Lucia Starovecká: Nederiem sa za víťazstvom za každú cenu

Kôň nie je bežné domáce zvieratko. Ako ste si našli k nemu cestu?

Koníky sa so mnou ťahali už od detstva. Vždy keď som ich videla, túžila som byť v ich blízkosti. Môj sen sa mi nakoniec splnil vďaka rodičom, ktorí mi kúpili koňa. Otec to zobral tak, že do mňa investuje peniaze a v jazdeckom športe ma vždy podporoval. Bolo to lepšie, ako keby som sa mala túlať po ulici a nemal by kontrolu nad tým, čo robím.

Ako si spomínate na moment, keď pre vás jazdenie prestalo byť len rekreačnou zábavkou a premenilo sa na šport?

Bolo to práve v osemnástich rokoch, keď som už mala vlastného koňa. Odvtedy som s ním trávila každý deň a začala som sa okrem jazdenia venovať aj starostlivosti o kone. Keď som sa spoznala s priateľom, začala som aj pretekať.

Váš priateľ Vladimír je v súčasnosti vaším trénerom. Bolo vaše prvé stretnutie niekde v stajni?

(Smiech). Nie, žiadna romantika. Stretli sme sa mimo koní a je úplná náhoda, že sme obaja takto orientovaní. Myslím, že to je základ každého dobrého vzťahu – mať v sebe okrem náklonnosti aj nejakú spoločnú záľubu, pretože je veľa párov, v ktorom sa jeden ťahá jedným smerom a druhý druhým a časom už nenájdu vo vzťahu nič spoločné. My sme spolu denne zainteresovaní pri koňoch – už desať rokov.

Kedy vám učarilo vytrvalostné jazdenie?

Prvýkrát som sa s vytrvalostným jazdením stretla na majstrovstvách sveta v Španielsku v roku 2002. Nezúčastnili sme sa tam síce ako pretekári, ale priateľ ako šéf slovenskej misie a ja ako členka servisného vytrvalostného tímu. Práve tam som spoznala šport, ktorý robil – vytrvalostné jazdenie, čo je vlastne maratón pre kone, ktoré musia zvládnuť s jazdcom od štyridsať do stošesťdesiat kilometrov za deň. Bolo to pre mňa niečo úžasné, skvelá atmosféra, špičkoví jazdci a kone. Pamätám sa, že celý deň pršalo a kone sa brodili v hlbokom blate. Deň predtým bolo 40° Celzia. Podmienky bývajú často ťažké, ale pre všetky kone rovnaké – beží sa v každom počasí. Tak som si povedala, že to skúsim.

Napokon ste sa ocitli na pretekoch v Abu Dhabi, v púšti, kam pozýva prezident Spojených arabských emirátov najlepších vytrvalostných jazdcov sveta.

Tento rok pozval šejk tri Američanky a dvanásť jazdcov z Európy. Samozrejme, že nás vyzval, aby sme dosiahli nejaký výsledok, aby sme dokázali, že sme tí najlepší a máme na to, aby sme porazili ich kone (smiech). Ešte nikdy sa nestalo, aby tento prezidentský pohár vyhral európsky kôň, vždy sú prví Arabi. Američanka Valery Kanavy, ktorá je dvojnásobnou majsterkou sveta, sa pokúsila o výsledok a dobehla šiesta, no jej kôň v cieli skolaboval.

V púšti je zrejme úspechom aj príchod zdravého koňa do cieľa...

Na stošesťdesiatkilometrových pretekoch v púšti odštartovalo sto koní a do cieľa ich prišlo len tridsaťjeden, z toho len päť Európanov. Boli sme šťastní, že sa nám to vôbec podarilo. Veterinári mali veľa práce s koňmi, museli ich dávať po pretekoch znovu dokopy. Najmä Arabi kone veľmi nešetrili, používajú ich len ako prostriedok na víťazstvo, to je rozdiel medzi európskymi a arabskými pretekármi.

V čom sú preteky v púšti iné oproti bežným európskym šampionátom?

V púšti je dovolené sprevádzať koňa počas celých pretekov. V Európe je to tak, že odštartujeme s koňmi a na vopred určených miestach na trati sa stretneme so svojím servisným autom – to je podobné ako pri formule jeden, akurát mi môj servisný tím nevymieňa pneumatiky. Na týchto bodoch je povolené poskytnúť jazdcovi a koňovi pitie a schladiť ho vodou. V púšti je to spravené tak, že jazdec ide so sprievodným vozidlom nonstop vedľa seba, tréner sleduje koňa, vydáva pokyny a kôň sa neustále chladí. Je to, ako keď sa prehrieva motor a oni ho stále chladia, čiže potom kôň vydrží bežať dlhšie a v rýchlejšom tempe.

Zrejme ste mali oproti Arabom nevýhodu v tom, že vaše kone nie sú zvyknuté bežať v horúčavách po púšti...

Preteky sa bežali vo februári, trénovali sme teda doma v zime a bežali sme v letných horúčavách. Pre aklimatizáciu a karanténu sa kone prevážajú dva týždne dopredu. Nám sa však tento čas, pravdepodobne pre finančnú krízu, skrátil na jeden týždeň. Navyše vznikli zmätky počas transportu. Odovzdali sme na letisku kone a odleteli sme. Až večer sme v Abu Dhabi zistili, že naše kone ešte neopustili Európu. Namiesto jazdenia sme si teda spravili náhradný program – prehliadku mesta, čo bola síce zábava, ale začali sme sa obávať, či naše kone vôbec priletia. Nakoniec strávili na letisku až dva dni, pretože údajne si šejkovia objednali nejaké autá a pri nakladaní zistili, že naše kone sa už do lietadla nezmestia. Na aklimatizáciu tak mali napokon len štyri dni.

Záleží výsledok pretekov na koni alebo skôr na šikovnosti jazdca?

Je to súhra oboch – jazdca aj koňa. Základom je, samozrejme, zdravý kôň, pretože počas trasy musí prejsť viacerými veterinárnymi kontrolami. Jazdec v tomto prípade nie je veľmi dôležitý, ten môže ísť, aj keď kríva (smiech). Ak je kôň nejako poškodený, prípadne zranený, nemôže pokračovať v pretekoch. Dokonca sa vám môže stať, že po prejdení stošesťdesiatich kilometrov vám veterinári povedia, že váš kôň kríva a eliminujú vás z celých pretekov, teda ako keby ste ich vôbec neodbehli, a je jedno, že ste skončili prví.

To je kruté.

Áno, ale na druhej strane, všetko sa musí robiť na ochranu zdravia koňa, pretože ak ambície jazdca prekročia schopnosti zvieraťa, môže to mať fatálne následky. Ja sa nederiem za víťazstvom za každú cenu. Podstatnejšie pre mňa je, aby môjho koňa pretekanie bavilo.

Viete vycítiť, keď má kôň nejaký problém?

Áno, ak koňa dobre spoznáte počas tréningu, viete skôr odhaliť jeho problém. Kone sú ako ľudia, majú svoje vlastnosti aj nálady. Jeden chce ísť dopredu, musí byť prvý, druhý je lenivý a nechce sa mu, ďalšieho zaujíma všetko naokolo, len nie bežanie. Je dôležité vedieť odhadnúť, či vášho koňa niečo bolí, alebo si len niečo vymýšľa. Niektoré kone sú veľmi senzitívne a dajú vám vedieť „au, to bolí“ aj pri malej bolesti, zatiaľ čo iné sú tvrdé a bolesť nedajú nijako najavo. Preto si treba dobre rozmyslieť, ktorého koňa si vyberiete do tohto športu.

Chodenie po zahraničných pretekoch s koňom zrejme nie je najlacnejšia záležitosť. Majú sponzori záujem o vytrvalostné jazdenie?

Tento šport je divácky málo zaujímavý. Asi to bude tým, že jazdci vyštartujú v skorých ranných hodinách na trasu, ktorá vedie po lúkach, poliach, lesoch a stratia sa z dohľadu na niekoľko hodín. Sponzori sa o nás veľmi netrhajú a možno aj preto vie o tomto športe málokto. Napríklad keď sa mi minulý rok podarilo kvalifi kovať sa na majstrovstvá sveta do Kentucky, chvíľu hrozilo, že pre vysoké náklady nikam nepôjdem. Preto som rada, že sa na Slovensku nájdu ľudia, ktorí nás v tomto športe podporujú a posúvajú ďalej. V mojom prípade patrí veľká vďaka Rasťovi Supekovi, ktorý nám fi nancoval výjazd na Svetové jazdecké hry v Kentucky a ani raz nezapochyboval o tom, že sa s jeho koňom, ktorého nám zveril, presadíme.

Koľko času vám zaberá starostlivosť o kone?

Približne šesť hodín denne. Tento šport sa nedá robiť s jedným koňom, v tejto sezóne striedam na pretekoch štyri kone.

Ako sa dá skĺbiť váš šport so zamestnaním?

Pracujem v rodinnom podniku ako dizajnérka. Flexibilný pracovný čas mi umožňuje venovať sa koňom, aj keď na prácu mám stále menej a menej času. Našťastie mi otec zatiaľ toleruje, keď mu poviem, že idem do Abu Dhabi a na dva týždne zmiznem, potom poviem, že idem do Francúzska a týždeň ma nevidí... Zatiaľ mi to vychádza, uvidíme dokedy.

Lucia Starovecká (32)

je Bratislavčanka, ktorej učarilo vytrvalostné jazdenie. Zúčastňuje sa na rôznych národných i medzinárodných súťažiach. V roku 2008 a 2010 sa stala najlepším vytrvalostným jazdcom na Slovensku. Vo svetovom rebríčku skončila najlepšie v roku 2008, keď sa v prvom polroku držala na prvých priečkach a napokon skončila spomedzi dvetisíc jazdcov na jedenástom mieste. Medzi jej najväčšie úspechy patrí účasť na minuloročných majstrovstvách sveta, ktoré sa konali na Svetových jazdeckých hrách v americkom Kentucky a v roku 2011 sa stala prvou Slovenkou, ktorá dokončila Vytrvalostný prezidentský pohár Abu Dhabi, kam pozýva prezident Spojených arabských emirátov najlepších vytrvalostných jazdcov sveta. Tým sa kvalifikovala na tohtoročné majstrovstvá Európy aj na svetový šampionát v Londýne v roku 2012. Okrem jazdenia pôsobí ako rozhodkyňa na národných a medzinárodných súťažiach vo vytrvalostnom jazdení.