Deti, choďte sa skryť, rátam do milióna

Tých, čo vedia, ako na výchovu, možno rozdeliť na dva tábory. Jedni reprezentujú prístup k výchove pracovne nazývaný aj „čínsky“. Je mimoriadne vhodný pre budúcich hudobných virtuózov, olympijských víťazov, ale pomôže zapojiť sa bez reptania aj do pracovnej rutiny nejakého úradu. Druhý prístup je opačný a môžeme ho nazývať pohodovým či lenivým.

Návod na výchovu superúspešného dediča je jednoduchý – stačí trápiť svoje dieťa cvičením na klavíri hoci aj päť hodín denne, až kým mu neponúknu samostatný koncert v Carnegie Hall, prípadne týrať ho dôrazom na prospech, kým nedoštuduje na niektorej z prestížnych univerzít.

Vo svojej prísnosti nepoľavujeme ani cez víkendy, sviatky, ba ani keď dieťa upadá do hystérie z nenávisti voči nám. Na deti máme tie najprísnejšie kritériá a nedáme sa obmäkčiť priamym útokom na city, ak nám, napríklad, dieťa nakreslí pohľadnicu k narodeninám, pokojne mu ju vrátime s návrhom na vylepšenie. Deti majú povolené nosiť zo školy len jednotky, zakázaný majú televízor, počítačové hry, ale aj hry s priateľmi.

Bojová pieseň matky tigrice

Podobnými názormi šokovala verejnosť nedávno úspešná právnička, Američanka čínskeho pôvodu Amy Chua v knihe Bojová pieseň matky tigrice.

Sama je absolventkou takého spôsobu výchovy a ako dcéra čínskych prisťahovalcov ukončila Harvard. Rovnako prísne vychovávala matka aj jej mladšiu sestru, ktorá sa napriek Downovmu syndrómu tiež dopracovala k doktorátu, ba aj k športovým víťazstvám.

Chua sa podobne, ako jej matka, pre svoje deti úplne obetuje. Tvrdí, že rodičia na Západe už nedokážu viesť svoje deti k úspechu a samostatnosti, že naše deti sú rozmaznané a lenivé. Kritici zas pripomínajú, že takto osamelo vychovávané deti možno zapadnú do štruktúry nejakej firmy, ale nestanú sa jej lídrami, lebo im budú chýbať komunikačné schopnosti.

Pohodoví rodičia

Manifest pohodového rodiča

• Nesúhlasíme s myšlienkou, že rodičovstvo je namáhavé.
• Bez obáv nechávame dieťa osamote.
• Odmietame konzumný spôsob života, ktorý útočí na život našich detí už od narodenia.
• Bez zábran im čítame poéziu i fantasy.
• Alkohol pijeme bez pocitu viny.
• Odmietame puritána zakoreneného v našom vnútri.
• Nemíňame priveľa peňazí na detské akcie a drahé dovolenky.
• Pohodový rodič je šetrný a kreatívny.
• Ležíme v posteli tak dlho, ako je to len možné.
• Hráme sa na lúkach a v lesoch.
• Čas je dôležitejší ako peniaze.
• Neporiadok zo zábavy je lepší ako poriadok z nešťastia.
• Dom zapĺňame hudbou a radosťou.
• Odmietame cudzie pravidlá a bezpečnostné predpisy, budujeme si vlastnú zodpovednosť.
• Existuje mnoho ciest, po ktorých sa môžeme vydať.

Pred rokom dobyl americké kníhkupectvá reprezentant opačného prístupu. Iba tým, že nebudete robiť nič, naučíte svoje deti hneď niekoľko užitočných vecí do života – to tvrdí Tom Hodgkinson v knihe Pohodoví rodičia.

V origináli sa tento svetový hit volá The Idle Parent, čo neznamená ani tak lenivý, ako znie český preklad tejto knihy, ako skôr zaháľajúci, leňošiaci, nezasahujúci rodič. Názory prezentované v tejto knihe mnohí považujú priamo za manifest rodičovskej slobody. Radi sa prihlásia aspoň k niektorým článkom hodgkinsonovskej viery.

Veď kto by protestoval proti tomu, že čím dlhšie ráno rodičia spia, tým je pravdepodobnejšie, že sa deti naučia pripraviť si raňajky samy? Všelikto sa síce môže zhroziť nad úvahami, že deti milujú podnapitých rodičov, a preto si treba občas dať pohár vína, autor nás však presviedča, že šťastný rodič sa rovná dobrý rodič. „Nestávajte sa otrokom svojich detí! Stanete sa zatrpknutým a vaše deti vás za to budú nenávidieť,“ varuje Hodgkinson.

Podľa Hodgkinsona, šéfredaktora časopisu Lenivec je správne dopriať deťom trochu zábavy a všeličo ponechať na prirodzený vývoj. „Zasaďte semeno do dobre hnojenej zeme a príroda urobí ostatné,“ píše.

Milujú slobodu

Autor – pohodár priamo polemizuje s niektorými puritánskymi radami. Cituje príručku kresťanských rodičov z roku 1616, ktorá nazvala deti zlými, skazenými bytosťami, klamármi a príšerami. Niečo z puritanizmu sa podľa neho pretavilo aj do súčasného myslenia. Mnohé dobré rady sa podľa neho usilujú z dieťaťa urobiť nepriateľa, ktorého treba ovládať, ignorovať, ovplyvňovať, izolovať. Namiesto toho treba vraj radšej nechať dieťa pokojne spať na rodičovskej posteli.

Hodgkinson tvrdí, že deti milujú slobodu a celkom spontánne sa bránia obmedzovaniu vzdelávacím systémom. Podľa jeho teórie dieťa samo najlepšie vie, čomu sa má venovať, preto im treba dať toľko slobody, koľko sa len dá. Koniec stiesňujúcim záujmovým aktivitám, začiatok spontánnosti.

Cieľom celého nášho školského systému je podľa neho sekírovaním naučiť deti poslušnosti, akýmsi umelým pravidlám spoločnosti, teda urobiť z Bohov otrokov.

Čas je dôležitejší ako peniaze

Hodgkinson celkovo odmieta viaceré civilizačné výdobytky – zábavné parky, hypermarkety, drahé hračky, ale dokonca aj nudné múzeá.

Čas je dôležitejší ako peniaze - znie jeden článok Manifestu pohodového rodiča. Kým sú deti malé, mali by sa ich rodičia snažiť pracovať čo najmenej. To však neznamená, že doma má zostať iba mama. Podľa neho je nepracujúca matka výtvor viktoriánskej fantázie a žena nebola stvorená na to, aby zostala sama doma s deťmi.

Samostatnosť je v dnešnom svete veľmi žiadanou devízou. Aj v tomto ohľade má byť vraj lenivý prístup k výchove účinný. „Pohodový rodič tu nie je preto, aby vychoval vyfešákovaného, rozmaznaného, nesamostatného fagana,“ tvrdí guru zodpovednej lenivosti.

Autor varuje, aby sa rodičia nestali otrokmi svojich materiálnych faganov. „Ak dáte deťom priveľa, robíte z nich dospelé batoľatá budúcnosti,“ tvrdí.

Niektoré rady môžu menej majetných čitateľov aj naštvať. „Ak žijete v paneláku na desiatom poschodí, zožeňte si pozemok. Každá rodina by mala mať záhradu alebo aspoň prístup k nej,“ radí dobromyseľne.

Do práce, krpci!

Záhradníčenie je súčasťou výchovného plánu – deťom by sa nemalo všetko dávať na podnose, ale naopak, deti by mali vnímať rodinu ako istú komunitu, do ktorej majú prispievať svojou prácou. „Vráťte nám detskú pracovnú silu“, tak znie názov prvej kapitoly spomínanej knihy.

Umývačky riadu by sa podľa neho mali vyhodiť, namiesto toho by mala po jedle umývať riad celá rodina. A prečo si pri tom nezaspievať? Rozdiel medzi prácou a zábavou by sa mal zmazať.

Správni rodičia by si mali podľa neho zabezpečiť aj stály príjem z nejakej kreatívnej činnosti. Kniha navrhuje však aj niektoré úsporné opatrenia pre menej solventných rodičov – hračky nekupovať, ale vyrábať si ich, nechodiť do zábavných parkov či na drahé dovolenky – stačia vraj lesy v okolí. Ak sa, samozrejme, deti nezačnú hystericky domáhať mekáča.

Rodičom chýba povzbudenie

Hodgkinsonove pravidlá považuje za vtipný návod k rodičovstvu Eva Čárska, hlavná dramaturgička Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti v Bratislave. „Sú takí, ktorí deťom vnucujú svoj názor, a naopak zasa takí, ktorých názor dieťaťa nezaujíma. Sú takí, ktorí dieťa preťažujú a naopak zasa takí, ktorí na deti ´kašľú´. Môj odhad je., že je asi desať percent autoritatívnych, desať percent lenivých a osemdesiat percent ´kombinovaných´ rodičov,“ hovorí Čárska. Jej osobne sa pozdáva názor, že „ šťastný neporiadok je lepší ako smutný poriadok“.

Marta odišla do Ameriky, keď boli jej deti ešte malé a nebojí sa prístupy k výchove trochu porovnávať: Varuje však pred akýmikoľvek generalizáciami o „americkej výchove“, Slovensko je aj v tomto ohľade oveľa homogénnejšie.

Po príchode do Ameriky ju prekvapil benevolentný prístup rodičov k poriadku, ale aj tzv. play dates, pri ktorých sa organizovane stretáva skupina rodičov, aby sa ich deti mohli pohrať. Život amerických detí prebieha oveľa organizovanejšie a veľmi v ňom podľa nej chýbala spontánnosť. „My sme sa hrali vonku na ulici v podstate bez dozoru. To som tu nikde nevidela. Neviem, či je to preto, lebo je to naozaj pre deti nebezpečné, alebo sa to len vníma ako potenciálne nebezpečné,“ hovorí.

Okrem športov hrá väčšina amerických detí v školskom orchestri alebo v hudobnej skupine, pričom hrať na nástroje ich naučia v samotnej škole, nie na špecializovanej hudobnej výuke. Konceptu „idle parenting“ rozumie, ale vie aj to, že v živote človek potrebuje aj sebadisciplínu. „Keď sa človek začne organizovať v tridsiatke, na niektoré veci už môže byť neskoro.“

Za veľmi „slovenské“ však považuje, ak mamička svojej pätnásťročnej dcére prikazuje zobrať si svetrík. „V Amerike musia deti vedieť, že keď si sveter nezoberú, môže im byť zima,“ smeje sa.

A čo si o tunajších rodičoch myslí Lenka Sokolová, lektorka rodičovských kurzov? „Sú zahltení literatúrou o výchove, ktorá často poskytuje len jednostranný pohľad, chýba im povzbudenie a možnosť konfrontovať svoje názory na výchovu,“ hovorí Sokolová.

Podľa jej skúseností sa rodičia skôr vyhýbajú extrémne voľnej či prísnej výchove. A za najlepšie považuje, keď hľadajú spôsob, ako vychovať deti k samostatnosti a zodpovednosti, a súčasne nastoliť pravidlá a hranice.

Zalez už do postele!

Že osvedčených návodov pre rodičov už má každý dosť, vidno na čerstvom príbehu knižočky, ktorá sa stala hitom ešte skôr, než sa začala predávať. Už jej názov sľubuje netradičný zážitok: Go the Fuck To Sleep.

Napísal ju Adam Mansbach, ktorý si z vlastných rodičovských strastí s dcérou Vivian robieval vtipy na Facebooku. Medzi jeho známymi sa stali také obľúbené, že sa ich časť rozhodol vydať knižne.

No jeho krátke básničky, z ktorých každá sa končí hrubým zvolaním, nech to decko už konečne zalezie do postele, si prečítali tisíce ľudí ešte skôr, než amazon.com naštartoval predaj.

Knihu pred vydaním ktosi skopíroval a zverejnil na internete a rozpútal záujem, ktorý by závidel hociktorý marketér.

Keď vydavateľ knihy zistil, čo sa deje, presunul dátum vydania na skorší júnový termín a náklad zvýšil na 150-tisíc kusov. Počtom predobjednávok sa tak stala bestsellerom číslo jeden na amazon.com.

Samovýchova v štýle Pipi

Súdiac podľa obľúbenej detskej literatúry, aj deťom skôr imponuje detstvo v pohodovom štýle. V každej dobrej knižke sa celé dobrodružstvo začína v momente, keď sa decká vymknú spod kontroly dospelých – či už vyletia cez okno za Petrom Panom, alebo ich tornádo vytiahne z nudného života na farme – ako sa to stalo Dorotke z rozprávania o Čarodejníkovi z krajiny Oz. Aj Huckleberry Finn a Tom Sawyer sú na svojich cestách odkázaní sami na seba.

Nemo začal z neposlušnosti plávať do otvoreného mora, čím si vyrobil problémy na jeden film. Keď však jeho otec začal zvažovať zavedenie prísnejších bezpečnostných opatrení, dostane neuveriteľne múdru radu: „Keby sa Nemovi nemalo nikdy nič stať, tak sa mu ani nikdy nič nestane.“

Žiadna rozprávka neopisuje dievčatko, ktoré v bielych pančuškách presedelo roky pri klavíri či v škole.

Úplne najlepšie je mať otca piráta, ako sa to podarilo deväťročnej Pipi Dlhej pančuche. Tej nikto nič neprikazoval, žila tak, ako sa jej páčilo vo Vile vilôčke, kde „ani trochu“ nebývala s oteckom či s mamičkou.

Pipi je zaujímavým príkladom detskej samovýchovy. „A kto ti potom povie, kedy máš ísť večer do postele a podobné veci?“ pýtali sa jej deti vychovávané normálne. „Ja sama,“ reagovala Pipi. „Najprv si to poviem láskavo, keď neposlúchnem, tak to zopakujem ešte prísnejšie a ak ani to nepomôže, tak to poriadne schytám.“