Yvetta Blanarovičová: Neprekážalo by mi mať aj desať detí

detských domovov a sociálne slabých rodín.

Váš projekt Talent La Sophia už pomohol viacerým nadaným deťom, ktoré nemali sociálne zázemie na rozvoj hudobného talentu. Ako vám napadla táto myšlienka?

Pamätám sa, že to bolo v lete. Sedela som s kamarátkou na terase a zrazu som sa jej, ani neviem prečo, opýtala - počúvaj, nevieš, čo robia cez vianočné sviatky deti z detských domov? A ona na to – čo by s nimi bolo? Zrejme ostanú tam, kde sú, so svojimi vychovávateľmi. Vtedy som si uvedomila, že to pre ne musí byť dvojnásobná rana. Ak si ich nikto na prázdniny nevezme, o to intenzívnejšie si uvedomujú, že na svete nikoho nemajú. Povedala som si, že pre ne musím niečo urobiť.

Ten nápad k vám prišiel len tak, ako blesk z jasného neba?

Zrejme nie, lebo podvedome som cítila, že ma s týmito deťmi spája minulosť. Keď som odišla v pätnástich z Prievidze do Prahy študovať konzervatórium, pocítila som na vlastnej koži, aké to je žiť bez rodičov. Závidela som spolužiakom, ktorých doma čakali mamy s večerou. Všetky peniaze, čo som mala, som preto minula na cesty domov. Za svojou mamou som musela cestovať vlakom z Prahy do Bratislavy a potom ešte štyri hodiny ďalším spojom do Prievidze. Ale stálo mi to za to prísť domov na teplú polievku a aspoň raz do týždňa spať vo svojich perinách. V Prahe som bývala v internáte, kde bolo všetko veľmi neosobné. My konzervatoristky sme boli ubytované v spoločných izbách s učnicami z mäsokombinátu, s ktorými sme nevedeli nájsť spoločnú reč. Potrebovali sme sa učiť texty a spievať, kým ony sa učili o bravčovom mäse.

Hovoríte len o matke, otca ste ako dieťa nemali?

Nežil s nami od mojich jedenástich rokov. Presťahoval sa do Bratislavy, kde si založil novú rodinu a vychoval tam moju krásnu sestru Sašu. S maminou sme mali k sebe bližšie. Pred mojím odchodom do Prahy sme museli spoločne prekonať smrť môjho prvého brata, potom aj druhého, čo nás napokon ešte viac zblížilo.

Vráťme sa k vašim zverencom z detských domovov. Ako sa vyvíjal váš vzťah k nim?

Najprv som pre nich organizovala charitatívne koncerty, ktoré som od piky organizovala sama, takpovediac na kolene. Obvolala som kamarátov zo šoubiznisu – Kamila Střihavku, Janka Ledeckého, Petra Muka, Báru Basikovú, Martu Kubišovú, Hanu Hegerovú a mnohých ďalších a opýtala sa, či by neboli ochotní zadarmo zaspievať pre deti z detských domovov. Všetci do jedného súhlasili, čo ma úžasne povzbudilo. Potom som musela obvolať jednotlivé detské domovy, pozháňať pre deti darčeky, čo v praxi vyzeralo asi tak, že som prišla do Tesca a na drzovku sa opýtala, či tam nemajú nejaké voľné hračky v sklade (smiech). Koncert sa odohral v Divadle Milénium a prišlo naň 900 detí. Po jeho skončení som bola taká unavená, že som si povedala – nikdy viac! Lenže tie deti mi písali, že by chceli niečo podobné ešte raz zažiť. A tak prišiel aj druhý koncert, aj tretí, aj jedenásty... Z Milénia sme sa presťahovali na Žofín a napokon sme skončili v obrovskej O2 Arene, kam prišlo 7500 detí a ďalších 9000 ľudí prišlo ešte akciu podporiť. Keď som videla tú masu detských divákov, napadlo mi, že na takú malú republiku, akou je Česko, je ich akosi priveľa. Je to smutné, že máme tak veľa detí, o ktoré sa nemá kto postarať. Uvedomila som si, že mi nestačí zabaviť ich raz do roka na koncerte, rozdať im darčeky a potom sa o ne nestarať. Tie deti potrebovali oveľa viac a ja som zúfalo rozmýšľala, ako im to poskytnúť.

A tak vznikol váš Talent La Sophia?

Keď som chodievala po detských domovoch, zaujalo ma dievčatko, ktoré pokreslilo steny svojej izby cválajúcimi koníkmi. Vychovávatelia jej umožnili takto prejaviť svoj talent, ale viac pre ňu urobiť nemohli. Detský domov nemal peniaze na to, aby jej financoval vzdelanie na grafi ckej škole. A tak som zistila, že to, čo deťom z tohto prostredia najviac chýba, sú peniaze na štúdium. Jasné, že som nemohla pomôcť všetkým. Rozhodla som sa, že v rámci svojich možností podporím aspoň tých, ktorých talent viem posúdiť – hudobne nadané deti. A keďže nie všetci mladí hudobníci a speváci, ktorí potrebujú prostriedky na vzdelanie, sú len z detských domovov, pridala som k nim aj deti zo sociálne znevýhodnených rodín. Rok čo rok vyberá porota, ktorá sa skladá z renomovaných hudobníkov v Česku a najnovšie aj na Slovensku, tých najtalentovanejších a my im potom platíme výdavky na vzdelanie, zahraničné pobyty, usporadúvame pre nich koncerty a zúčastňujú sa na hudobných festivaloch. Naším cieľom je založiť konzervatórium European Music College, na ktorom by učili takéto deti hudobné špičky a umožnili im naplno sa rozvíjať.

Na to, aby sa takéto deti rozvíjali, nestačí len talent, ale dôležitá je aj disciplína. Stalo sa vám, že vás niektoré z detí aj sklamalo?

Ešte keď som nemala rozbehnutý Talent La Sophia, zoznámila som sa s nádherným diev čatkom, ktoré skončilo v domove, lebo bolo doma sexuálne zneužívané. Bola to úžasne talentovaná speváčka, ale keď trochu vyrástla, našla si priateľa a ten ju namočil do pervitínu. Raz v noci mi zavolali policajti, že sa mi dcéra sfetovaná váľa niekde po sídlisku. Išla som tam. Keď ma zbadala, volala na mňa – mami, mami! Snažila som sa jej pomôcť, motivovať ju, ale bolo neskoro. Navyše som narazila na neochotu jej problém riešiť, pretože pani riaditeľka z detského domova stratila o dievča záujem. Bolo totiž už plnoleté. Postupne sa mi stratilo z dohľadu. Vždy, keď som potom videla na ulici sfetované deti, prebehol mi mráz po tele.

Nikdy ste nechceli mať viac ako jedno dieťa?

Mne by neprekážalo mať aj desať detí, ale čas, ktorý bol na to vhodný, mi ubehol akosi veľmi rýchlo. Keď som bola vydatá za Matyášovho otca Pavla Tomana, prežívala som nekonečne plné obdobie. Princezna ze mlejna naštartovala moju kariéru nečakane pozitívnym smerom. Zrazu sa akoby vrece roztrhlo s rôznymi pracovnými ponukami, a keďže jedna bola krajšia ako druhá, chcela som toho stihnúť čo najviac. Môj muž cestoval ako režisér s divadelným súborom po celom svete, a keď mal náš syn deväť rokov, tak sme zrazu zistili, že každý z nás žije úplne iný život a že nás okrem dieťaťa takmer nič nespája. Dohodli sme sa, že nemá zmysel jeden druhého zväzovať a rozišli sme sa ako kamaráti.

Takže rozvod pre vás nebol traumatickým zážitkom?

Nás dokonca nechceli ani rozviesť, lebo sme zabávali sudkyňu spoločnými historkami. Ale bolo to to najlepšie, čo sme mohli spraviť, aby sme zostali kamarátmi a vážili si jeden druhého. A hlavne, pre nás bol dôležitý Matyáš, preto sme si vo všetkom vychádzali v ústrety a nerobili si naprieky. Po rozpade manželstva som prežila ďalší, veľmi krásny vzťah s priateľom Honzom. Mali sme toho neuveriteľne veľa spoločného – rovnako starých synov, ktorí sa dokonca aj rovnako volali, takže sme ich volali malý a veľký Mates, hoci bol medzi nimi len polročný vekový rozdiel. Spoločne sme chodili na jachting, zliezli sme Himaláje a zrekonštruovali byt svojich snov, v ktorom dnes, keď už spolu nežijeme, nikto nebýva. Keď si Honza na lyžiach polámal chrbticu, ubrala som z pracovného tempa, aby som mohla byť s ním, kým sa nezotaví. Bolo to po prvýkrát čo som s i naplno uvedomila, že stačí málo a zmení sa celý život.

Prečo ste sa vlastne rozišli?

Obom nám do života vstúpili iní partneri a my namiesto toho, aby sme si povedali – stop, tak toto sa v živote stáva, ale nemusí to znamenať koniec, sme sa rozišli. Ale tak to asi malo byť. Užili sme si kus spoločného života a ide sa ďalej.

Veríte ešte na veľkú lásku?

Verím, že život je taký, aký si ho urobíme a že nemá zmysel zapratávať si hlavu vecami, ktoré už aj tak nezmením. Som, aká som, milujem naplno, žijem naplno a pracujem tiež naplno. Pre mňa je podstatné, že sú moji najbližší v poriadku. Keď zavolám mame a ona mi povie, že sa má dobre. Alebo keď zatelefonujem, bez ohľadu na to, či som práve v Kanade či v Španielsku alebo na inom konci sveta, synovi, sestre a oni ma uistia, že je doma všetko v pohode. Držím si v srdci viac lásku než nenávisť, a to nepreháňam.

Yvetta Blanarovičová (47)

študovala na konzervatóriu v Žiline a Prahe. Účinkovala v divadle Na Vinohradech, na Fidlovačce, Městském divadle Brno, v divadle ABC, v Hudebním divadle Karlín a stala sa jednou zo zakladajúcich členov divadla Imaginace. Okrem toho má za sebou viacero muzikálových úloh, sólových speváckych vystúpení a filmových rolí. Je nositeľkou prestížnej divadelnej ceny Thálie. Za postavu čarodejnice v rozprávke O princezně Jasněnce a létajícim ševci získala cenu za najlepší herecký výkon, za úlohu čertíka v Princezně ze mlejna bola nominovaná na Českého leva. Je prezidentkou charitatívnej nadácie La Sophia, ktorej činnosť najnovšie rozšírila aj na Slovensku. Je rozvedená, má dvadsaťtriročného syna Matyáša.