Andrea Zlatňanská: Snažím sa búrať ekologické mýty

Venujete sa problematike energetiky a klímy v organizácii Greenpeace. Čo to pre vás znamená z pracovného hľadiska, keď sa stane nečakaná udalosť ako nedávno vo Fukušime?

Pracujem v medzinárodnej organizácii, ktorá funguje po celom svete a dobre sa s kolegami navzájom informujeme. Po havárii v Japonsku sme najskôr zisťovali, čo sa deje s našou kanceláriou v tejto krajine, či netreba pomôcť. Následne vytvoril medzinárodný koordinátor kampane pracovnú skupinu, ktorá sa problému venovala dvadsaťštyri hodín denne. Snažili sme sa zistiť, čo sa reálne deje, ako môžeme pomôcť, čo treba robiť pre ochranu obyvateľstva. Hneď v prvý deň sme dali dokopy skupinu radiačných expertov, ktorí napokon do oblasti aj vycestovali, aby pomohli obyvateľom, dodali im informácie o úrovni radiácie, poradili, čo majú robiť, lebo napríklad v tomto prípade japonská vláda informovala veľmi málo. Na základe zisteného potom ja informujem o situácii našu verejnosť.

Dá sa vôbec v takomto prípade zistiť, čo sa reálne deje?

Pracovali sme s veľmi strohými oficiálnymi informáciami, ktoré nám boli poskytnuté. Sledovali sme kamery v elektrárni, ako vyzerá dym, ktorý unikal. Naši experti ho analyzovali, vyhodnocovali riziko a potom, keď bolo možné vycestovať, okamžite šli a robili nezávislý monitoring. Vyslali sme aj loď, ktorá má merať úroveň radiácie v morskej vode pri elektrárni Fukušima, lebo doterajšie vládne postupy považujeme za nedostatočné. Japonská vláda tvrdí, že sa radiácia rozriedi a všetko bude v poriadku.

Nedávno sme si pripomenuli aj 25. výročie havárie v Černobyle. Elektráreň je stále pod dohľadom pre radiáciu, dá sa vôbec takáto hrozba trvalo vyriešiť?

Situácia vždy závisí od toho, aké izotopy daný reaktor obsahuje. Majú rôzny polčas rozpadu, ktorý určuje, ako dlho bude látka rádioaktívna a nebezpečná. V Černobyle to bude trvať niekoľko tisíc rokov, podobne ako pri vyhorenom jadrovom palive. To je jeden z hlavných argumentov, keď tvrdíme, že je atómová energia neekologická a neetická. Odpad vyrábame teraz, ale jeho riešenie posúvame na ďalšie a ďalšie generácie. Nemôžeme tušiť, aká bude potom situácia vo svete. Preto si myslím, že by sa malo prestať s podporou jadrovej energetiky.

Čo vás priviedlo k otázke atómovej energie?

Vyrastala som pri atómovej elektrárni, a ako dieťa som sa čudovala, prečo z nej majú ľudia obavy. Keď som neskôr začala zisťovať, čo sa tam presne deje, a bola som sa v jadrovej elektrárni aj pozrieť, zhrozila som sa. Neverila som, že niekto niečo také nebezpečné povolil. Povedala som si, že sa chcem tejto téme venovať a zmeniť stav vecí. Vlastne ma to inšpirovalo k tomu, čo chcem robiť.

Ako ľudia a inštitúcie reagujú, keď im dáte získané informácie, ktoré sa nezhodujú s tým, čo tvrdia oni?

Ako kde. Greenpeace sa vždy snaží spolupracovať s odbornými inštitútmi. Máme aj svojich vlastných odborníkov a väčšina našich štúdií a podkladov je overená aj medzinárodnými inštitúciami. Aj preto sme tu už štyridsať rokov a ľudia v nás majú dôveru, lebo nestrašíme, nezavádzame.

Ako ste sa vlastne dostali ku Greenpeace?

Odmalička som chcela byť „greenpeacesáčkou“ (smiech). Vždy som mala vzťah k prírode. Najskôr som sa zaujímala o zvieratká, separovala som odpad, až som sa dostala ku globálnejším témam. A čím viac som o problematike ekológie vedela, tým viac ma rozčuľovalo, že sa s tým nič nerobí. Napríklad aj ohľadom jadrového sektora, kde sa klame, zavádza a neposkytujú sa pravdivé informácie. Po vysokej škole som hneď odišla do zahraničia, do Londýna, kde som pôsobila ako dobrovoľníčka vo štvrti Camden, v oddelení parkov a zelených plôch. Neskôr som získala prácu na oddelení trvalo udržateľného rozvoja. Keď som sa rozhodovala, či zostanem, alebo sa vrátim domov, poslala mi sestra informáciu, že je v spoločnosti Greenpeace na Slovensku voľné miesto. Skúsila som to a prijali ma.

Prečo ste odišli práve do Londýna?

Bola som tam predtým už niekoľkokrát a fascinoval ma rozmanitosťou, farebnosťou, multikultúrnosťou. Po škole som ešte chcela trochu spoznať svet. Pôvodne som myslela, že tam zostanem pár mesiacov, ale boli z toho skoro tri roky. Zapáčilo sa mi tam.

Angličania sú asi ekologickým témam prístupnejší než my, nie?

Zo skúsenosti viem, že západná Európa je už naozaj omnoho ďalej. Ekológia je verejnou aj politickou témou. Aj bežní ľudia vedia, že ak sa nebudeme starať o životné prostredie, naše deti budú žiť úplne iný život, v celkom iných podmienkach. Na Slovensku je to však jedna z najposlednejších tém.

Je práca aktivistky pre vás práca od počítača alebo chodíte aj do terénu?

Asi na deväťdesiatpäť percent od počítača. Takisto som mala na začiatku úplne iné predstavy (smiech). Každý si myslí, že ako aktivisti stále chodíme do terénu a oslovujeme ľudí, ale základom je podrobné štúdium problematiky. Ani po odchode zo školy som neprestala študovať. Prechádzam kopy materiálov, článkov a štúdií, aby som pochopila aj detaily. Moje odbory sú ekológia a environmentalistika, v ktorých sa spája niekoľko vedných disciplín, preto potrebujem vedieť veľa aspektov, aby som pochopila celok. Ľudia Greenpeace vnímajú väčšinou len cez nejaké protestné akcie, to je však len špička ľadovca. Pristupujeme k nim až vtedy, keď s nami niekto dlho nekomunikuje alebo nás zámerne klame.

Predpokladám, že žijete ekologicky šetrne, ste typ, ktorý takýto spôsob doslova vnucuje aj svojmu okoliu?

Priznám sa, že áno (smiech). Snažím sa to však robiť nenásilným a nenápadným spôsobom. Chodím napríklad za ľuďmi a vypínam vypínače. No už nevylepujem všade nálepky „Šetri ma“. Sem-tam sa však na mne kamaráti zasmejú. Na druhej strane, veľa ľudí si už uvedomuje, že šetrením energie ušetrí peniaze, a to je silná motivácia aj pre takých, ktorí považujú ochranu prostredia za luxus alebo mýtus. No je naozaj na každom, akú cestu si vyberie.

Ako na vás a ekologické témy reagujú bežní ľudia?

Kontakt s nimi je veľmi zaujímavý. Napríklad keď stojíme celý deň v infostánku na ulici a snažíme sa vyzbierať podpisy pod petíciu, veľakrát k nám niekto príde trebárs nejaká pani a povie, že je super, čo robíme, lebo chce, aby mali jej vnúčatká čistý vzduch a čistú vodu. Samozrejme, priťahujeme aj takých, ktorí prídu, len aby nám dokázali, že oni majú pravdu. Na druhej strane, sú reakcie ľudí nevypočítateľné. Napríklad v prípade trojročnej kampane proti ťažbe uránu, keď sme organizovali petíciu, rôzne informačné akcie a mali sme pocit, že o tom už naozaj každý vie. Prekvapil nás pán, ktorý zavolal a oznámil nám, že u nich chcú ťažiť urán a prečo s tým niečo nespravíme.

Stretávate sa s rôznymi reakciami, človek musí byť na to trochu pripravený...

Samozrejme. Akákoľvek konštruktívna diskusia je super, horšie a nepríjemnejšie je atakovanie alebo pohŕdanie zo strany toho druhého. No každý je iný a ja sa snažím uvedomiť si, že druhí ľudia majú tisíc iných problémov, preto im treba všetko vždy pokojne vysvetliť. Jediné, čo ma prekvapilo na sebe samej, je moja obrovská tréma pri práci s médiami. Keď mám niečo povedať do kamery, vždy sa rozklepem a mám problém dať dokopy jednu vetu. To je pre mňa horšie ako práca s verejnosťou (smiech).

Čomu sa venujete momentálne?

Naďalej riešim Japonsko, Černobyľ aj obnoviteľné zdroje energie. Mimochodom, stále nemôžem uveriť tomu, že medzi ľuďmi kolujú rôzne mýty o obnoviteľných zdrojoch energie, ktoré naozaj nie sú pravdivé. Napríklad, že veterná elektráreň zabíja vtáky, že v Rakúsku spôsobuje vyššiu rozvodovosť a epilepsiu, že tri metre od turbíny nemôže žiť krtko, v blízkosti slnečnej elektrárne sa zase uvaríme a podobne. Ľuďom sú podobné nezmysly tak dlho podsúvané, že im uveria. Pritom napríklad v lokalite, kde sa má stavať veterná elektráreň, nie je vôbec migračné pásmo vtákov. Je to boj s veternými mlynmi.

Máte pred sebou nejakú métu, kam by ste chceli profesionálne smerovať?

Keď rozmýšľam, čo ďalej, uvedomím si, že nemám presne jasný cieľ. V Greenpeace sa nedá robiť stále bez prestávky, ale aj keď načas zmením zamestnávateľa, viem, že sa k práci aktivistky vrátim. Vždy budem pomáhať a podpisovať petície. Je to skrátka diagnóza, a nie povolanie.

A v súkromí?

Rada by som viac cestovala. Ale ja som šťastný človek. Môžem sa popri práci venovať aj koníčkom. Nie je to nič extrémne, rada plávam, hrám bedminton, freesbee a mám rada módu. Veľa ľudí si predstavuje „greenpeacesákov“ ako neupravených, divne oblečených ľudí a potom, keď ma vidia, sú prekvapení, lebo som celkom normálna baba (smiech). Aj to je jeden z mýtov, ktorý sa snažím búrať.

Andrea Zlatňanská (27)

sa narodila v Zlatých Moravciach. Vyštudovala Fakultu ekológie a environmentalistiky na Technickej univerzite vo Zvolene. Po skončení štúdia odišla do Londýna pracovať ako dobrovoľníčka na oddelení parkov a prírodných rezervácií v mestskej časti Camden. Odtiaľ sa presunula na oddelenie trvalo udržateľného rozvoja. Po troch rokoch sa vrátila na Slovensko a stala sa koordinátorkou kampaní Greenpeace pre oblasť energetiky a klímy.