa dokonalá bytosť, ktorú z nejakého dôvodu potrebuje. Preto nie je namieste strašiť ho tým, že ak si neuprace izbu, prestane sa s ním jeho „kamarát“ alebo „zvieratko“ hrať. Dobrý kamarát by predsa niečo také nespravil, napokon existuje práve preto, aby sa s dieťaťom hral.

Zabezpečme náhradu

Dokedy je normálne mať vymysleného spoločníka? Najčastejšie si deti imaginárnych kamarátov vymýšľajú v období mladšieho školského veku, asi od siedmich až desiatich rokov. Niekedy aj neskôr, podľa ich citlivosti. V tomto období je fantázia nezámerná, začína však už podliehať vplyvom výučby.

Dieťa sa teda môže postupne samo od seba prestať zaujímať o svojho kamaráta. Je však viacero spôsobov, ako oslabiť potrebu mať niekoho vymysleného. „Môžeme mu ponúknuť to, čo imaginárny kamarát ponúka, uspokojiť určitú nenaplnenú detskú potrebu.

Môže to byť láska, úcta, ale niekedy aj materiálne postavenie vo vzťahu k rovesníkom. Ponúknuť mu realizovať sa prostredníctvom koníčkov, poskytnúť jeho detskej fantázii reálne podnety, plnohodnotnú spoločnosť, svoj čas, záujem, zhovárať sa s ním, nezabudnúť na dobré slovo, pochvalu, obdiv, pohladenie. Niekedy pomôže aj starostlivosť o škrečka či psíka, ktoré môžu najmä u jedináčikov pôsobiť pozitívne. Buďme skrátka rodičmi, akých by si možno ani v najlepšej fantázii naše dieťa nevymyslelo,“ uzatvára odborníčka.

To som nespravil ja...

Niekedy sa deti na svojich vymyslených priateľov vyhovárajú, aby ospravedlnili vlastnú nešikovnosť, lebo sa boja trestu. Takúto situáciu môžeme prijať ako hru, ale mali by sme zároveň zdôrazniť, že za všetko treba niesť zodpovednosť.

„Každé dieťa je iné, preto k nemu musíme pristupovať individuálne. Jedno reaguje na ráznejšie slovo športovo, iné citlivejšie a krehkejšie sa môže zlomiť. Závisí to od typu nervovej sústavy, s ktorou sa dieťa narodilo. Ak sa dieťa vyhovára na niekoho imaginárneho, môže to byť signál, že nevie uniesť presilu výčitiek, trestov a inštinktívne sa bráni, ako vie. Mali by sme do vzťahu k nemu zaradiť viac pochvaly, obdivu, dobrého slova, aby si ich nemuselo vymýšľať z úst neskutočného človiečika,“ uvádza psychologička Eva Jaššová.