Nie ste jeho mamička

Tridsaťpäťročná Lenka vyrastala v rodine, kde jej matka chodila do práce, okrem toho varila, žehlila, prala, upratovala, robila s deťmi domáce úlohy a popritom spravovala rodinné financie. Všetko, čo sa doma dialo, sa odohrávalo výlučne pod jej vedením. Otec chodil len do práce, doma nepreložil krížom slamku a v deň výplaty odovzdal matke všetko, čo zarobil. Teda – takmer všetko.

Keďže pracoval ako novinár, okrem bežného platu dostával aj honoráre, ktoré si nechával na typicky chlapské zábavky, ako bolo chodenie do krčmy alebo s kamarátmi na futbal. Po rokoch dostala matka kŕčové žily, žlčové kamene a čoraz častejšie mávala sklony k hystérii. Lenka si pri pohľade na jej predčasne zostarnuté telo, ktoré dennodenne vláčilo domov plné tašky príšerne ťažkých nákupov, prisahala, že za nič na svete nesmie takto dopadnúť.

Keď sa pred siedmimi rokmi vydala, bola presvedčená, že medzi ňou a jej mužom Karolom bude všetko inak. Napokon, vybrala si ženícha, ktorý bol zvyknutý starať sa sám o seba. Lenže v manželstve akosi spohodlnel. Čím viac sa Lenka snažila, aby bolo u nich doma všetko tip-top, tým menej aktivity vyvíjal. Raz s hrôzou zistila, že je všetko na nej – od platenia účtov až po nakupovanie, varenie a upratovanie.

„Mám pocit, akoby som nebola manželova partnerka, ale matka,“ posťažovala sa, keď jej lekári diagnostikovali kŕčové žily a žlčové kamene: „Nechápem, ako sa mi to mohlo stať...“

Kto je na vine?

„V partnerstve máme tendenciu nevedome opakovať vzory fungovania vo vzťahoch, ktoré sme dlhý čas pozorovali v detstve,“ komentuje Lenkin prípad psychologička Lucia Čierňavová. Lenku ovplyvnilo matkino správanie dokonca aj napriek tomu, že sa snažila za žiadnu cenu nesprávať ako ona. Ale podarilo sa je to len čiastočne. Akurát, že nenosila nákupné tašky v rukách, ale vozila ich autom a manželovi nebrala jeho výplatu.

Ponechala na jeho slobodnej vôli, čo z ich domácich výdavkov bude hradiť on. A napokon zistila, že všetko musí platiť ona. Jej partner necítil potrebu financovať to, čo ona vždy dôkladne naplánovala a zrealizovala. Mal pocit, akoby sa ho to netýkalo. Rovnako ako domáce práce, ktoré podľa Lenkiných slov urobila vždy oveľa lepšie než on. A tak to napokon celkom vzdal.

Podľa neho ho manželka vytlačila z každej aktivity, do ktorej sa doma pustil, vlastnou prehnanou iniciatívou. Tým sa v ich vzťahu narušila rovnováha, ktorá mala byť založená na vzájomnom dávaní a prijímaní. Kým Lenka bola čím ďalej, tým iniciatívnejšia, Karol bol pasívnejší. Ona však mala opačný pocit – vraj sa musí čoraz viac snažiť, lebo on čoraz viac lenivie. Kto má vlastne pravdu a kto je v tomto prípade na vine? Možno vám táto otázka pripomína rébus: čo bolo skôr – sliepka alebo vajce?

Začať treba od seba

Ak sa ocitneme vo vzťahu v pozícii, v ktorej sa necítime dobre, máme dve možnosti. Buď sa pokúsime zmeniť partnerovo správanie a s veľkou pravdepodobnosťou neuspejeme, alebo zvolíme ľahšiu cestu a skúsime zmeniť samy seba. Ani táto alternatíva však nemusí byť jednoduchá, lebo väčšina z nás nedokáže objektívne posúdiť vlastné správanie. Okrem toho príčiny, prečo sa k partnerovi správame ako k malému decku, môžu byť zakorenené nielen v našej rodinnej minulosti a defi novať ich je pre obyčajnú ženu často priam nemožné.

„Ak pátrame po príčinách, uvažovala by som aj o osobnostných vlastnostiach, temperamente a hodnotovom systéme ženy,“ vysvetľuje psychologička Lucia Čierňavová a dodáva, že koreň problému môže byť aj v nespracovaných vnútorných konfliktoch, ktoré vznikli na základe nedôvery v mužské pokolenie, zo sklamania v predchádzajúcich vzťahoch alebo z vnútornej neistoty, ktorá sa prejavuje zvýšenou potrebou kontroly situácie. Tak či tak bez odbornej psychologickej pomoci sa človek len ťažko sám vymaní z niečoho, do čoho sa nevedomky dostal.

Každá chcela byť princezná

Muži, ktorí nevydržia spolužitie s príliš dominantnou ženou, hľadajú neraz únik vo vzťahu so submisívnejšou partnerkou, ktorá v nich prebúdza ochranárske sklony. Čím to je, že jeden a ten istý chlap sa v jednom vzťahu prejaví ako zodpovedný ochranca rodinného kozuba a v inom zlyhá ako slaboch? „Ženy s rôznou povahou a správaním vyvolávajú v tom istom mužovi iné reakcie,“ tvrdí Lucia Čierňavová.

Pritom jedno máme všetky spoločné – keď sme boli malé, chceli sme byť princezné, o ktoré zabojuje zo všetkých síl nejaký statočný princ. To, že sa nám to v reálnom živote nepodarilo, nemusí byť naša vina. Možno nás do úlohy príliš direktívnej partnerky vohnali okolnosti, ktoré sme si z duše nepriali. Našťastie, nič v živote nie je nemenné. V ďalšom vývoji problematického partnerského vzťahu nám paradoxne môže pomôcť ten, koho väčšinou najviac viníme z našej nezávideniahodnej situácie – náš partner.

Veď kto nás pozná lepšie než muž, s ktorým žijeme v jednej domácnosti? „Môžeme ho napríklad poprosiť, aby nás upozornil na to, keď sa budeme správať tak, ako sa nechceme,“ radí Lucia Čierňavová. Ak máte pocit, že ešte stojí za to bojovať o vaše partnerské šťastie, nikdy nie je neskoro.

Trochu dominancie neškodí

Americkí psychológovia Megan Murphyová a David Vogel z univerzity v Iowe nedávno potešili všetky ženy, ktoré majú v partnerstve dominantné sklony. Podľa výskumu, ktorý urobili na 72 manželských pároch, je vraj pre šťastné spolužitie medzi mužom a ženou typické, že v zásadných otázkach pri riešení rodinných problémov má posledné slovo nežné pohlavie. Tým, že ženy cítia väčšiu zodpovednosť za chod partnerstva, majú aj prirodzené sklony k aktívnejšiemu riešeniu všetkého, čo sa týka chodu domácnosti, detí a rodinných konfliktov.

Podľa Murphyovej a Vogela majú muži tieto záležitosti väčšinou viac „na saláme“, jednoducho im nepripisujú takú dôležitosť ako ich polovičky, čo však nie je žiadna tragédia. Ak sa necítia vo vzťahu neprirodzene utláčaní, radi prenechajú rozhodovacie právo v rodinných záležitostiach žene. Takže ženská dominancia nie je vo vzťahu na škodu, samozrejme, ak neprekročí isté zdravé hranice.

K téme sa vyjadruje: psychologička Lucia Čierňavová, www.luciaciernavova.sk