Ako byť cool

Keby šaty slúžili len na obliekanie a na ochranu pred počasím, móda by neexistovala a celé generácie by nosili rovnaký odev – synovia by dedili nohavice rovnakého strihu po otcoch a dedoch, dcéry šatové zástery po matkách a babkách.

Oblečenie však takmer súčasne so svojím vznikom prebralo aj znakovú funkciu a vďaka nemu sa odlišujeme, delíme do sociálnych skupín a určite aj komunikujeme. Vari nič nemá väčší vplyv na módu, čiže spôsob, akým sa obliekame a čo uprednostňujeme, ako hudba. Najmä ak je to popmusic, vy máte pod tridsať a cítite silné nutkanie odlíšiť sa od ostatných a zároveň zaujať alebo šokovať.

Nateraz je nepodstatné, či ide o šokujúci mejkap, nohavice na pol žrde, alebo zatvárací špendlík na tričku. Príbeh sa vždy opakuje: na začiatku býva väčšina a menšina, ktorá sa chce odlíšiť. Takto sa zrodí inovácia v hudbe a s ňou svieži módny trend.

Potom prídu sláva, úspech a médiá, ktoré tento, pôvodne lokálny nápad roznesú po svete. Kapela prerazí, z pesničky je hit, módu prijme masa. Lenže potom prídu sťažnosti – opäť raz hudobný a odevný priemysel ukradli revolúciu a pochovali ďalší trend.

Výsledok? Čo bolo ešte včera cool, viac cool nie je. Od väčšiny, čo nápad prijala, sa však opäť treba odlišovať a všetko sa začína odznova. Móda si prirodzene rozumie s hudbou, ktorá je zameraná na povrch a na efekt. Podružná však nie je ani v hudbe, od ktorej čakáme opak - obsah a posolstvo.

„Ak by Bob Dylan nebol sexy, nikoho by nezaujímalo, o čom spieva v Masters of War,“ píše na margo amerického pesničkára a protivojnovej skladby publicista Michal Nanoru. V posledných rokoch však sledujeme, ako rýchlo sa životnosť mládežníckych trendov skracuje.

Internet každej pol sezóny chrlí nové a svieže objavy, dva roky je dosť, aby niekdajší vizionári zostarli a zapadli medzi hudobných dinosaurov. A s tým rastie dilema nad šatníkom. Čo si obliecť? Je to ešte cool? Nie je to už trápne?

Hiphop a nohavice

Bolo to v roku 2008 vo vysielaní americkej MTV. Vtedy ešte prezidentský kandidát Barack Obama vystúpil, aby na obrazovke vyslovil názor na obliekanie domácej hiphopovej mládeže. Témou boli nohavice, presnejšie, výška, v akej sú zapnuté.

„Takže, brothers, gate si radšej vytiahnite,“ dohováral budúci prezident. „Čo je na tom zlé? Ale no tak! Jednoducho, sú ľudia, ktorí sa netúžia pozerať na vašu spodnú bielizeň a jedným z nich som ja.“ Obama patril ešte k umierneným. Spojenými štátmi sa práve niesla debata, či si vziať za príklad mestečko Delcambre v Louisiane. Tam už nohavice pod pásom trestali pokutou alebo, dokonca polročným väzením.

„My sme nosili dlhé vlasy,“ odkázal mladým hiphoperom major Carol Broussard cez New York Times. „Ale nemyslím, že naše trendy boli také strašné ako sagging.“ Fakt, že týmto sa nohavice posadené prekliato nízko - sagg alebo bagg pants - vracajú za mreže, je zábavný, pretože práve vo väzení trend údajne vznikol. Aby sa predchádzalo samovraždám a potýčkam, fasovali kedysi americkí odsúdenci uniformy bez opaskov.

Samozrejme, nohavice erárnych veľkostí im padali pod pás. Pôvodne väzenská móda neskôr prenikla do ulíc a v obehu je niekoľko scenárov, ako sa to mohlo stať. Mohli ju rozšíriť prepustení kriminálnici, kolegovia ako symbol solidarity alebo aj mládežníci túžiaci po drsnom výzore.

Iná verzia uvádza háklivejšie vysvetlenie. Spustené nohavice vo väzení údajne kódovali povoľnosť ich nositeľa k análnemu sexu. A do tretice, odhalené trenírky iní nepripisujú Afroameričanom z get, ale športujúcim skateboardistom a ich potrebe voľného pohybu. Fakt, že už ani nikto nevie, kto prvý nohaviciam povolil opasok a vystavil, čo je pod nimi, nahráva názoru, aké márne je určovať prvenstvo. Zdá sa, že v tomto je móda ulice ako vtip alebo ľudová pesnička – autorom je kolektív.

Nohavice na pol žrde pôvodne nosili väzni, nedávno boli módnym výkrikom.
Symbolom tohto nevkusu je americký raper Lil Wayne, ktorého by za to mnohí
najradšej poslali do chládku, kde celý trend vznikol

Grunge

V prvej polovici deväťdesiatych rokov ovládla mládež všade na svete túžba vyzerať ako otrhaní outsideri. Zo skrine vytiahli plebejské flanelové košele, roztrhané džínsy a najlacnejšie plátenné tenisky. Zďaleka nie všetci pochádzali z kraja drevorubačov a takisto nebol každý odkázaný na odevy z druhej ruky. Všetko spôsobil vtedajší hudobný idol - rozháraný mladík s modrými očami a svetlými špinavými vlasmi.

Spevák, gitarista a skladateľ skupiny Nirvana Kurt Cobain veľmi pružne skĺbil metal, punk aj iné alternatívne smery a ohromil svet, ktorý ho (mylne) oslavoval ako vynálezcu hudobného štýlu grunge. Jeho talent aj po novinkách hladní novinári z Británie sa postarali, aby garážový rock zo zabudnutého amerického severozápadu prerazil, otriasol popmusic a poslal do dôchodku štýly minulej dekády.

Dnes lepšie vidíme, čo z imidžu podzemného rebela bola iba póza. Hoci ešte tesne pred vydaním megaúspešného albumu Nevermind Cobain prespával v karavane, na dráhu nezávislej hviezdy sa dlho pripravoval a venoval jej mnoho úsilia. Presne to vystihol Cobainov životopisec Charles. R. Cross, keď opisoval kľúčové vystúpenie mladého nádejného rebela v televízii:

„V Saturday Night Show mal na sebe rovnaké oblečenie ako predchádzajúce dva dni: tenisky Converse, džínsy s veľkými dierami na kolenách, tričko propagujúce obskúrnu kapelu a cardigan v štýle pána Rogersa. Vlasy si týždeň neumýval a nafarbil ich naružovo tak, že blonďavé kadere vyzerali ako zlepené zaschnutou krvou. Nikdy predtým v dejinách živého televízneho vysielania nevenoval účinkujúci tak málo starostlivosti zovňajšku alebo hygiene – aspoň to tak pôsobilo.“

To, čím Kurt Cobain pôsobil nedbalo a chaoticky, totiž nieslo znaky starostlivej prípravy. Alebo naopak: kto chce byť cool, nemôže v nijakom prípade vyzerať, že mu na výzore záleží. Na druhej strane v začiatkoch módy grunge ešte nemusíme nutne vidieť pózu. Flanelové košele nosievali do hory drevorubači z Cobainovho rodného mestečka Aberdeen a sám rocker ich na seba navrstvil niekoľko, aby si pripadal objemnejší.

A slávne plátenné tenisky? Na rozdiel od fanúšikov ich idol najprv na lepšiu obuv nemal a značke potom ostal verný. Keď 5. apríla 1994 objavili telo vtedy už slávnej hviezdy s prestrelenou hlavou, na nohách mal čierne tenisky Converse.

Kedysi opovrhované flanelové košele, oblečenie pre nízke vrstvy,
sa vyšplhali na módne móla ako súčasť luxusných trendových kolekcií

Hipsteri

Ak ste sa minulý mesiac ocitli v španielskej Barcelone, mohli ste navštíviť festival Primavera a rozhliadnuť sa po fanúšikoch nezávislej trendovej hudby. Niečo vám okamžite udrelo do očí. Štatisticky je vylúčené, aby si také množstvo mladých ľudí dokázalo pokaziť zrak a muselo nosiť okuliare. Nemáme teraz na mysli decentnú pomôcku, naopak, ide o okuliare s výrazným rámom podľa pravidla: čím väčší a škaredší, tým lepšie, tým viac bude cool.

Osobu, ktorá si okuliarmi nezlepšuje zrak, ale imidž, dnes nazývame hipster. Subkultúra novodobých hipsterov má asi desať rokov a nájdu sa hlasy, že práve ona doviedla honbu za trendmi do extrému. Pôsobiť za každú cenu ironicky a cool – táto túžba z hipstera urobila karikatúru.

Možno sa pýtate, ako hipster vyzerá. Väčšinou má šestnásť až tridsaťštyri rokov. Žije vo veľkom meste, pije lokálne pivo. Často je ním študent či vegetujúci absolvent umeleckého odboru, ktorý má kopu voľného času a vyvoláva presvedčivý dojem, že už-už príde s debutom, ktorý kompletne zatrasie svetom umenia. Nosí androgýnny účes, úzke džínsy, samozrejme, okuliare s obrím rámom a tričko kapely, ktorú iste nepoznáte.

Základom štýlu sú odvaha, irónia, retro s prípadným nádychom metrosexuality (pozor, staromódna brada je výnimkou a môže byť cool). Sympatie k známejšej, viac strednoprúdovej hudbe hodnotí hipster úškrnom. On čerpá zo servera Pitchfork a dizajn a módu z magazínu Vice. No hoci hipster môže mať výborný vkus, predsa mu niečo chýba.

Nedajte sa pomýliť – hipstermi pôvodne volali bielu mládež povojnovej Ameriky, čo počúvala čierny džez a nekonformným životom s prvkami bohémstva platila za svedomie spoločenskej väčšiny. No rozdiel je, že kým pôvodní hipsteri mali hlavne ideály a pritom boli cool, súčasný hipster má priority nastavené opačne. On túži byť cool, loviť trendy, zvádzať druhé pohlavie - a tým sa jeho program končí.

Z ideálov zostal nadhľad a nezáväzná zábava. Samozrejme, súčasťou akejkoľvek subkultúry odjakživa boli aj pozéri a príživníci. Až dosiaľ však vždy okrem pozérov existovali aj ozajstní umelci. Tí, ktorí tvrdo pracovali a tvorili jadro, od ktorého príživníci odvíjali svoj status. To však chýba hipsterstvu, akejsi „bohéme bez revolučného jadra,“ píše časopis n+1.

Čo je zákerné, hipsterom môžete byť aj vy, iba o tom neviete. Každý hipster je presvedčený o vlastnej originalite, neverí, že sa dá označiť nálepkou a špeciálne pohŕda nálepkou hipsterstva. Alebo inak: nijaký hipster sám seba nenazve hipsterom. Naopak, veľmi často mieri prstom na iných, presvedčený, že hipsterov neznáša.

Dnes sa okuliare s ohromným rámom vracajú, nosia ich mládežníci, ktorí chcú byť
cool a ktorých tiež volajú hipstermi. Zlé jazyky tvrdia, že ostentatívne veľké
okuliare nahrádzajú dnešnej negramotnej internetovej generácii sčítanosť.