Vladislava Fekete: Divadlo je inšpirujúci spôsob života

Aké boli vaše prvé dotyky s divadlom?

V srbskej Vojvodine, odkiaľ pochádzam, je výrazná tradícia slovenského amatérskeho a posledných deväť sezón už profesionálneho divadelníctva. Na strednej škole ma zavolal kamarát, ktorý sa chystal študovať réžiu, aby som si zahrala v jeho prvom predstavení. Divadlom som sa zrejme „nainfi kovala“ práve tam, v amatérskom súbore. Život v tejto komunite ma presvedčil, že ide o niečo, pre mňa nesmierne zaujímavé, inšpirujúce a že by som sa mu chcela venovať aj profesionálne.

Za štúdiom dramaturgie ste sa vybrali do Bratislavy. Ako na vás zapôsobila nová krajina?

Keď ide človek študovať, na všetko sa pozerá otvorenými očami, nepremýšľa, či je niečo dobré alebo zlé a v tom čase veci vôbec nefiltruje, len ich do seba vstrebáva. Neskôr prišlo, samozrejme, obdobie istej bilancie hodnôt, aj života. Rozhodovala som sa, kde zostať, či sa vrátiť domov alebo pokračovať v práci na Slovensku.

Čo vás presvedčilo zostať?

Školu som končila práve v čase, keď bola v Srbsku vojna. Po promóciách ani nemalo zmysel ísť domov. Napokon sa mi kariéra rozbehla tak, že keď sa situácia v Srbsku upokojila, návrat už pre mňa nebol reálny, mala som pocit, že profesijne som viac doma na Slovensku. Našťastie, Srbsko ako krajina nie je ďaleko. Moje návraty, nielen súkromné, ale aj pracovné, sú dosť intenzívne, chodievam domov tak často, ako sa dá. Nikdy som ale nemala pocit, že som tu imigrantom, ktorý sa snaží aklimatizovať a stále túži po svojom rodisku. Stavy melanchólie sa u mňa občas, samozrejme, objavujú. Asi každý človek, ktorý pochádza z iného kultúrneho a spoločenského prostredia, vie, o čom hovorím. Máte nejaké spomienky na minulosť a keď z ničoho nič vhupnete do reality, do svojej krajiny, uvedomíte si, že snívate o inej dobe, iných ľuďoch, pretože už nič nie je, ako bolo. Napriek tomu Srbsko vždy bude pre mňa krásna krajina, inšpirujúca a dynamická. Je plná ľudí, ktorí sú emotívni a otvorení.

V čom sa odlišuje srbské divadlo od slovenského?

V Srbsku je divadlo otvorené novým témam, predovšetkým tým aktuálnym, ktorým sa venuje priam programovo. Divadelníci hovoria na rovinu o veciach, ktoré ich trápia. Je to vlastne divadlo ulice. Na javisko sa dostávajú témy, o ktorých sa hovorí v krčme, aj v univerzitnom prostredí. Srbské divadlo je oveľa bojovnejšie a politickejšie ako na Slovensku. Možno aj preto sa darí presadiť srbským dramatikom vo svete. Slovenské divadlo čerpá z iného prostredia, skôr rustikálnejšieho. Slovensko je, samozrejme, oveľa mladší štát, teda ak nepočítame, že Srbsko sa stále rozdrobuje a krajina, v ktorej som sa narodila, sa už trikrát zmenšila. Našťastie duchovný priestor v Srbsku sa stále rozrastá. Myslím si, že slovenskému divadlu treba ešte trpezlivosť a množstvo otvorených a dynamických ľudí, ktorí sa budú vedieť aj ponúkať a nebudú to brať ako brzdu, ako niečo, čo je neslušné.

Okrem pozície riaditeľky Divadelného ústavu v súčasnosti zastávate aj post riaditeľky festivalu Nová dráma, ktorý sa zameriava práve na súčasné texty. Sú u nás divadlá naklonené súčasným slovenským dramatikom?

Cieľom festivalu je nadchnúť divadlá aj divákov pre novú drámu. Myslím si, že sa nám darí plniť naše posolstvo, pretože v súčasnosti sa už viac ako polovica repertoáru všetkých slovenských divadiel orientuje na súčasnú slovenskú a európsku drámu. Pomaličky sa tým nabúrava stereotyp myslenia, že sa tu inscenuje viac-menej len klasika a stále sa dokola recyklujú rovnaké témy. Opak je pravdou. Divadlo by malo byť o aktuálnych témach, nemalo by zostávať len vo fi lozofi ckých bublinách. Inscenácie by mali v človeku vyvolať silné emócie, mali by provokovať, vytvoriť zápal a vášeň.

Darí sa im to u nás?

Myslím, že áno. Je pravda, že dnešné umenie je z veľkej časti prevalcované inými hodnotami, ktoré prináša samotná doba. Nehovorím, že je to pozitívne, ani negatívne, ale práve preto si musí divadlo nájsť novú čarovnú formulku, ktorou prerazí a dostane sa opäť bližšie k ľuďom. Divadlo má zmysel, keď témy, ktoré odznejú z javiska, rezonujú v nás aj ďalej, keď sa stávajú predmetom diskusií aj niekoľko hodín, či dní po samotnom predstavení.

Čo by mohlo podľa vás pritiahnuť viac ľudí do divadla?

Divadlo by malo byť predovšetkým otvorené, obrazne povedané, dvadsaťštyri hodín denne. Malo by ponúkať nielen štandardné programy vo forme večerných inscenácií, ale malo by byť otvorené aj ráno pre deti v podobe rôznych workshopov, vzdelávacích cyklov, nemali by chýbať divadelné kaviarničky, kluby, v ktorých by sa diváci stretali so svojimi obľúbenými tvorcami. Večerná inscenácia by mala byť bodkou za celým dňom. Myslím si, že keď sa podarí naštartovať tento model, ktorý je bežný vo všetkých európskych divadlách, aj u nás si ľudia časom zvyknú, že divadlo neznamená len trojhodinovú inscenáciu, ale je to organizmus, ktorý žije celý deň.

Ako často chodíte do divadla? Ste úplne na každej premiére?

Snažím sa. Niekedy sa to nedá, lebo sa premiéry často prekrývajú. Najlepšie sa však cítim medzi bežnými divákmi. V poslednom čase to robím veľmi často, že sa vyberiem na nejakú druhú, či tretiu reprízu. Premiérové publikum je krásne, ale skutočné divadlo sa deje až potom.

Každé predstavenie potom zrejme ešte istým spôsobom vyzrieva, posúva sa ďalej...

Presne tak a je naozaj zaujímavé sledovať divadlo bez kritikov, bez napätia, ktoré nutne prináša premiéra. Najkrajšie momenty sú takzvané „standing ovations“ na nejakej bežnej repríze, v tom momente som presvedčená, že divadlo má zmysel.

Viete sa ešte pozrieť na divadelné predstavenie očami bežného diváka, bez nejakej hlbšej analýzy danej hry?

To sa mi už asi nikdy celkom nepodarí a je mi to ľúto. Ale pri výnimočných dielach sa nechávam spontánne unášať a vtedy je pocit z divadla jedinečný.

Stíhate sa ešte stále zúčastňovať aj na tvorivom divadelnom procese?

Pracovné povinnosti mi síce nedovoľujú venovať sa samotnej réžii, ako to bolo pred rokmi, ale objavila som pre seba ďalšiu cestu k divadlu, keď po večeroch píšem divadelné hry. Napriek spomínanému časovému hendikepu sa predsa len snažím aspoň každé dve sezóny naskúšať jednu inscenáciu. Minulé leto som v Srbsku mala premiéru hry Clauda Confortèsa Maratón. Realizácia každého nového predstavenia je pre mňa pozitívnym povzbudením a ďalšiu sezónu ma potom hreje pocit, že vzniklo niečo, čo má pre mňa, a dúfam aj pre iných, význam. Na divadle ma fascinuje tímová práca, a preto aj v Divadelnom ústave pracujeme kolektívne. Človek sa nikdy necíti sám, vie, že aj keď má momentálne stavy melanchólie, vždy príde niekto, kto prinesie dávku pozitívnej energie. Divadelný svet je naozaj iný v tom, že všetci držíme spolu, aj keď, samozrejme, vyskytnú sa občas nedorozumenia, ktoré vyplývajú z konkurenčných tlakov. V princípe ale držíme spolu. Pre niekoho je to možno zvláštne nepochopiteľný svet, ale mám pocit, že inak by som už nedokázala žiť.

Na čom v súčasnosti pracujete?

Chystám si materiál na ďalšiu divadelnú hru, ktorá sa bude týkať témy, ktorá mi je blízka, a to je svet srbských emigrantov, ktorí sú roztrúsení po celom svete. Píšem vlastne o svojich známych a kamarátoch, ktorých dobre poznám.

Aj sa vám stane, že sa vám potom ohlásia, či ste o nich náhodou nepísali?

(Smiech.) Niekedy sa pousmejú a spýtajú sa ma: „Nie som to náhodou ja?“ Vždy sa ich snažím presvedčiť, že ide len o prvotný impulz z ich života, ktorý sa v hre dostáva do iných súvislostí. Myslím si, že nie je nič zlé na tom, keď človek svoje okolie zveční tak, že mu venuje priestor vo svojich myšlienkach a tvorbe. Pre mňa je písanie pre divadlo dobrodružstvo a zážitok, takisto ako divadlo samo.

Vladislava Fekete (38)

narodila sa v Báčskej Palanke vo Vojvodine. Na Slovensko prišla študovať dramaturgiu na VŠMU v Bratislave, kde v roku 2009 ukončila aj postgraduálne štúdium. Od júla 2006 je na pozícii riaditeľky Divadelného ústavu v Bratislave a riaditeľkou festivalu Nová dráma / New Drama. Je autorkou rozhlasových a televíznych scenárov a podieľa sa aj na rôznych divadelných projektoch. Prekladá súčasnú srbskú drámu a teóriu do slovenčiny. Ako dramaturgička a režisérka sa podieľala na viacerých divadelných inscenáciách.