Tatiana Kollárová: Betón je krásny fenomén

Stará sa o to, aby sme vedeli o architektúre a dizajne čo najviac. Vďaka nej vznikol na Slovensku prvý festival, ktorý sa na túto oblasť špecializuje.

Ste spoluorganizátorkou jediného architektonického festivalu na Slovensku. Prečo je dôležité, aby mali ľudia prehľad o svetovej architektúre a dizajne?

U nás sa často považuje za dizajn hocičo, preto sme chceli ukázať, ako sa dizajn využíva v zahraničí a že aj na Slovensku máme kopec šikovných tvorcov. Ľudia väčšinou skôr vnímajú značky ako samotný dizajn. Keď bude verejnosť vedieť o zahraničných architektonických skvostoch, začne sa o ne viac zaujímať a pýtať sa, prečo také nemáme aj my. V minulosti sa u nás diali rôzne veci v tichosti – predaje pozemkov či čierne stavby, preto niektorým ľuďom vyhovovalo, že je tu ticho a o architektúre sa nediskutuje. Festivalom by sme práve chceli podnietiť diskusiu, aby ľudia napríklad vedeli, čo im vyrastie pri Dunaji. Toto sa doteraz veľmi nedialo, často ste sa k takýmto informáciám dopátrali veľmi zložito. Potom sa zrazu niečo postaví a ľudia sa hnevajú, že sa tam necítia dobre. Napokon nastalo obdobie, keď architektov už nechceli ani vidieť a okolo celej architektúry vznikla akási negatívna energia. Ľudia radšej chcú, aby zostalo všetko po starom a nič nové sa nestavalo, pretože sa už toho veľa pokazilo. Veď v boome sme rozpredali takmer celú Bratislavu. Dnes je neskoro plakať, myslím si, že to treba zlomiť na niečo pozitívne.

Dá sa vzťah k dizajnu postupne vypestovať?

Určite áno. U nás však deti vyrastajú väčšinou v škaredom školskom prostredí. Podľa mňa poškodené staré lavice nemôžu podporovať vzťah žiakov k estetike, aj keď sa o nej v škole učia. Páči sa mi, že keď prídete napríklad do Barcelony, do galérie Salvadora Dalího, nájdete tam malé deti, ako vystrájajú, hrajú sa, no nikto po nich nekričí. Pani učiteľka im ukazuje pohľadnicu nejakého diela Salvadora Dalího obrátenú naopak a deti obr_1.jpgrozprávajú, čo na nej vidia. Nikto ich do ničoho nenúti a krásu nasávajú úplne prirodzene, čo sa zapíše v ich podvedomí.

Chodíte často do zahraničia po inšpiráciu?

Cestujem hlavne do Milána na festival dizajnu, ktorý má neskutočnú atmosféru. Taliani vystupujú tak, že nič nie je problém a na dizajne sú úplne „navesení“. Keď prídete napríklad do dizajnovej kaviarne na Slovensku, často zíva prázdnotou, zrejme ľuďom pripadá príliš nóbl. Taliani si, naopak, vedia dobrý dizajn užívať a zároveň majú k nemu rešpekt. Mladí ľudia tam stoja v dlhých radoch na domácich a zahraničných tvorcov, ako keby čakali na rockový koncert. Chcú sa s architektmi osobne stretnúť a vedieť o ich tvorbe čo najviac, v tom je to iné ako u nás. Sústreďujú sa tam mladí i svetoví dizajnéri, ale aj pouliční, undergroundoví umelci, ktorí budú možno v budúcnosti určovať smer dizajnu.

Aké sú najnovšie trendy vo svetovej architektúre?

Je to podobné ako s módou. Keď ste slobodný človek, trendy vás môžu akurát obmedzovať. Najkrajšie je, keď má človek vlastný výraz a nie je jedenásty v poradí, ktorý je oblečený rovnako. To isté platí v architektúre. Keď je niečo trendové, všetci sú už z toho znechutení. Teraz mnohých hnevá, že je všade sklo alebo betón. A pritom, samotný betón je krásny fenomén. Jeho krása spočíva v samotnej podstate materiálu, ktorý nepotrebujete ničím prikrášľovať, je fenoménom vo svojej čistote a jednoduchosti.

Vy sama ste architektka. Na čo z vlastnej tvorby ste najviac hrdá?

Pyšná som najmä na takzvané Clubovky, ktoré predchádzali vzniku festivalu architektúry. Je to moja srdcovka, moje dieťa. Clubovka je o dobrom dizajne, dobrej architektúre, dobrej káve a dobrých ľuďoch. Milo ma prekvapilo, keď som za organizovanie klubových večerov pre architektov získala Cenu profesora Martina Kusého, pretože som ich robila pre dobrý pocit a z presvedčenia, že ľuďom treba predstaviť zaujímavé osobnosti z oblasti architektúry a dizajnu.

Ako prebiehali takéto stretnutia architektov?

Volala som na ne rôzne osobnosti zo zahraničia, aby nám porozprávali o svojej práci. Pozvaní architekti a dizajnéri vytvorili v Clubovke vždy neskutočnú atmosféru, boli trošku iní ako my – odvážnejší a uvoľnenejší pre nové myšlienky. Chodili sem radi, boli zvedaví, ako tu fungujeme po osemdesiatom deviatom. Boli sme pre nich zaujímavou krajinou. Prekvapilo ma, keď som počas klubových večerov zistila, že mnohí ľudia z našej architektonickej scény majú blok komunikovať s hosťom. Zrazu zostali zľaknutí, že prišla veľká osobnosť. Záležalo mi na tom, aby začali slovenskí architekti vnímať, že architektúra nie je len o prísnych normách, ale aj o pocite zo samotnej architektúry. obr_2.jpgPretože potom sa často stávalo, že v ukážkovo spravenej stavbe, presne podľa pravidiel, ste sa necítili dobre.

Musí byť architekt tak trochu umelcom?

Architekt sa má postarať predovšetkým o charizmu budovy, aby sa v nej človek cítil príjemne. U nás sú projektanti často hlavne inžiniermi. Vo svete však poznám veľmi veľa ľudí, ktorí neštudovali architektúru, a predsa sa podľa nich navrhujú bravúrne výtvory. My sme boli naučení, že do každej veci musíme dávať nejaké pravidlá a zabudli sme na pocity, skôr sme sa za ne hanbili – keď človek plače, je to zlé a netreba si to priznať, a keď má naopak radosť, nemal by sa veľmi smiať, lebo to sa už nepatrí. Niekto vyštuduje aj tri školy a stavbu alebo interiér sa nenaučí robiť, iný má dar viac cítiť a nemusí veľa študovať, má to v oku, je ako umelec.

Venujete sa ešte projektovaniu?

S manželom tvoríme obaja, aj on je architekt. Ale odkedy som začala organizovať Clubovku, zabrala mi toľko času, že projektuje hlavne on. Pri tvorbe je dôležité mať na svojej strane klienta. Keď som s ním nebola na spoločnej vlne, prípadne ma do niečoho nútil, projekt som odmietla spraviť. Veľmi sa teším na návrat do projekcie, lebo človek je zrazu všetkým nasiaknutý a stavby robí s ľahkosťou.

Zaujímate sa o osud svojich stavieb?

Áno, sledujem ich osud. Som však trochu smutná, ako dopadli viacerí ľudia, ktorým sme s manželom navrhovali ktorí žili často v malých bytovkách a zrazu prišli k veľkým peniazom, preto chceli obrovské domy. Snažili sme sa ich nasmerovať k optimálnemu riešeniu ich požiadaviek, ale ťažko sa dali presvedčiť, chceli sa čím skôr zaradiť do bohatšej vrstvy. Vzťahy v ich rodine sa časom narušili, nevedeli, čo majú robiť s veľkým priestorom. Celá rodina sa roztrúsila po dome a nedokázali sa stretnúť. Zrazu zistili, že vo vysnívanom dome ani nie sú, lebo sú stále pracovne zaťažení. Niekedy sa sama seba pýtam, či som ich nemohla viac presviedčať.

Navrhovali ste si aj vlastné bývanie?

Keď tvoríte a vžívate sa do projektu klienta, dávate doň všetko, ako keby ste ho robili pre seba. Po jeho dokončení ste toho presýtený a už idete pracovať na novej veci, preto sa potom doma veľmi nerealizujete. Aobr_3.jpgle podľa svojich predstáv sme si zrekonštruovali byt v Prešove. Boli sme s ním absolútne spokojní, ale v momente, ako sme si ho mali začať užívať, presťahovali sme sa typ, ktorý radšej cestuje a čas ukáže, čo nové si pre seba zrealizujeme, určite to bude niečo jednoduché a čisté. Doma si chcem oddýchnuť od sveta plného dizajnu a noviniek. Rada prídem niekam, kde už nemusím nad ničím rozmýšľať, preto preferujem čistotu interiéru. Máme zásadu, že nie je podstatná obývačka s obrovskou plazmou, ale veľký jedálenský stôl, pri ktorom sa stretne celá rodina.

Kedy ste v sebe objavili cit pre dizajn?

Už od detstva som chcela niečo pretvárať. Pamätám si, že už ako decko, keď som videla nejaký priestor, mala som v očiach pred sebou „fotku“, ako by sa dal premeniť. Okrem toho som rada pretvárala veci, ktoré doma zavadzali, prípadne boli na vyhodenie. Veľmi ma bavilo vdýchnuť život do niečoho, čo sa zdalo, že už nefunguje ali vily. Išlo o ľudí, do Bratislavy. Som a nedá sa s tým nič robiť.

Tatiana Kollárová (48)

narodila sa v Humennom. Štúdium architektúry ukončila v roku 1987 a nastúpila do Stavoprojektu Prešov, kde pracovala do roku 1991. V tomto období sa zúčastňovala na rôznych domácich a zahraničných architektonických súťažiach. Neskôr začala pôsobiť vo vlastnom štúdiu v Prešove. Okrem toho organizovala rôzne architektonickodizajnérske výstavy. Od roku 2002 začala pracovať v Prešove na projekte Clubovka, čo boli neformálne stretnutia architektov s poprednými osobnosťami architektúry a dizajnu. Neskôr projekt rozšírila aj do Bratislavy a Košíc. V roku 2007 získala za úspešné propagovanie architektúry Cenu profesora Martina Kusého. Okrem toho je organizátorkou festivalu Dni architektúry a dizajnu, ktoré sa tento rok konali v Bratislave po druhýkrát. V roku 2005 sa stala viceprezidentkou Spolku architektov Slovenska. Je vydatá a má tri deti.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako financovať obnovu bytového domu v 2017
  2. Zvažujete nové auto? Namiesto platenia celej sumy skúste paušál
  3. Prežil som autonehodu. Teraz som vďačný za každý deň
  4. Dvojnásobný šampión v rozhovore o ceste, ktorá mu priniesla zisk
  5. Cestou - necestou
  6. Premier Club Nitra: Výborne čapovanú Plzeň hľadajte v centre
  7. Päť tipov na dovolenku počas Veľkej noci
  8. Slováci čoskoro lídrami vo využívaní inteligentných domácností
  9. Kĺby starnú s nami. S týmito radami ich udržíte fit čo najdlhšie
  10. Zábavný aj sebavedomý
  1. Zvažujete nové auto? Namiesto platenia celej sumy skúste paušál
  2. Ako financovať obnovu bytového domu v 2017
  3. Dom od ES - bolo to fajn
  4. Zdravé zuby rovná sa zdravý kôň
  5. Majsterka Európy v silovom trojboji zo SvF STU
  6. Obnova kaštieľa v Malinove
  7. Vklad na kataster vybavíte od marca elektronicky
  8. Nulový úrok pre klientov, ktorí si do mBank prenesú kreditku
  9. Ako inovovať vo vašej firme? Poradí vám odborný seminár
  10. Nové bývanie bez murovania
  1. Kĺby starnú s nami. S týmito radami ich udržíte fit čo najdlhšie 13 532
  2. Prežil som autonehodu. Teraz som vďačný za každý deň 11 265
  3. Päť tipov na dovolenku počas Veľkej noci 10 373
  4. Slováci čoskoro lídrami vo využívaní inteligentných domácností 3 608
  5. Obľúbené letné pneumatiky Matador Hectorra v novej generácii 3 3 354
  6. Za štadiónom Lokomotívy rastie zaujímavý projekt 3 271
  7. Zábavný aj sebavedomý 2 765
  8. Zákaznícky servis Martinusu sa dostal medzi svetovú špičku 2 489
  9. Kursalon Trenčianske Teplice: Výborné jedlo a chutné pivo 2 135
  10. Premier Club Nitra: Výborne čapovanú Plzeň hľadajte v centre 1 964

Hlavné správy zo Sme.sk

SVET

Držiteľka Pulizterovej ceny: Jeden článok môže zmeniť svet

Novinárka pomohla vyslobodiť viac ako dvetisíc otrokov thajského krevetového priemyslu.

SVET

Ryby, ktoré ste si kúpili, možno ulovili otroci

Komplikovaná sieť maskuje súvislosť medzi rybami a ľuďmi, ktorí ich chytajú.

DOMOV

Ako naozaj vyzerajú miesta späté s únosom Kováča ml.

Kde sú, čo sa tam stalo a ako sa odlišujú od filmového spracovania?

KOMENTÁRE

Príbeh pokrivených amnestií už nebude mať ďalších hrdinov

Okrem tých, čo sa zachovali hrdinsky v najtemnejších časoch.

Neprehliadnite tiež

Giulietta Masina: Legendárna Perinbaba ožije na filmovom plátne

Aj keď už od smrti Giulietty Masiny uplynulo dvadsaťtri rokov, znovu ju uvidíme.

Kate Middletonová sa rozhovorila o strastiach materstva, zažíva ich aj ona

Pocit ťažoby, stres a tlak zo zodpovednosti za deti sa nevyhýba ani princeznám. Anglická vojvodkyňa o tom hovorila na rovinu.

Herecké osobnosti, ktoré páchali násilie na ženách, no svet im odpustil

Na ich umelecké výkony vrhlo zlý tieň násilné správanie. Hoci časť fanúšikov sklamali, ich kariéry sa to väčšinou nedotklo.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop