Zaslúžime si druhú šancu?

rnejšie. Akú majú ženy šancu na nový život s novým partnerom?

Dnes štyridsaťjedenročná Petra učí v jazykovej škole v Bratislave. Predtým však žila v malom meste na strednom Slovensku. Vydávala sa hneď po vysokej škole a jej manžel bol vdovec s tromi malými deťmi.

Petra hovorí, že jednou z vecí, ktorú by mali mať partneri spoločné alebo aspoň podobné, je vzdelanie. Zobrala si totiž muža s oveľa nižším vzdelaním. Spočiatku to nepovažovala za problém, ale „manžel sa zrejme cítil menejcenný a potreboval dávať najavo, že sa zaoberám len svojou prácou“. Druhou prekážkou bola žiarlivosť a nedôvera.

Petra od manžela odišla viackrát, ale vždy sa k nemu vrátila. Boli spolu rekolekciách. Petra tvrdí, že to bolo pozitívum, ale ani psychológ nedokáže zachrániť vzťah, ak si jeden z partnerov nevie priznať vinu. „Snažili sa o záchranu, dávali nám rady, napríklad, že spolu máme hovoriť o svojich chybách, písať si ich. No trvalo to len krátky čas a vrátilo sa to do starých koľají.“

Po treťom návrate začal manžel Petru biť. Vtedy už nevidela iné východisko, ako čím skôr zo vzťahu odísť. Ako hovorí: „Ak žena povie, že v manželstve zostáva kvôli deťom, nie je to tak. Robí to preto, že sa bojí odísť. Práve kvôli deťom by sa mal zlý vzťah ukončiť, pretože tie trpia.“

Každé manželstvo sa pohybuje vo vlnách a šťastné dni striedajú hádky a výčitky.
Dnes už rozvod neznamená morálne odsúdenie, ale definitívnemu rozchodu oveľa
častejšie bránia strach z budúcnosti a zvyk

Nehľadá

Petra sa naučila žiť sama. Tesne po rozvode to bolo ťažké, ale nie až také ťažké ako vtedy, keď odišla prvýkrát z domu. Bála sa budúcnosti, bála sa toho, čo príde, bála sa, či sa bude vedieť postarať o deti. Bála sa, a preto sa k manželovi niekoľkokrát vrátila. Po rozvode jej známy kňaz poradil, že sa má niečomu venovať a rozhodla sa, že sa naučí cudzí jazyk.

Odvtedy už prešlo pätnásť rokov a Petra je spokojná, že odišla. Náplňou jej života sa stala práca (dnes učí jazyky v Bratislave) a dve vlastné deti. Mala niekoľko kratších a jeden dlhší vzťah, ale vždy natrafila na človeka, ktorý bol buď o dvadsať rokov starší, alebo ženatý. Stále má túžbu s niekým žiť, ale už žiadny vzťah aktívne nevyhľadáva:

„Keď to príde, tak to príde. Nemala som šťastie, že by som natrafila na niekoho, kto by ma chcel takú, aká som, a bol by rozvedený alebo slobodný. Vlastne slobodný už ťažko.“ Majú teda ženy menšiu šancu nájsť si nového partnera?

„Každý mi hovorí, že mužov je veľa,“ odpovedá Petra, „ale myslím si, že je ťažké nájsť si partnera, keď máte po štyridsiatke. Mám známe, ktoré spoznali mužov cez internet, funguje im to a sú šťastné, ale nikdy som to neskúsila, neviem, či by som to dokázala.“

Žiadna dráma

Zuzana je z Prievidze, kde prežila celý život. Vydávala sa pomerne mladá pred šestnástimi rokmi. Ako vraví, bol to pekný vzťah a s manželom si výnimočne rozumeli. „Boli sme mladí moderní ľudia s množstvom spoločných záujmov: popkultúra, informácie, technológie, možnosti cestovať. Oboch nás vždy bavil celý svet.“ Po piatich rokoch sa im narodilo dieťa.

„Nedošlo medzi nami k nijakým dramatickým nedorozumeniam, žiadne zásadné a vulgárne alebo extra vyhrotené situácie,“ hovorí Zuzana. „Manželstvá sa pohybujú na vlnách, akoby v nejakých cykloch, každý to pozná. Raz je to dva roky skvelé, potom rok vlažné, tolerancia je nedozerná, inokedy stačia aj nevynesené smeti, a rozvod je tu. V čase onej vlažnosti som doslova pred naším panelákom stretla iného muža. Stačil malý podnet a bola z toho láska.

Do mesiaca som sa s manželom rozišla a rozviedli sme sa, bez preháňania, za desať minút.“ Zuzana sa zakrátko vydala za svoju novú lásku a sú spolu dodnes. Hovorí, že rozvodom neprišla o nič. „Rodičia môjho exmanžela sú naši najlepší priatelia a perfektní starí rodičia našich detí.

Teraz je to už možno norma, ale pred desiatimi rokmi to tak nebolo. Stretávame sa, chodíme spolu na výlety, spoločné obedy, trávime spoločné dni. Môj bývalý manžel sa tiež oženil, všetci sa poznáme.“ Takže výhra? Zuzana je v novom vzťahu spokojná a neočakáva, že by ho niečo alebo niekto mohol ohroziť. V jej veku vraj už náhle vzplanutie u nej ani u nového manžela nehrozí, takže z budúcnosti žiadny strach nemá.

Pri hrozbe rozvodom dokážu mnohí muži nasľubovať aj
nemožné a urobia všetko, aby si manželku udržali

Keď chýba vášeň

Nevera viedla ku koncu manželstva aj v prípade štyridsaťpäťročnej Ivany z Popradu. Keď sme sa jej pýtali, čo sa stalo, začala pri svojom detstve: „Ako malá som si predstavovala vlastný život podľa života svojich rodičov: fungujúce manželstvo dvoch samostatne zárobkovo činných osôb so spoločnými večerami a pravidelným sexom.“

To, že manželstvo Ivaniných rodičov až tak dobre nefungovalo, pochopila až na vysokej škole, keď si jej otec našiel o dvadsať rokov mladšiu milenku, s mamou sa rozviedol a založil si novú rodinu. „Zo šoku som sa spamätávala vydajom. Jirka bol môj prvý vážny vzťah a mal všetko, o čom som sa vtedy nazdávala, že potrebujem: stály príjem, miernu povahu, pár koníčkov a štvorizbový byt.

To, že potrebujem omnoho viac, som si uvedomila až o desať rokov neskôr, keď som vďaka svojej práci spoznala Dušana.“ Dušan vraj síce vykazoval znaky mierne narušenej osobnosti, ale otváral v Ivane netušené dimenzie, o ktorých predtým ani netušila:

„Dovtedy som sa s potrebou vášne vo vzťahu nijako zvlášť nezaoberala. Zdalo sa mi, že na pokojné prežitie stačí, ak sú obaja partneri rozumní, tolerantní, slušní a usilovní. Zrazu som však pochopila, že vášeň je pre mňa rovnako dôležitá, ak nie najdôležitejšia.“

Dvojaký život

Dušan túžil po tom, aby Ivana opustila bezpečnú, ale vlažnú realitu s manželom Jirkom. Na to však Ivana nenašla odvahu. Mala strach z konfliktov a z toho, že okolie ju bude považovať za zlé dievča. „S odstupom času si uvedomujem, že by som Jirku neopustila nikdy.

Vyhovovalo mi zotrvávať v zabehanom a pohodlnom manželskom živote a popritom sa citovo dopovať vášňami s milencom,“ hovorí dnes Ivana. Po piatich rokoch neistoty pohár Dušanovej trpezlivosti pretiekol. Chcel plnohodnotný vzťah na dvadsaťštyri hodín, a ten mu Ivana neponúkala. Jedného dňa jednoducho prestal komunikovať, nereagoval na telefonáty ani e- maily:

„Môj sklon viesť dvojaký život ma pripravil o muža, vďaka ktorému som spoznala milostnú vášeň. Dnes, dva roky od rozchodu, mu dávam za pravdu. Iróniou osudu je, že krátko po Dušanovej rezignácii ma jedného dňa znenazdajky opustil aj manžel Jirka.“ Dôvod bol jednoduchý: našiel si milenku a šiel za ňou.

V minulosti bolo normou, že človeku stačilo jedno manželstvo. Dnes čoraz viac ľudí volí
takzvanú sériovú monogamiu a deti majú viac ako dvoch rodičov a štyroch prarodičov

Tridsaťosem a dosť?

Ivana tak zostala v tridsiatich ôsmich sama a žije tak dodnes. Milenec Dušan jej veľmi chýba a čo sa týka Jirka, miesi sa v Ivane „prekvapenie, urazené ego (niečo v zmysle: ja som s tebou zostala a ty takto!) a zároveň vďačnosť za slobodu“. A čo nový vzťah? „Rada by som ešte niekedy nadviazala vzťah, ale pochybujem, že niekoho vhodného stretnem.

Niežeby som mala nízke sebavedomie, skôr vysoké nároky. Väčšina mužov, aj tých, ktorí nešetria flirtom, ma znudí po troch sekundách.“ Sex je podľa Ivany síce dobrá telesná rozcvička, ale bez zamilovanosti ju nebaví: „Potrebujem, skrátka, akési hlbšie puto, nech to znie akokoľvek pateticky. Moja životná láska odišla do nenávratna. A ďalší vzťah pre vzťah – ďakujem, neprosím. Dúfam v jediné – že aj v živote bez chlapa sa dá nájsť radosť.“

Tehla v stene

Bratislavčanka Ingrid má za sebou trochu iný príbeh. V živote mala viacero vzťahov, ale žiadny z nich nebol dlhý ani hlboký. Dnes má 48 rokov a na svoj život spomína takto: „Mám dojem, že predo mnou sa celý život otvárala možnosť, o ktorej som ani netušila, že existuje.“

Výšku skončila, keď mala dvadsaťjeden, takmer všetky spolužiačky sa povydávali, ale ona nie. Prišla revolúcia, otvorili sa väčšie možnosti a zrazu všetky ženy začali odkladať aj manželstvo a materstvo. „Ako keby som sa zviezla s nimi,“ hovorí Ingrid. Vyvíjalo na ňu okolie nátlak, aby sa vydala? „Unikala som mu,“ odpovedá Ingrid. „Hranica vydaja sa posúvala spolu s mojím vekom.

No jeden zlom nastal. Do tridsiatky mi napríklad na narodeniny príbuzní či známi gratulovali a hovorili, aby som si našla dobrého muža, ale po tridsiatke mi to už prestali hovoriť.“ V istom momente sa podľa Ingrid pohľad mužov na ženy mení. „Kým kedysi boli, najmä tie pekné, stredobodom pozornosti, po istom momente si len tehla v stene. Nemám pocit, že by som nejako výrazne oškaredela, ale keď už nemáš osí pás, si v inej kategórii. Tak to funguje.“

Recept na šťastný život po rozvode v štyridsiatke neexistuje. Nájsť si
nového partnera je ťažké a veľa žien volí dobrovoľnú samotu s množstvom
koníčkov a záujmov. Dôležité však je neopustiť sa, nepodľahnúť depresiám
a pracovať na sebe, pretože príležitosť praje len pripraveným

Strach zo samoty? Nie

Aj predtým, aj potom mala Ingrid niekoľko vzťahov, žiadny však nevydržal a dvojica spolu nikdy nežila v spoločnej domácnosti. Ingrid to však za veľkú ujmu nepovažuje. Skôr ju mrzí, že nikdy nemala dieťa. „Tak trochu sa bojím,“ hovorí. „Ale viac ako samoty sa bojím toho, že sa o mňa možno nikto nepostará. A nechcem byť odkázaná na cudzích ľudí.“

Svoju samotu berie pragmaticky: „Keď si zoberieš tabuľky, všade a vždy je to tak, že muži sa dožívajú nižšieho veku. A takmer všetky ženy nakoniec zostávajú samy.“ Ingrid sa snaží mať pekné vzťahy s deťmi svojich príbuzných, aby ju nenechali napospas osudu. „Druhá vec je, či sa to podarí. Teraz sú výborní, ale čo urobia, keď sa začnem pocikávať do plienok, to neviem.“

Jej rozvedené kamarátky majú vraj pocit, že štyridsiatka je tou hranicou, keď sa ešte dá vstúpiť do dlhého vzťahu, majú pocit, že pre to ešte musia niečo urobiť, lebo potom bude neskoro. Ingrid vraví, že jej sa to netýka. Svoj život rozdelila medzi prácu účtovníčky a početné koníčky a s touto situáciou je spokojná.