Eva Umlauf: S rodinou sme prežili koncentrák

Váš život už odmalička kruto poznačila vojna. Narodili ste sa v pracovnom tábore v Novákoch a neskôr ste spolu s rodičmi boli nútená odísť do koncentračného tábora v Osvienčime. Ako si na tieto chvíle s odstupom času spomínate?

Takáto situácia ma veľmi výrazne ovplyvnila aj napriek tomu, že som bola ešte dieťa. Štart do môjho života sa nezačínal pod dobrou hviezdou. Keď má človek číslo na ruke, tak ho vidí stále, sprevádza ho každý deň. Vo vedomej pamäti spomienky na Nováky a Osvienčim veľmi nemám.

Po vašom príchode do koncentračného tábora Nemci prestali posielať zajatcov do plynových komôr. Myslíte si, že to bol zázrak, že ste vy a vaša rodina boli od tohto ušetrení?

Neviem, či to je zázrak, alebo Pán Boh, alebo náhoda. Možno aj šťastie a osud, že sa transport oneskoril a tých pár dní rozhodlo o všetkom. Či zostaneme nažive, alebo nie.

V tábore sa narodila vaša mladšia sestra. Bola takáto situácia zvládnuteľná?

Bolo to možné, pretože moja sestra sa narodila až v apríli 1945. Osvienčim bol oslobodený už 27. januára a tých pár väzňov, ktorí neboli schopní transportu, ostalo v tábore. Určite to neboli ideálne podmienky, ale nachádzala sa tam nemocnica. Sestra bola malá, ale prežila. Zostali sme v tábore, až kým nemala šesť týždňov.

Čo je teraz s vašou sestrou?

Žije v Nemecku, tiež vyštudovala medicínu ako ja. Je vydatá a má jedného dospelého syna.

Bolo pre vašu rodinu ťažké začleniť sa po príchode z Osvienčimu do normálneho života?

Viem to len z rozprávania mojej mamy. Keď sme prišli z Osvienčimu, sestra mala šesť týždňov, ja dva roky. Mama išla hľadať svojich príbuzných, tých, ktorí prežili. Bolo to všetko veľmi ťažké, išla s nami peši a autostopom. Nakoniec sme zostali v Trenčíne, lebo nebolo možné ísť ďalej. Most cez Váh bol zničený. Mama pochádza z Bratislavy, ale až do hlavného mesta sme sa nedostali, a tak sme ostali v Trenčíne, kde sme aj vyrástli. Okolie reagovalo veľmi prekvapene, keď sme sa tam zrazu objavili. Neverili, že je vôbec možné, že sme prežili.

Vo svojich rozhovoroch pre nemecké noviny ste spomenuli, že vaša matka okrem toho, že sa dokázala postarať o dve deti, zachránila z tábora aj malého chlapca. Asi bola pre vás veľkým vzorom...

Áno, z Osvienčimu vzala a zachránila jedného päťročného chlapca. Mala som v nej veľký vzor. Dala mi cit, silu a žiarivý príklad v celom živote. Bola to jej zásluha, že sme prežili. Dokázala všetko zvládnuť, lebo mala v sebe odhodlanie. Následky jej ťažkého osudu sa na nej prejavili až v neskoršom veku. Bola depresívna, ako keby sa úplne vyčerpala. Keď sme už vyrástli, mali sme za sebou vysokoškolské štúdium, mali sme rodiny a deti. Mala pocit, že urobila pre nás všetko, čo mohla, a potom už asi nevidela pre seba žiadnu úlohu. Ochorela a my sme jej nemali ako pomôcť.

Vyštudovali ste medicínu, pracovali ste ako detská lekárka a neskôr ste pomáhali ľuďom ako psychoterapeutka. Myslíte si, že práve preto, že ste si odžili svoje, sa dokážete lepšie vcítiť do trápenia iných?

Myslím, že môj osud má veľký vplyv na výber povolania. Pracujem s ľuďmi, zaujímam sa o nich a o ich životy. Práca ma veľmi baví a prináša mi radosť. Mohla by som už aj prestať pracovať, lebo už mám na to vek, ale nechcem. Iba pracujem menej hodín ako kedysi.

Začiatkom tohto roka ste mali prejav v Osvienčime pri príležitosti smútočnej slávnosti, ktorá sa tu konala. Nebolo to pre vás ťažké vrátiť sa na miesto, ktoré kruto zasiahlo do vášho života?

Nebolo to ľahké. Najskôr som túto ponuku ani nechcela prijať, ale potom to boli moje deti a priatelia, ktorí ma povzbudili a pomohli mi. Zvládla som to, hoci som mala veľký problém tam vystúpiť. Bolo to ťažké, pretože bola zima a celý areál bol veľmi ponurý. Ale aj také veci sa musia v živote zvládnuť.

Na ruke máte vytetované číslo ako trpkú spomienku na detstvo. Ako na to dnes ľudia reagujú?

Reakcie sú rôzne. Niektorí len pozerajú, niektorí sa spýtajú, čo to mám, lebo teraz je moderné dať sa tetovať. V tejto súvislosti sa mi stala jedna príhoda v Nemecku. Bol letný večer a my sme sa viezli v metre, mala som krátke rukávy a držala som sa tyče. Jeden mladý chlapík sa zadíval na moju ruku s vytetovaným číslom. Začalo mi to byť nepríjemné, lebo som nevedela, čo odo mňa chce. Zrazu sa ma spýtal, či vystupujem na ďalšej zastávke. Odpovedala som mu, že nie a potom úplne nečakane sa mi ospravedlnil za generáciu svojich rodičov, ktorí nám Židom ublížili, on tomu číslu rozumel. Takže naozaj ľudia na to reagujú rôzne.

Nemecko bolo krajinou, ktorá najviac prenasledovala Židov, no napriek tomu ste sa tam rozhodli žiť. Prečo?

To bola náhoda. Vydala som za poľského Žida s americkým pasom, ktorý žil v Mníchove. Po svadbe som požiadala o vysťahovanie, pretože Československo bolo za železnou oponou. Boli to zmiešané pocity prísť do Nemecka. My vieme, čo nám Nemci urobili, ale je tiež pravda, že keby sme si povedali, že tam nikdy nechceme žiť, tak by sa možno splnilo aj to, čo Hitler chcel. A Nemecko by bolo bez Židov. Ale musím povedať, že v Nemecku môžem žiť veľmi voľný židovský život, čo sa o Slovensku v tom čase povedať nedalo. Na Slovensku v čase komunizme bolo každé náboženstvo diskriminované. Zo synagógy v Trenčíne urobili sklad na látky. V Nemecku je to inak. Tam sú synagógy chránené a ľudia majú k nim úctu.

Máte pocit, že sa Nemci vyrovnali so svojou minulosťou?

Pokúšajú sa o to, skúšajú to odčiniť. Po malých krokoch sa im to darí. Vinník a obeť sa snažia o dialóg.

Ako sa Nemci správajú k Židom?

Chcú poznať naše zvyky, sú zvedaví. Nielen čo sa týka nášho náboženstva, ale aj kultúry. Všetky naše akcie a podujatia majú vysokú návštevnosť. O knihy so židovskou tematikou je tiež veľký záujem.

V Nemecku ste našli druhý domov. Narodil sa vám syn. Keď sa zdalo, že všetko zlé pominulo, do vášho života zasiahla ďalšia bolestná rana. Umrel vám manžel...

Človek sa z takého smútku dostáva ťažko. Manžel bol mladý, nebol chorý. Stala sa nehoda a z jedného dňa na druhý bol preč.

Nikdy ste nemali pocit, že osud vám nie je naklonený?

Samozrejme, že sa to niekedy pýtate, ale nikdy na to nedostanete odpoveď. Napriek tomu to človek musí všetko prekonať. Nemôžem si povedať, že mi umrel blízky človek a ja nič nemôžem urobiť, tak budem pasívna. Život ide ďalej.

Na prvý dojem vyzeráte ako veľmi pozitívne mysliaca žena, aj napriek vášmu osudu. Kde beriete životnú energiu?

Som pozitívny človek a myslím si, že silu som zdedila po mojej mame. Dôležité je neľutovať sa. Sú ľudia, ktorí ešte omnoho viac prežili a stratili. Keď si pomyslím, že moja mama stratila všetkých súrodencov, rodičov, manžela, tak sa mi všetko prekonáva ľahšie. Každý má svoj osud.

Eva Umlauf (68)

sa narodila v pracovnom tábore v Novákoch, odkiaľ bola spolu s rodinou deportovaná do koncentračného tábora v Osvienčime. Otec bol zastrelený počas „pochodu smrti“. Po oslobodení tábora žila s mamou a sestrou v Trenčíne, kde navštevovala základnú školu a gymnázium. Vyštudovala medicínu v Bratislave. Po skončení vysokej školy v roku 1966 sa vydala. Presťahovala sa za manželom do Mníchova. V Nemecku bolo ťažké zaradiť sa do pracovného procesu. Najskôr sa musela naučiť nemecký jazyk a urobiť si atestáciu. Vybrala si špecializáciu detská lekárka, po čase si otvorila vlastnú prax. Od roku 1996 pracuje ako psychoterapeutka. Má troch dospelých synov a dve školopovinné vnučky. Žije v Mníchove.