Augustína Strachotová: S včelami by som bola stále

Včelárok nie je toľko ako včelárov. Ako ste sa dostali k tejto profesii?

S včelami som pracovala odmalička. Môj otec robil včelmajstra v Štátnych lesoch. Bolo to jeho zamestnanie. Mal dvesto včelstiev a ja som mu s nimi musela pomáhať. Keď šiel napríklad na dovolenku, o všetko som sa starala sama. Bola som akoby zástupnou šéfkou, chodili mi však pomáhať kamarátky. Vtedy to pre mňa bola skôr povinnosť ako záľuba. Neskôr, keď už včelárstvo u Štátnych lesov zrušili, sme mali doma okolo sto včelích rodín. Opäť som otcovi asistovala najmä ja. Zo všetkých súrodencov sa vzťah k včelám vo mne zakorenil akosi najsilnejšie.

Kedy ste sa začali venovať včelám naplno?

O vlastné včely som sa začala starať, až keď som šla do invalidného dôchodku po operácii chrbtice. Mala som štyridsaťjeden rokov. Vtedy v našej dedine zomrel jeden včelár a jeho dcéra ma prosila, či by som si nevzala jeho včely. Dohodli sme sa a ja som jej za ne dávala niekoľko rokov med. Takto som prišla k úľom. Neboli nové, všetko sa muselo opravovať, ale vtedy ma včelárstvo naozaj chytilo. Keď robíte na svojom, máte k tomu iný vzťah. Za tri roky sme mali okolo dvesto včelích rodín. Pomáhal mi pri nich manžel. Dnes nám už pri medobraní pomáha celá rodina vrátane vnúčat, čo som rada.

Koľko ste mali najviac rodín?

Dvestošesť. Vtedy som sa o ne starala sama, lebo manžel ešte chodil do práce. Zistila som, že na jedného je to už naozaj veľa. Šla som na doraz. Teraz, keď nám pomáhajú aj vnuci, je to o čosi jednoduchšie. Kúpili sme im aj novú digitálnu techniku na vytáčanie – antikorové medomety, do ktorých sa vkladajú plásty. Je fyzicky náročné vytočiť z plástov tonu medu. Vždy sme pri tom boli všetci úplne zničení. Teraz, s počítačmi, je to už ľahšie.

Koľko má včelár priemerne úľov?

Pre svoju vlastnú potrebu a pre rodinu máva zvyčajne okolo desať, dvadsať. No ak z toho chcete mať zisk, musíte mať najmenej päťdesiat. Priekupníkom sa med z fi nančného hľadiska neoplatí predávať. Treba sa však pripraviť na to, že u nás nie je dostatočný odbyt, aj keď sa na druhej strane hovorí, že medu je stále málo. Keď nám ostane nejaký nepredaný med, uvaríme z neho medovinu alebo ho necháme na ďalší rok. Keď je čistý a dobre zakonzervovaný, nič sa mu nestane. Veď aj z pyramíd vytiahli med, ktorý bol stále dobrý.

Byť profesionálnym včelárom asi nie je jednoduché...

Živiť včelárstvom sa dá, ale musí vás to baviť. Vyžaduje si to prácu od rána do večera aj počas zimy. Náklady sa vám vrátia, ale musíte mať dostatok úľov a hlavne si nesmiete počítať robotu. Keby ste si všetko úkolovali, tak prerábate. Môže sa stať, že budete mať jeden rok veľmi dobrý, ale potom príde päť rokov slabých. Vy však musíte stále nakupovať cukor na prikrmovanie, liečivá pre včely, pomôcky. Investujete tiež do opráv a obnovovania úľov, do nákupu techniky a podobne. Starostlivosť o včely skrátka nie je lacná záležitosť. Od toho sa aj odvíja cena medu. Teraz som napríklad kupovala poháre s viečkami, ktoré samy osebe stoja tri eurá. Slováci sú šetrní, radšej si poháre donesú sami a nechajú si ich naplniť.

Neľutujete, že ste sa dali na včelárstvo?

Okolo včiel je stále veľa práce, ale ja si ani neviem predstaviť, že by som sedela a nič nerobila. Keby som mohla, tak som pri včelách stále. Sú veľmi zaujímavé. Za tie roky už poznám podľa ich letu a správania, čo s nimi je. Či napríklad z úľa odišla včela – matka. Vtedy vznikne roj, ktorý si hľadá nové miesto, potrebuje nový úľ. Keď sú včely zdravé, množia sa rýchlo, čo je dobré. U nás sa nesmie zabiť ani včelička, lebo každá jedna je dôležitá.

Včely poznáte dokonale, cítite od nich aj nejakú spätnú väzbu?

Určite nie. Včela robotnica vydrží počas sezóny dvadsaťjeden, najviac tridsať dní. Za ten čas sa upracuje. No na druhej strane si myslím, že niečo bude na tom, ako sa správate k včelám a ich spätnej reakcii. Mňa tie moje nikdy neštípu. Bežne k nim chodím oblečená v krátkych nohaviciach a v tričku. Len na hlave mám šiltovku, aby som si skryla vlasy. Keď sa totiž včela zapletie do vlasov, nevie sa dostať von a v sebaobrane vás pichne.

Nikdy sa vám nestalo, že by vás poštípali?

Mala som raz doslova hororový zážitok. Od jedného kolegu včelára som si šla kupovať nejaké včelárske veci a chcela som si ich u neho pozrieť. Už na začiatku sa mi nepozdávalo, že mal úle uprostred starej suchej buriny, ani to, že on sám bol poriadne zababušený od nôh až po hlavu. Malo ma to varovať (smiech). Keď sme sa pozreli dovnútra jeho úľov, boli rozoschnuté, deravé, nepáčili sa mi. A včely boli nezvyčajne divoké. Keď idem s včelami pracovať ja, tak ich vydymujem, aby sa upokojili. On to nerobil, takže situácia po chvíli vyzerala tak, že sme spolu museli utekať cez burinu do lesa, aby sme sa aspoň trošku ukryli pred obrovským mrakom včiel. Prišlo mi to aj smiešne, lebo nikdy v živote som pred včelami neutekala a vtedy som si pripadala naozaj ako v nejakom horore. Len z rúk mi potom vybrali okolo tristo žihadiel. Veľa som ich mala aj na zátylku, kde mi hlavu nezakrývala čiapka. Onedlho sa dostavila aj malátnosť – pre včelí jed. A nejaký čas som mávala sny, že ma naháňajú včely (smiech).

Asi nie je bohviečo pracovať v takých podmienkach...

Ja by som takýmto spôsobom nemohla včeláriť. Musím mať pohodu, pomaličky včeličky poobzerať. Podobný stres nemá s včelárstvom nič spoločné.

Kedy sa včely zvyknú rojiť?

Keď sú silné, tak sa roja na jar už po období, ako zbierajú repku. O každý roj sa postarám, ale zase musím chovať len také množstvo včiel, aby som ich med dokázala predať. Myslím, že aj preto máme také zdravé včely, že sa o ne staráme a stále robia na novom diele.

Čo ešte okrem medu a medoviny od včiel získavate a vyrábate?

Robíme propolis, materskú kašičku, z vosku vyrábame sviečky a občas má niekto záujem aj o peľ.

Na čo sa peľ používa?

Je výborný po operáciách na zotavenie, na výživu organizmu. Usuší sa alebo zamrazí a potom sa rozmieša lyžičkou v troške medu. Ľudia však o jeho účinku veľa nevedia, dávame ho skôr ako darček navyše k medu.

Aký druh medu mávate?

Prvý býva repkový, prípadne zmiešaný – kvetový, keď sú v ňom aj jablone, vŕby, púpavy a vôbec všetky kvety, ktoré na jar kvitnú. Preto je aj zložkovo najhodnotnejší. Potom je agátový, prípadne zmiešaný s repkovým, ak kvitnú súčasne. Oba chutia výborne. Nasleduje lipový a teraz budeme mať lesný – medovicový. Nakoniec je slnečnicový.

Ktorý máte najradšej?

Priznám sa, že si nevyberám a sama ani príliš veľa nesladím. Ale ľuďom väčšinou najviac chutí lesný, lebo je najlahodnejší. Najdrahší je pre nás lipový, lebo ho máme najmenej. Ľudí tiež pri kúpe odrádza fakt, že repkový med rýchlo kryštalizuje a vyzerá ako bledá kaša. Ak ho dáte na teplo, do teplej vody alebo zohrejete maximálne na štyridsať stupňov, znova bude pekne číry. Treba si však dávať pozor, lebo pri vyššej teplote zahrievania sa už med znehodnotí.

Ľudia chcú väčšinou práve tekutý med.

Áno, a pritom tuhnutie medu len dokazuje jeho kvalitu a pravosť. Iba agátový med môže vydržať rok aj dva v tekutom stave, závisí od obsahu peľových zŕn. Je to taký med labužníkov.

V obchodoch bývajú väčšinou všetky medy tekuté. Rozpoznáte, keď je med riedený?

Určite. V takom prípade ide skôr o sirup, a nie o med. Najčastejšie ho riedia sirupom z kukurice a pridávajú sa doň prípravky proti hustnutiu. Viete, každý tekutý med v supermarkete je stopercentne riedený. Dokonca pred pár rokmi k nám doviezli med, ktorý bol riedený a zdraviu škodlivý. Myslím, že pochádzal z Číny.

Máte okrem včiel ešte niečo, čo vás baví?

Stále mám čo robiť, nikdy sa nenudím. Mám veľmi rada kvetiny. S nimi sa realizujem v mojej záhrade. A potom sú to ryby, lebo ja som stará rybárka. Svoju výbavu som však už odovzdala vnukovi, lebo sa starám o mamu. On sa v rybárčení našiel. Chodil so mnou na ryby odmalička a dnes dokonca ulovil metrového sumca (smiech).

Aké bolo vaše pôvodné zamestnanie?

Som vyučená predavačka, ale robila som hocičo a všelikde a všetko ma vždy bavilo. Naposledy som robila vedúcu v kuchyni. Potom som šla rovno do invalidného dôchodku s poškodenými platničkami. Priamo zo žatvy ma odviezli do nemocnice. Pamätám si, že som tam vtedy bavila celý personál (smiech). No a potom som sa začala venovať včeličkám.

Augustína Strachotová (60)

pochádza zo Suchohradu na Záhorí. Je vyučená predavačka, prešla viacerými zamestnaniami. Odmalička pomáhala svojmu otcovi, včelárovi Štátnych lesov, v starostlivosti o včely. Včeláriť s vlastnými včelami začala, keď mala štyridsaťjeden rokov. Má syna, dcéru a štyri vnúčatá.