Eva Lacková: Transplantáciou sa človeku od základu zmení život

Práve tento rok oslavovalo Transplantačné centrum v Banskej Bystrici dvadsať rokov od svojho vzniku. Stáli ste pri jeho zrode, ako si spomínate na toto obdobie?

V roku 1990, keď som dostala výzvu od nášho bývalého riaditeľa, že by sme mohli transplantovať obličky v Banskej Bystrici, som s nefrológiou len začínala. Bola to veľká výzva, ktorú som s určitým strachom, či to zvládnem, prijala. Nikdy nezabudnem na prvú transplantáciu. Nemali sme vtedy nikoho so skúsenosťami s týmto zákrokom. Samozrejme, prešli sme odbornými školeniami v Prahe aj inde v zahraničí. Ale je to niečo úplne iné, ako keď ste priamo pri operácii. Náš strach sa miešal s adrenalínom. Veľmi nám pomohlo pražské transplantačné pracovisko, s ktorým sme boli v telefonickom kontakte. Napokon sme prvú transplantáciu zvládli úspešne, čo nás povzbudilo a transplantačný program sa rozbehol.

Musí to byť úžasný pocit, keď sa to podarí...

Aj je, pretože bez obličky sa nedá žiť a transplantáciou sa pacientovi od základu zmení život. Je to neporovnateľné. Predtým chodí na dialýzu – musí si ísť ľahnúť tri- až štyrikrát do týždňa na štyri až päť hodín do nemocnice, kde ho napichnú dvoma hrubými ihlami a očisťujú mu krv. Často sú pacienti po tejto procedúre takí unavení, že ich len naložia do sanitiek a odvezú domov. Teší ma, keď s odstupom času vidím, ako sa majú ľudia po transplantácii dobre. Zrazu môžu opäť normálne žiť, pracovať či ísť bez problémov na dovolenku. Mali sme pacientku, ktorá po transplantácii porodila dieťatko. Keď sme ju prvýkrát operovali, bola to mladá slečna, ktorej daroval obličku otec. Išlo o našu prvú transplantáciu od žijúceho darcu. Keď sa už mala dobre a bola stabilizovaná, otehotnela. Mala veľké problémy s vysokým tlakom, preto jej po pôrode darovaná oblička zlyhala. Vrátila sa teda do dialyzačného programu, ale mala šťastie, že dostala novú obličku. Dnes, keď k nám príde na kontrolu, hovorí, že je šťastná, lebo prvá transplantácia jej dala dieťa a druhá jej ho umožnila vychovať. Dnes je z neho zdravý mladý muž. Jeho mama je jednou z mála, ktorá bola u nás operovaná aj tretíkrát.

Nie každý dialyzovaný pacient je však vhodným adeptom na transplantáciu.

Chodia ku mne pravidelne pacienti pred zaradením na čakaciu listinu. Často ide o pacientov, ktorí sú už v takom zdravotnom stave, že transplantácia by im nepomohla, skôr uškodila. Najhoršie pre mňa je, keď im to musím povedať.

Prežívate aj po rokoch práce v nefrológii každý prípad?

Každý jeden. Zle prežívam najmä to, keď operácia nedopadne dobre, je to ako nočná mora, kým sa s tým vyrovnám. Každý pacient, ktorý príde na transplantáciu, je informovaný o tom, že môže dopadnúť ideálne, ale aj zle, že sa nemusí zobudiť. Predsa len, pacienti, ktorí majú zlyhané obličky a sú dlhšie na dialýze, majú už kopu iných chorôb ako vysoký krvný tlak, problémy so srdcom, cukrovku a tak ďalej. Našťastie, takýchto prípadov je veľmi málo.

Ako ste sa dostali k lekárskemu povolaniu?

U nás v rodine sme nemali žiadneho lekára, ale asi ako každé dievča, túžila som byť učiteľkou alebo doktorkou. Napokon som sa rozhodla pre medicínu vďaka nepriamemu nasmerovaniu mojich rodičov. Ale bolo to veľmi nevtieravé ukázanie smeru, ako keď plávate, zoberie vás tok vody a zanesie do prístavu.

Postupne vás „odplavilo“ až k ochoreniam obličiek.

Študovala som v Hradci Králové, kde bola jedna z prvých dialýz v bývalom Československu. Bola som tam ako študentka a keď som videla chorých ľudí na dialýze, zapôsobilo to na mňa veľmi zle. Vtedy som si povedala, panebože, len toto nerobiť, tí ľudia majú veľmi ťažký osud! Keď som nastúpila po škole do Rooseveltovej nemocnice, bývalý primár povedal, že potrebujú troch ľudí na dialýzu. Nikto sa tam, samozrejme, nehrnul, ale lekárov v príprave bolo veľa a miest až tak veľa nebolo. Keďže som chcela robiť internú medicínu, rozhodla som sa skúsiť to. Dostala som tak z odriekaného chleba najväčší krajec, išla som presne k tomu, čo som nechcela robiť (smiech).

Z dialýzy ste potom mali už len krok k nefrológii, ktorá sa zaoberá obličkami. Čo všetko môže byť za ich zlyhaním?

Ide o rôzne ochorenia obličiek – bakteriálne alebo vírusové, prípadne imunitné ochorenia. Akútne zlyhanie môže nastať pri dehydratácii alebo napríklad aj pri otrave hubami. Príčinou môže byť aj takzvané autoimunitné ochorenie, pri ktorom si organizmus tvorí protilátky proti rôznym orgánom vo vlastnom tele aj proti vlastným obličkám. Môže ísť o rôzne vrodené chyby, cysty obličiek... Ochorení, ktoré vedú k zlyhaniu obličiek, je veľmi veľa.

Je pravda, že k zaťažovaniu obličiek môžu prispieť aj rozličné redukčné diéty?

Záleží na konkrétnom druhu diéty. Každý extrém je zlý. Je však pravda, že existujú nezmyselné diéty, ktoré môžu zaťažiť organizmus a prispieť nielen k zlyhávaniu obličiek, ale aj iných orgánov.

Obličiek na transplantácie nie je nazvyš. Na základe čoho sa rozhodne, kto z pacientov dostane prednosť?

Čakacia listina je rozdelená na niekoľko častí. V prvej sú akútni pacienti, ktorým ide o život, nasledujú deti, tretiu skupinu tvoria pacienti, ktorí majú absolútnu zhodu v imunológii, ako keby boli jednovaječné dvojčatá, a vo štvrtej skupine sú všetci ostatní. Existujú presné pravidlá, na základe ktorých môže byť príjemcovi oblička transplantovaná. Rozhodujú aj rôzne pridružené choroby a imunizácia organizmu. Niektorí pacienti majú šťastie a sú už o pár mesiacov transplantovaní, iní čakajú aj viac ako desať rokov.

Stáva sa, že sa vám niekto ozve a chce ponúknuť darcovstvo?

Občas áno, ale na to mi stačí pohyb jednej ruky, pretože darcovstvo za peniaze je zakázané. Písal mi napríklad jeden väzeň, že je odsúdený na roky rokúce a rád by niekomu pomohol darovaním svojej obličky. To však nie je možné, obzvlášť, ak ide o človeka vo výkone trestu.

Nemohol by byť darcom, ani keby bol príjemcom jeho rodinný príslušník?

Vo výkone trestu nemôže, pretože tým, že by sme mu zobrali obličku, by sa dostal zdravotne trošku na nižšiu úroveň, z čoho by potom mohol chcieť vyťažiť, aby sa dostal z väzenia.

Ste súčasťou komisie zriadenej pri ministerstve zdravotníctva, ktorá rozhoduje o tom, či môže človek, ktorý nie je pokrvný príbuzný, darovať niekomu obličku. Ako to prebieha?

Od príbuzenských transplantácií sme postupne prešli k takzvaným emocionálnym darcom, to znamená, že obličku môže darovať manžel, partner alebo kamarát. Tam je riziko, či nejde o darovanie za úplatu, preto je úlohou našej päťčlennej komisie prehodnotiť vzťah medzi darcom a príjemcom. Veľmi dôležité sú opakované rozhovory s obidvoma, prípadne kontaktujeme aj ich okolie, či ich poznajú a sú naozaj priatelia.

Čiže je to aj trochu detektívna práca?

Trošku (úsmev). Pri posudzovaní je potrebný aj psychológ, ktorý nám v tomto smere veľmi pomáha. Mali sme už také dvojice, ktoré sme museli zamietnuť, pretože sme mali podozrenie, že ide o darcovstvo za fi - nančnú úhradu. Napríklad nedávno sme mali jednu dvojicu, pri ktorej som hneď od začiatku cítila, že niečo nie je v poriadku. Napokon nastal u darcu zlom a sám sa priznal.

V Banskej Bystrici ste ako prvé pracovisko na Slovensku začali robiť aj skrížené transplantácie.

Trošku sa pochválim, bol to môj výmysel (smiech). Keď som sa dočítala v odbornej literatúre o tejto forme transplantácií, ktoré sa začali v Kórei, veľmi ma zaujali a rozhodla som sa, že ich skúsime realizovať aj u nás. Ide vlastne o to, že keď je napríklad manžel pre svoju ženu nevhodným darcom, hľadáme iný pár, prípadne viac párov, ktoré si vymenia darcov tak, aby príjemcovia získali vyhovujúcu obličku. Prvú skríženú transplantáciu sme robili v roku 2005. Vo svete sa robia aj prepojenia na mŕtveho darcu, u nás to zatiaľ nerobíme, ale kým pôjdem do dôchodku, chcela by som aj tento program u nás otvoriť.

Eva Lacková (56)

narodila sa vo Zvolene a žije v Banskej Bystrici. Po skončení štúdia medicíny na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Hradci Králové našla svoje pracovisko v oblasti nefrológie v banskobystrickej Rooseveltovej nemocnici, kde v roku 1991 stála pri založení Transplantačného centra. O čosi neskôr sa stala jeho vedúcou lekárkou a od roku 2010 je primárkou Nefrologicko-transplantačného oddelenia. Ako prvá prišla na Slovensku s myšlienkou skrížených transplantácií obličiek. Je prezidentkou Slovenskej transplantologickej spoločnosti a členkou výboru Slovenskej nefrologickej spoločnosti. Prednáša na domácich aj zahraničných odborných podujatiach a je autorkou odborných publikácií a spoluautorkou dvoch kníh. Má dvoch synov a dve vnúčatá.