Otec mal milovať aj zabíjať

Ak sa matke udeje neprávosť, jej dieťa s ňou bude súcitiť a milovať ju. Ale čo ak sa nespravodlivosť stane otcovi? Dieťa ho tiež miluje, ale okrem jeho lásky chce cítiť aj jeho silu. A tak je otec drvený dvomi rozdielnymi zákonmi. Jeden diktuje príroda, druhý ľudská kultúra.

„Dieťa očakáva od otca podobné city ako od matky, ale to nie je všetko. Žiada ho: buď ku mne dobrý a spravodlivý. Miluj ma. Ale ostatným ukáž hlavne svoju silu i za cenu násilia, i za cenu nespravodlivosti,“ píše v slávnej knihe Súmrak otcovstva významný taliansky sociológ Luigi Zoja. Pokúsil sa v nej vysvetliť krízu otcovstva, ktorú možno konštatovať pri pohľade na počet rozvodov a detí vyrastajúcich bez otca. Ak chcel odpovede na svoje otázky, musel začať hľadať v prehistorických dobách.

Stopy v kameni Ľudoopy, podobne ako drvivú väčšinu ostatných živočíšnych druhov, príroda neformovala ako otcov. Predkovia ľudí sa rozmnožovali prostredníctvom najsilnejších jedincov z tlupy. Alfasamec nemal okrem biologickej úlohy oplodňovať samice v skupine žiadne iné otcovské poslanie.

DEŇ OTCOV Po prvý raz sa slávil 5. júla 1908 vo Fairmonte v Západnej

Virgínii.

Zorganizovala ho Grace Golden Claytonová, ktorá si chcela

pripomenúť životy 210 otcov, ktorí zahynuli niekoľko mesiacov

predtým pri banskom nešťastí.

Je možné, že bola ovplyvnená aj Dňom matiek, ktorý sa začal

sláviť presne v tom istom roku len niekoľko kilometrov odtiaľ.

O dva roky neskôr 19. júna vyšla s podobnou iniciatívou

v americkom Spokane Sonora Smart Doddová, ktorá si takto

chcela uctiť svojho otca, ktorý sám vychoval šesť detí.

Na sviatok sa neskôr na desaťročia prakticky zabudlo, až v roku

1966 ho oficiálne uznal prezident Lyndon B. Jonson a jeho

slávenie stanovil na tretiu nedeľu v júni.

V roku 1972 prezident Richard Nixon urobil z tohto dňa

celonárodný sviatok. Najviac krajín ho dodnes slávi v tomto

termíne – vrátane Číny, Británie či Slovenska. Deň otcov sa však

po svete slávi aj v iné dni, škandinávske krajiny si ho napríklad

pripomínajú v novembri.

K predobrazu dnešného otca sa začalo schyľovať pred miliónmi rokov, keď obývali zem australopitekovia a prírodné zákony začali ustupovať kultúre. Naši predkovia sa vzpriamili, začali používať nástroje a škreky pomaly artikulovali do prvých slov.

A práve vtedy sa udiala možno najdôležitejšia premena zo zvieraťa na človeka – namiesto nepravidelného párenia začali rozmnožovanie určovať párové vzťahy. Iba človek ako jediný zo všetkých druhov prestal byť predurčený na nejaký spôsob párenia, ale mohol si vyberať medzi monogamným alebo polygamným, dlhodobým alebo krátkodobým vzťahom.

„Všetci muži majú deti, ale selekcia zvýhodňuje tých, ktorí sa postarajú o svoje potomstvo, teda tých, ktorí sú nielen mužmi, ale dokážu byť i otcami,“ píše Zoja.

Na území dnešnej Tanzánie archeológovia objavili otlačky chodidiel dvoch praľudí, ktorí kráčali vzpriamene bok po boku. Sprevádzala ich tretia stopa, ktorá zjavne patrila tretiemu, oveľa menšiemu tvorovi. Tento prvý obraz klasickej rodiny je starý 3,5 milióna rokov.

Vráť sa domov Keď sa muži dohodli na ukončení agresie a o ženy prestali bojovať, ale si ich podelili, mali čas na užitočnejšie rodinné záležitosti. „Na rozdiel od ľudoopov, ktoré svoju korisť skonzumujú na mieste, ľudský samec sa ju naučil prinášať domov. Neposkytoval už len spermie, nestýkal sa so samicami len behom krátkeho aktu plodenia,“ tvrdí Zoja.

Muž trávil čas s matkou svojich detí s výnimkou loveckých výprav. V nich rozvíjal svoje psychické schopnosti – jeho mozog sa učil komunikovať, predvídať, sústrediť sa na niečo, čo nie je viditeľné. Ale rovnako dôležité ako schopnosť efektívne prenasledovať korisť podľa Zoju bolo, že sa lovci vracali domov. Nielen ako skupina, ale aj ako jednotliví otcovia k svojim rodinám.

Duševná energia, ktorú samec ušetril, keď prestal súperiť s ostatnými samcami o právo rozmnožovania, sa mohla rozvíjať do nových pocitov súdržnosti a smútku za domovom a neprítomnou partnerkou a deťmi. „Možno vtedy objavili lásku,“ myslí si Zoja.

Človek rodinný Monogamia, deľba práce a ďalšie prejavy kultúrneho správania menili všetko ostatné a zasiahli do genetického vývoja nášho druhu. Príroda pomáhala človeku budovať rodinu: na rozdiel od šimpanzov prestala mať výhodu samica, ktorá signalizovala svoju plodnosť a tým vábila čo najsilnejších samcov.

Sex prestal mať iba reprodukčnú funkciu a stával sa súkromnou záležitosťou a nástrojom udržania vzťahu, deti ľudí boli krehkejšie než mláďatá opíc. „Evolúcia teda zvýhodnila tie zmeny, ktoré prospievali rodinným väzbám a nie už priamo potomstvu,“ sumarizuje Zoja. A dodáva, že prírodný výber zabezpečil, že postupne prevládli samci, ktorí vyhľadávali styk len s jednou partnerkou. A so vzťahom k stálej partnerke si začali samci vytvárať i vzťah k svojim deťom.

„Zvierací samec disponuje vrodeným mechanizmom, ktorý brzdí jeho agresivitu k mláďatám vlastného druhu. Ak však nepatrí k monogamnému druhu, neurobí pre svoje mláďatá prakticky nič a ani nerozlišuje medzi vlastným a cudzím potomstvom,“ opisuje Zoja a dodáva, že práve preto nemôžme monogamiu považovať za výsledok nejakého zákona. „Bola víťazstvom v boji o prežitie.“

Druhý rodič S tým, ako sa v otcovi rozvíjal vzťah k vlastnému potomstvu, ktoré mu rástlo pred očami, dostával aj nové úlohy – manželské a rodičovské, začal živiť ženu a deti. A dostavili sa typicky ľudské komplikácie. Ako zdôrazňuje Zoja, „samice sa touto požiadavkou riadili od nepamäti. Stavba mužského tela a mužské inštinkty však nemajú k dispozícii dosť dlhé časové obdobie na to, aby ich biologická evolúcia vhodne vybavila k novým úlohám“.

Kým matke dala príroda prsia, aby dokázala dojčiť, muž mohol svoj vzťah k dieťaťu stavať len na dávnych spomienkach z čias svojho raného detstva, keď si užíval starostlivosť svojej matky.

Muž sa napokon podvolil očakávaniu, že bude živiteľom rodiny, ale súčasne hľadal protiváhu, kde by mohol uplatniť vlastnú individualitu. „Musel vybudovať rodinný priestor bez toho, aby sa v ňom rozplynul,“ vysvetľuje Zoja. To si vyžadovalo, aby sa spájanie mužského a ženského sveta nedokončilo, ale aby pretrvali rozdiely. Neprejavovali sa len v deľbe práce, ale neskôr i vo zvykoch či zákonoch, ktoré jasne vymedzili priestor muža, do ktorého žena nesmela.

Otcovský paradox Patriarchálna spoločnosť rozdelila rodičovské úlohy a do zoznamu funkcií otca napísala na prvé miesto schopnosť zabezpečiť prežitie sebe a potomstvu. A kládla na neho rozporuplné očakávania: vnútri rodiny má byť láskavým otcom, v spoločnosti má ukázať silu a priebojnosť.

Podľa patriarchálnej tradície aj dieťa očakáva od otca niečo iné ako od matky. Praje si silného a víťazného otca, dobrota a láska je až na druhom mieste. No Zoja hovorí, že otec je celistvá osoba, ktorú tlak k rozštiepeniu a ku kolísaniu medzi dvomi rôznymi zákonmi zneisťuje.

Kým ešte pomerne nedávno deti nemali právo ani možnosť posudzovať otcovu úspešnosť, dnes ho majú. To spolu so všetkými ďalšími plynulými i skokovými zmenami súčasného sveta útočí na podstatu otcovstva a mení ho pred očami. Ako dodáva Zoja, výsledkom otcovského paradoxu je okrem iného i vysoký počet detí, ktoré sa nezmieria s otcom, ktorý je láskavý, ale nie je silný. Namiesto neho si adoptujú otca z ulice, podobne ako Pinocchio, ktorý odišiel od nudného Geppeta k drzému a vzdorovitému Lucingolovi.