Klára Issová: Asi vyžarujem tragickosť

Film Nickyho rodina rozpráva príbeh o záchrancovi židovských detí Nicholasovi Wintonovi. Je to silná téma, váhali ste pri prijímaní úlohy?

Je to silná téma, ale človek sa niekedy nerozhoduje len pre ňu. Keď som dostala ponuku, mala som veľmi veľa povinností, a preto som ju spočiatku odmietala. Maminka režiséra Martina Mináča, s ktorou sa poznám, ma však prehovorila. Stále mi opakovala, že to musím hrať, že to bude úžasné, až ma zlomili. A som veľmi rada, lebo pán Winton je úžasná a inšpirujúca osobnosť.

Stvárňujete matku lúčiacu sa na stanici so svojimi deťmi, ktoré už pravdepodobne nikdy neuvidí. Je to náročná scéna, ako ste sa na ňu pripravovali?

Mali sme na jej nakrútenie asi pol dňa. Stanica bola plná detí, komparzistov, bolo to celé dosť hektické, takže som odchádzala do ústrania, aby som sa dokázala sústrediť na rolu. Príliš som nekomunikovala. To je asi jediné, čo sa dá robiť, ponoriť sa do seba a nerozptyľovať sa. Okrem toho, nakrúcanie s malými deťmi nie je jednoduché, nechápu všetky potrebné veci, takže keď som hrala, že sa lúčim so svojou fi lmovou dcérou, občas som jej pošepkala, čo má robiť – aby sa na mňa pozerala a bola smutná, lebo odchádza od maminky a už ju neuvidí. Pre mňa to bola taká schizofrénia. Na jednej strane dávať pokyny deťom, na druhej sa snažiť hrať. Nakoniec sa to podarilo, prežila som postavu matky, aj som sa naozaj rozplakala pri lúčení. Zvládnuť takúto scénu je kombinácia šťastia a sústredenia. Človek sa musí otvoriť a oslobodiť od všetkého, čo ho ruší. Naučiť sa rýchlo sústrediť alebo prepnúť, je to otázka cviku.

Asi s tým už problém nemáte, aj pred chvíľou ste počas rozhovoru odbehli na nakrúcanie nového seriálu Záchranný systém...

Trvalo mi pár rokov, kým som sa naučila prepnúť. Hrám už od pätnástich a nejako som sa vycvičila. No aj keď herec prepne, ešte mu to nezaručí kvalitný výkon. Musí mať dobré podmienky na pľaci a musí si ich aj sám vedieť vytvoriť.

Vo filme ste debutovali v pätnástich a až neskôr ste sa dostali k divadlu. Väčšinou to býva naopak.

Áno, k divadlu som sa dostala za zvláštnych okolností. Profesori na konzervatóriu mi vždy vraveli, že budem filmová, a nie divadelná herečka, lebo som taká krehká a nemám silný hlas. Mala som komplexy, že asi nie som dosť dobrá. Ja som vždy hrala s láskou a pani profesorka z dramatického krúžku, kam som chodila ako dieťa, mi nikdy nič takéto nenaznačovala. Preto som si vravela, že to so mnou možno nie je také zlé, ak ma však nikto v divadle neuvidí, tak nikdy nedostanem šancu. S jednou spolužiačkou som sa preto dohodla, že si pripravíme svoje vlastné predstavenie. Zvolili sme si ťažkú hru od Jeana Geneta Slúžky. Príprava a zháňanie peňazí nám trvalo asi rok, vložila som do toho aj časť svojho honoráru z filmu Anděl Exit. Na premiéru sa prišiel pozrieť aj režisér Jan Hřebejk, ktorého som vtedy osobne nepoznala. Na druhý deň mi zavolal a povedal, že by ma chcel obsadiť do úlohy Mozartovej manželky Constance v hre Amadeus, ktorú pripravoval spolu s Jiřím Bartoškom.

Šťastná náhoda?

Skôr si myslím, že čo si človek sám nespraví, to nemá. Do istej miery si máme možnosť určovať život sami. K divadlu som si dopomohla sama. Z našej hry bolo celkom úspešné predstavenie, hralo sa päť rokov a v Divadle na Palmovke, kde som hrala v Amadeovi a dodnes tam hosťujem.

Účinkovali ste aj v niekoľkých nákladných zahraničných filmoch. Aby herec prerazil v zahraničí, musí sa dosť angažovať, chodiť na konkurzy. Nemáte takéto ambície?

Boli obdobia, keď som sa snažila dostať prácu vonku. Zaregistrovala som sa v Londýne v hereckej agentúre, ktorá ma pozvala na jeden casting. Vyhrala som ho a nakrútila som tam trojdielny seriál Rose and Maloney. Chodila som v Londýne aj na ďalšie castingy, ale potom som sa vrátila do Prahy, kde som mala prácu, a dochádzať do Londýna už nebolo možné. Musela by som tam začať žiť, a to som vtedy nechcela. Príležitosť zahrať si vonku pre nás často závisí od toho, či vo fi lme potrebujú niekoho z Východu s typickým prízvukom. Takto zaujať sa podarilo Karlovi Rodenovi. Je však malá šanca, že vás náhodou niekto nájde. Preto si myslím, že treba byť aktívny. Niekedy takéto obdobie mám a niekedy nie.

V komédiách sa príliš neobjavujete, prečo?

Za to môžu asi tie moje oči (smiech). Asi zo seba vyžarujem tragickosť. V divadle som však už hrala komické postavy. Vo filme do tej komiky asi ešte len dozrievam, čo je dobre. Aspoň mám stále kam ísť, mám sa čo učiť.

Váš otec Michel Issa študoval réžiu, podporoval vo vás herectvo?

S bratom ma prihlásil do hereckého krúžku a vždy vravel, že budem herečkou. Keďže som bola dobré dievčatko, tak som počúvla. Hranie ma vždy bavilo. Nikto však nečakal, že úspech príde tak rýchlo, mala som pätnásť, keď som nakrútila Indiánske leto. A musím povedať, že som mala vtedy pri svojom prvom filme s rodičmi konflikt. Dostala som dve ponuky, na tento fi lm a na jednu rozprávku. Rodičia chceli, aby som robila skôr rozprávku, alebo oboje. Saša Gedeon, režisér Indiánskeho leta, však vravel, že sa to nebude dať skĺbiť, že si musím vybrať. V hádke s rodičmi som sa rozplakala a povedala, že budem nakrúcať s ním a hotovo. Odvtedy som si rozhodovala vždy sama, čo budem a čo nebudem robiť. A spravila som veľmi dobre. Rozprávka upadla do zabudnutia, ale Indiánske leto bolo na svoju dobu veľmi úspešné. Mne a kolegyni Táni Vilhelmovej naštartovalo kariéru. Hneď po ňom som dostala ponuku od Juraja Jakubiska na Nejasnú správu o konci sveta.

Posledné obdobie ste pre nakrúcanie cestovali stále z Prahy do Bratislavy, čo muselo byť vyčerpávajúce. Ako si dobíjate baterky?

Po nakrúcaní som chodila do posilňovne alebo do bazéna, čo mi pomáhalo k tomu, aby som prepla myšlienkami niekam inam. V seriáli Záchranný systém mám tragickú úlohu, stále plačem a niečo riešim, preto som si šla vždy večer zabehať. No chodím aj s kamarátmi von. Tu v Bratislave ma občas niekam zaviedli Kristínka Farkašová alebo Juraj Hrčka. Bola som v divadle Astorka, na koncerte Mishy a spoznala som veľa dobrých ľudí, čo ma teší. Teraz, keď už je teplejšie, chodím rada na prechádzky do prírody. Ľahnem si pod stromy do trávy a dobíjam sa. To mi dosť pomáha. Počas nakrúcania som mala občas dni, keď som spala pár hodín, lebo som sa musela vrátiť večer do Prahy na predstavenie a potom zase nazad do Bratislavy, ale dá sa to vydržať. Vravím si, že som ešte mladá na sťažovanie, že ešte nemôžem byť unavená (smiech).

Jedno nakrúcanie sa skončilo, čo vás čaká v najbližšom období?

Čo sa týka práce, som skôr rada, že budem mať v divadle prázdniny. Nakrúcanie seriálu sa už skončilo a teraz budem mať voľno. Dostala som zaujímavú ponuku na jeden veľký medzinárodný projekt, ale nechcem to zakríknuť, uvidíme, ako sa to vyvinie. Teším sa však na dovolenku. S kamarátkou máme naplánovanú cestu po Chorvátsku, v ktorom som ešte nikdy nebola. Budeme spať v kempoch, penziónoch a kdekoľvek sa nám zapáči, tam zostaneme. Chceli by sme ísť cez Slapove Krky, kde sa nakrúcal Winnetou, a dôjsť až na ostrov Nerezine. Je pri ňom na mori veľká prírodná rezervácia, v ktorej žije asi sto delfínov. Dúfam, že sa mi podarí sa s nimi aspoň vykúpať (smiech). Teším sa na to.

Po otcovi máte sýrske korene, aké bolo spoznávanie tejto časti rodiny?

Chodievali sme do Sýrie ako deti na prázdniny. Pamätám si vône, farby, skvelé jedlo, slobodu, ktorú sme tam mali, keď sme lietali po ulici, bavili sme sa s miestnymi, mleli sme dokopy češtinu a arabčinu. Mám na to krásne spomienky. Rodiny sú tam vždy veľké, s množstvom detí, a keď sa stretnú, je poriadne živo. V lete býva veľmi teplo, vďaka čomu je čas akoby posunutý. Dopoludnia sa ľudia pohybujú ešte v nočných košeliach, potom sa pripravuje obed, ktorý jedia okolo piatej, a večeria sa veľmi neskoro, takže spať sa chodí až v noci. Skrátka, prázdniny snov (smiech). Potom sme tam na istý čas prestali chodiť a ja som sa do Sýrie vrátila až v dvadsiatke, aby som obnovila rodinné vzťahy, čo sa mi podarilo. Odvtedy tam chodievam raz za tri -štyri roky. Mám aj tendenciu učiť sa poarabsky.

Ide vám to?

Zatiaľ, bohužiaľ, nie, lebo nemám dosť času. No dúfam, že sa mi to podarí. Chcela by som raz precestovať nielen Sýriu, ale aj iné arabské krajiny a k tomu by bolo dobré ovládať ich jazyk. Vďaka tomu človek viac prenikne do kultúry krajiny a aj miestnych viac teší, keď s nimi hovoríte ich jazykom.

Klára Issová (32)

sa narodila v Prahe. Jej otec Michel Issa pochádza zo Sýrie, matka je Češka. V detstve navštevovala dramatický krúžok, neskôr študovala na Konzervatóriu. V roku 1995 debutovala ako pätnásťročná vo filme Sašu Gedeona Indiánske leto.

Za úlohu dospievajúceho dievčaťa bola nominovaná na Českého leva v kategórii najlepší ženský herecký výkon v hlavne úlohe. Českého leva získala o dva roky neskôr za najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme Nejasná správa o konci sveta Juraja Jakubiska.

Na túto cenu bola ešte nominovaná za filmy Anděl Exit a Grandhotel. Objavila sa v niekoľkých zahraničných filmoch, napríklad Johanka z Arcu, Kroniky Narnie: Princ Kaspián, Deti Duny alebo Hmly Avalonu. V posledných rokoch si zahrala vo filmoch Medvídek, Přežít svůj život alebo v rozprávke Anděl páně. Hosťuje v pražskom Divadle pod Palmovkou, v Dejvickém divadle a v divadle Na Jezerce.

Najnovšie nakrútila celovečerný polohraný dokument Nickyho rodina o Nicholasovi Wintonovi, ktorý zachránil 669 židovských detí z predvojnového Československa.