Dominika Nestarcová: Hráme aj v daždi aj vo vetre

Aké bolo vaše prvé stretnutie s plážovým volejbalom?

Čo vás priviedlo k tomuto športu? Mám pocit, že všetko dôležité, čo sa mi doteraz v živote stalo, bola náhoda. Roky som hrala klasický volejbal, až kým mi raz nezavolala pani Miša Cibulová zo Slovenskej volejbalovej federácie. Poprosila ma, či by som si nešla zahrať s jednou plážovou volejbalistkou, ktorej vtedy vypadla spoluhráčka. Tak som sa ocitla na svojom prvom plážovom turnaji, kde si ma zhodou okolností všimol vtedajší reprezentačný tréner Petr Šafář a spýtal sa ma, či by som sa nechcela venovať tomuto športu. Vo volejbale som práve hrala blokárku, takže sa ku mne dostávalo len málo nahrávok, čo pre mňa nebolo práve najšťastnejšie. Predtým som hrávala univerzál alebo smeč, takže som bola zvyknutá na oveľa aktívnejšiu hru. Plážový volejbal sa mi zdal dobrou príležitosťou opäť sa vrátiť k tomu, čo ma baví.

Takže vám neprekáža, že na rozdiel od klasického volejbalu, kde je v družstve viac hráčok, musíte byť stále v strehu?

Naopak, mne vyhovuje, keď sa môžem naplno angažovať.

Vaša terajšia spoluhráčka Natália Dubovcová s vami nehrala od začiatku, pôvodne ste hrali s iným dievčaťom. Prečo ste spolu nezostali?

Moje začiatky v plážovom volejbale neboli na profesionálnej úrovni. Patrila som k mládežníckym reprezentantom do 23 rokov a istý čas ešte hrala aj klasický volejbal. Plážovému volejbalu som sa venovala len v lete, popritom som chodila do školy a venovala sa aj iným veciam. Až kým za mnou neprišiel Natáliin otec a nenavrhol mi partnerstvo. Moja spoluhráčka je vysoká blokárka, o desať centimetrov vyššia odo mňa, ja sa zasa rada pohybujem v poli, takže na ihrisku sa výborne dopĺňame. A napodiv to medzi nami klaplo aj po ľudskej stránke, nie sme len spoluhráčky, ale aj dobré kamarátky. Natáliin otec nás manažuje, zháňa nám sponzorov, vybavuje nám účasť na turnajoch, čo je pre nás úžasná pomoc.

Zháňanie peňazí na šport, ktorý nie je až tak na očiach, ako napríklad tenis, musí byť asi riadna fuška...

Je to tak, máloktorá fi rma dá dnes len tak niekomu peniaze na šport. Aj preto nás teší, že sa nám podarilo získať podporu Olympijského výboru, ktorý nám momentálne hradí šesťdesiat až sedemdesiat percent výdavkov. Bohužiaľ, u nás nie sú také priaznivé podmienky ako napríklad v Poľsku, kde výdavky reprezentantov kompletne hradí volejbalová federácia.

Takže si trúfate dostať sa na olympiádu v Londýne?

Zbierame body na svetových súťažiach, aby sa nám to podarilo. Najbližšie sa chystáme do Pekingu. Vrátime sa vo štvrtok a hneď v piatok mám štátnice. Dúfam, že to všetko nejako zvládnem.

Čo študujete?

Ekonomiku a manažment. Je určite dobré mať nejakú školu, lebo plážový volejbal nemôžete hrať do šesťdesiatpäťky.

Aká je približná veková hranica hráčok, ktoré v tomto športe končia?

Je to veľmi individuálne, väčšina však končí po tridsiatke. Ale poznám aj hráčky, ktoré majú tridsaťsedem rokov a vôbec to na nich nie je vidno. Pri plážovom volejbale sa telo neopotrebuje tak, ako keď hráte klasický volejbal.

Čím to je?

Pohyb na piesku je síce náročnejší na koordináciu, ale na druhej strane šetrí kĺby. Dopad na piesok nie je ani zďaleka taký prudký ako dopad na tvrdý povrch.

Tešíte sa na cestu do Číny?

Už sme tam raz boli, hrali sme v Šanghaji. Vtedy sme boli trochu rozčarované, lebo Číňania, ktorí sa okolo nás pohybovali, mali veľké medzery v angličtine. Nepoznali ani základné frázy, čo je na to, že žijú v jednej z najväčších svetových metropol, priam neuveriteľné.

Rozoberáte niekedy štýl hry svojich svetových súperiek? Líši sa v niečom napríklad plážový volejbal v Amerike a u nás?

Keď sa narodíte v Miami alebo v Riu a odmalička vyrastáte na pieskovej pláži, určite ste v plážovom volejbale viac doma ako Európania, ktorí majú dlhú zimu a môžu vonku trénovať len počas pomerne krátkeho letného obdobia. Aj preto patria hráčky z Ameriky a Brazílie k tým najlepším na svete. Niekedy používajú v hre prvky, ktoré by nám nikdy nenapadli.

Váš priateľ Gabriel Chocholák je tiež volejbalista. Dali ste sa dokopy pri športe?

Tak ako všetky dôležité udalosti, aj naše zoznámenie bola náhoda. Išla som na turnaj do Bardejova s jednou kamarátkou. Cestou sme sa zastavili v Demänovej u známej. V partii, s ktorou som sa tam zoznámila, bol aj Gabo. Dali sme sa prvýkrát do reči a po týždni sme sa zase stretli na jednom turnaji. Išli sme spolu na obed a potom to už išlo akoby samo od seba. Aj keď začiatky nášho vzťahu neboli ľahké. Bola som mladá, zaľúbená a on žil v zahraničí, takže sme spolu boli len zriedka. Istý čas hral v Taliansku, potom v Rakúsku, ale tak to už v živote športovcov chodí. Keď viete, čo chcete dosiahnuť, musíte tomu podriadiť osobný život.

Ako dlho ste už s Gabrielom spolu?

Päť rokov. Teraz má trošku problémy s kolenom, bol na operácii, po ktorej sa rok dával dokopy.

Vy ste zatiaľ nemali žiadne vážnejšie zranenia?

Začiatok tohto roka bol pre nás s Natáliou trošku nešťastný. Ona mala výron a ja angínu. Po týždennej liečbe antibiotikami som navyše dostala zápal priedušiek, takže som musela brať aj ďalšie lieky. Vlani v novembri som musela ísť na operáciu pravého zápästia, našťastie však dopadla dobre.

Čo robíte pre svoje telo, aby dokázalo vydržať záťaž, ktorej je pri vrcholovom športe vystavené?

Najdôležitejšia je fyzická príprava, pri nej dostanú zabrať najmä nohy. Na tie je totiž pri plážovom volejbale kladený najväčší dôraz. Bez toho, aby ste boli v perfektnej kondícii, nemôžete pri tomto športe vydržať. Keď hráč nie je dobre fyzicky pripravený, môže sa skôr zraniť a napokon sa s najväčšou pravdepodobnosťou na plážový volejbal aj tak vykašle, lebo bude z neho príliš unavený a nebude vládať. Ja trénujem štyri hodiny denne. Záťaž kompenzujem masážami a saunou. Ideálnym kompenzačným doplnkom je plávanie, ale na to nemám väčšinou dosť času.

Stravujete sa podľa nejakých striktných pravidiel?

Ani nie. S postavou zatiaľ nemám problém, keďže mám veľký energetický výdaj pri športe. Jem, čo mi chutí, pokojne si dám aj kolu alebo zmrzlinu. Čo sa týka špeciálnej výživy, akurát si dávam po tréningu špeciálny nápoj na regeneráciu svalov a na zápasy si nosím iontové nápoje a energetické tyčinky. Keby som si dala namiesto toho na doplnenie energie trebárs keksík, veľmi by som si nepomohla. Takáto sladkosť by zo mňa akurát vysala vodu.

Plážový volejbal sa často hráva v teplých krajinách pri mori. Ako znášate vysoké teploty pri hre?

Raz som zažila tridsaťsedem stupňov v Turecku a to už bolo fakt o uši. Dva tímy tam skolabovali a musela ich odviezť sanitka. Keď máte pri mori vysokú vlhkosť vzduchu, tých tridsaťsedem stupňov vám pripadá ako štyridsať. Ale hrali sme už aj pri štyroch stupňoch, v daždi a vo vetre. Na rozdiel do niektorých iných športov počasie nie je v plážovom volejbale dôvodom na prerušenie hry.

Pohybujete sa veľa na slnku. Koľko máte doma plaviek?

Mám ich plný šuplík, asi pätnásť.

Sú to všetko len športové modely alebo máte aj zopár sexy kúskov?

Podprsenku z trojuholníčkov na šnúrke by som pri hre asi veľmi nevyužila (smiech), takže u mňa dominujú praktické športové modely. Ale k mojej športovej výbave patrí aj teplé oblečenie. Keď trénujeme v apríli na Slovensku alebo ideme hrať niekam do Fínska, oceníme na sebe aj tepláky.

Rozmýšľate niekedy o tom, čo budete robiť, keď jedného dňa skončíte s profesionálnym športom?

Viem, že určite nebudem sedieť v kancelárii a pozerať do počítača. Ja som taký vetroplach, potrebujem k životu pohyb. Takže najskôr asi skončím pri nejakom rozbehanom zamestnaní.