Evita Urbaníková: Nemám problém písať o emóciách

sa narodila v Žiline, po skončení štúdia žurnalistiky na FF UK ostala v Bratislave. Pracovala ako rozhlasová a televízna moderátorka, dlhé roky pôsobila v ženskom lifestylovom mesačníku. V roku 2007 jej vyšla prvá kniha Všetko alebo nič a zároveň vzniklo jej vlastné vydavateľstvo Evitapress. Dnes v ňom vydáva knihy najmä od slovenských autorov. V sieti Panta Rhei sa za rok 2010 stala najpredávanejšou slovenskou autorkou a jej kniha Svet mi je dlžný najpredávanejšou slovenskou knihou. Má dve deti, partnera a labradorku Salmu.

Vaša najnovšia knižka Vzťahová níž zaznamenala na slovenské pomery veľký úspech. Prekvapilo vás to alebo ste to viac-menej očakávali?

Človek vždy dúfa, že novým titulom minimálne nadviaže na predajnosť knižky, ktorá vyšla pred ním. Ale od samozrejmosti, že tak to naozaj bude, je môj pocit ďaleko. Chémia medzi čitateľkou a písmenkami sa buduje každou knižkou nanovo, bolo by hlúpe spoliehať sa len na to, že meno prosto predá. Keď Vzťahová níž preskočila v predajnosti za prvý mesiac knižku Svet mi je dlžný, vydýchla som si, ale zároveň viem, čo budem prežívať, ak niekedy napíšem ďalší príbeh. Lebo latka je vysoko.

Čím to podľa vás je, že slovenské ženy tak baví čítanie kníh so vzťahovou problematikou?

Je to dnešnou dobou. Je anonymná a rýchla, veci vieme riešiť bez toho, aby sme stretávali ľudí, od počítača, cez telefón... Zrazu, keď sa objaví niečo, čo smrdí človečinou, tak nás to zasiahne. Myslím si, že tieto knižky sú odrazom života tých žien, ktoré ich čítajú. Sú o normálnom živote, o normálnych babách, o normálnych problémoch, ktoré rieši aj pokladníčka v hypermarkete, aj vedecká výskumníčka. Lebo všetko sa odvíja od toho, ako nám v živote fungujú vzťahy. Keď si ženy prečítajú, že v živote každej z nás je niečo problematické, že nič nie je dokonalé a že niekedy sa problémy dajú riešiť aj inak, ako sme zvyknuté, cítia, že nie sú samotné. Našli zrkadlo svojich životov. Navyše sa to dobre číta, pretože knihy sú písané moderným jazykom, rýchlym, svižným.

Sú postavy vo vašich románoch súčasťou vás? Cítili ste sa niekedy ako Linda, Vanda či Katarína?

Do všetkého dávam seba. Som typ autorky, ktorá si nevie sadnúť za počítač a povedať si, okej, tak dnes si napíšem desať strán a niečo vymyslím. Keď píšem, tak vtedy, keď mám niečo odpozorované alebo odžité. V každej postave, v každej knižke je kus zo mňa alebo kus našej rodiny či nejakej mojej kamarátky. Snažím sa to však vždy tak nejako schovať, aby nikto nebol odhaliteľný okamžite. Nemám problém písať o svojich emóciách.

A ktorá z postáv vás najviac vystihuje?

To je ťažko povedať, lebo stále sa mením. Keď si teraz čítam Všetko alebo nič, tak sa smejem, že dnes by som sa to možno ani neodvážila vydať. Vtedy som bola ešte taká pobláznená a rozšafná. Možno, že v každom období života ma najviac vystihuje iná postava, ale asi najviac Linda s Vandou dokopy.

Uvažujete o tom, že by ste svoje knižky aj sfilmovali?

Pred nejakým časom sa totiž o niečom takom povrávalo... Ten prvotný nápad padol, ale teraz sa deje niečo, čo keby vyšlo, tak to by bola úplná šupa. Momentálne je to v takom štádiu, keď ani nemôžem o tom hovoriť, lebo to nechcem zakríknuť, lebo to, čo som si vymyslela, je brutálne.

V jednom rozhovore ste spomenuli, že písanie kníh je pre vás aj akási terapia. Ako ste to vtedy mysleli?

To som povedala na jednu knižku, Stalo sa mi všetko, ktorú som písala v ťažkom životnom období, keď sa mi rozpadla rodina. Ale slovíčko terapia som použila naozaj len v tom období a len s tou knižkou. Čas prešiel, všetko prebolelo, nebola to až taká tragédia, z ktorej by som sa musela dostávať roky. Skôr by som povedala, že knižky sú nejaký kanál, ktorým chcem niečo povedať. Často nerozprávam do bodky to, čo sa stalo, myšlienky mi behajú a len rozprávam a rozprávam. Hneď, ako si sadnem za počítač a píšem, tak mi to samo naskakuje a ide to oveľa čistejšie. Lepšie sa mi píše ako rozpráva. Pri písaní idem priamo k veci a niekedy sa mi aj pointa podarí na prvýkrát.

Máte za sebou nevydarené manželstvo, momentálne žijete so svojím partnerom Borisom. Máte pocit, že sa v mužoch vyznáte, že už viete, čo môžete od nich očakávať?

Tvrdím, že šťastné budeme vtedy, keď prestaneme mať ambíciu chcieť mužskú dušu pochopiť, ale keď ju budeme len milovať. To znamená, nerýpať sa v tom, prečo oni sú iní ako my, a neanalyzovať, prečo viac mlčia a prečo nie sú schopní a ochotní rozprávať o tom, čo cítia. Myslím, že keď muža milujeme a rešpektujeme veci, ktoré sa rešpektovať dajú, tak vtedy to funguje.

Robili ste v manželstve chyby, ktoré vás napokon posunuli k tomuto poznaniu?

No jasné. Každé zlyhanie v živote človeka posunie, keď si ho človek prizná. A nemôže si povedať, že keď sa mu rozpadne vzťah, je to chyba len toho druhého, pokiaľ náhodou nejde o nejakú patologickú vec. Ja som si časom priznala kopu vecí sama pred sebou a naozaj sa im snažím vyhýbať. Som už staršia, mám pri sebe človeka, ktorý má tiež za sebou jedno manželstvo. Obaja si oveľa viac vážime, že žijeme v normálnom, obyčajnom, vyrovnanom vzťahu, kde je pohoda, kde sa neriešia malichernosti. Nechcem povedať, že je to úplne dokonalé, samozrejme, aj u nás je niekedy „taliansko“ a „trucpodniky“, ale vážime si to natoľko, že vieme ubrať alebo naopak pridať vtedy, keď treba.

Neuvažujete o svadbe s Borisom?

Niekedy sa o tom zhovárame. Ja som tradičný človek, nemyslím si, že manželstvo je len papier. Človek, ktorý žije v manželstve, sa aj v krízových situáciách správa trochu inak ako ten, ktorý žije iba nadivoko. Neviem, možno sa zoberieme zajtra, možno o pár rokov, ale myslím, že skôr áno ako nie.

Bol to vždy váš sen písať knihy a pohybovať sa v mediálnej sfére alebo ste uvažovali aj o inom zameraní?

Ja som vždy chcela písať a vždy som chcela pracovať v médiách. Predstavovala som si, že budem šéfovať nejakému babskému médiu, mesačníku, kde bude všetko to, čo ma zaujíma. Lenže, ja som taká povaha, že keď si niečo vymyslím, tak veľmi nie som schopná robiť kompromisy s ľuďmi, ktorí vlastnia médium. A preto mi po skúsenostiach, ktorými som prešla, pripadalo vlastné vydavateľstvo ako veľmi schodná cesta. Ostávam stále v rámci písmeniek, stále ide hlavne o ženy, a je to moja cesta. Je to dobrý kompromis a som úplne šťastná, že prišla v mojom živote taká náhoda, že to vydavateľstvo vzniklo.

Aká náhoda?

Napísala som knižku Všetko alebo nič, ktorú v jednom vydavateľstve odmietli, a tu sa prejavila moja povaha. Okej, nepáči sa vám, ale ja si myslím, že je fajn, tak som si ju vydala na vlastné náklady. Obehala som kamarátov, pýtala som sa, ako sa vydávajú knihy, kde sa tlačia a vydala som ju sama. Keď sa knižka začala predávať, tak mi mozog začal pracovať. Uvedomila som si, že nie som jediná, kto píše príbehy o ženách, sú aj iné autorky.... Bolo to veľmi spontánne, najskôr som robila sama, potom s mojou najlepšou priateľkou a manažérkou Diankou, neskôr nastúpil grafik Roman, jazyková Darinka... Zohnali sme si priestory, začali chodiť rukopisy a dnes už fungujeme ako zabehaná firma.

Ako popri všetkých pracovných povinnostiach dokážete zvládať rodinný život?

Návod neexistuje. Podľa mňa každá žena hľadá balans medzi kariérou a rodinou a keď má pocit, že ten balans už našla, tak sa zasa stane niečo, čo jej to celé rozhodí. Ja osobne som to vyriešila tak - a mohla som si to dovoliť, lebo mám vlastnú firmu - že som rozhodila pracovné zaťaženie medzi ľudí, ktorých mám vo vydavateľstve. Radšej som zamestnala dvoch ľudí viac, aby nebolo všetko len na mne. Dnes naozaj každý deň o tretej v práci vstanem a idem preč. Idem po decká a potom som už len s nimi. A keď sa niečo deje, lebo všetko vždy nie je ideálne, napríklad, keď máme uzávierku, tak mám doma chlapa, ktorý nemá problém mi s deťmi pomôcť. Keď bola Linduška malá, mala som pocit, že keď budem doma s ňou, že mi niečo ujde... Kardinálna hlúposť. Teraz robím takým tempom, aby som stíhala byť mamou.

Ste spokojná s tým, ako to máte v živote načasované?

S čím nie som spokojná, s tým som zmierená. Nedívam sa dozadu. Mala som deti dosť skoro, takže iste, niekedy som závidela rovesníčkam bez rodín, že stíhajú aj robiť, cvičiť, chodiť do kina a divadla, na kávičky a na žúry... A potom som zistila, že ony časom závidia mne, že varím večere, robím úlohy, chodím na letné dovolenky tam, kde je najviac toboganov a upokojila som sa.

Eva Urbaníková (35)