Zuzana Šulajová: Stále sa rozprávame o synovi

Odkedy váš partner Jan Révai účinkuje v Ordinácii v ružovej záhrade, pendlujete medzi Prahou a Bratislavou. Nie je pre vás náročné premiestňovať sa s malým bábätkom?

Ani nie, lebo Jakub je veľmi dobré dieťa, väčšinou celú cestu prespí. Rád sa vozí v aute. V Bratislave mi s ním pomáha moja mamina, v Prahe zase Honzova mama, takže sa to dá zvládnuť.

Vaše dieťa prišlo na svet náhodne alebo plánovane?

Plánovali sme, len sme netušili, že sa nám to podarí tak rýchlo. Poznám viaceré mladé páry, ktoré sa dlho snažia – a nič. My sme si vraveli, že to chvíľu budeme skúšať a potom sa uvidí... Tá „chvíľa“ však trvala naozaj veľmi krátko... (smiech).

Veľa mladých umelkýň odkladá materstvo kvôli pracovným príležitostiam. Rátali ste s tým, ako sa vám s príchodom dieťaťa zmení život?

Nie som žiadna karieristka, ktorá by si vravela – tak, teraz budem pracovať, potom si dám pauzu a budem mať deti. Vždy som chcela, aby môj život plynul prirodzene. Túžba po dieťati nenásilne vyplynula z môjho vzťahu s Honzom a som vďačná, že si teraz môžem materstvo aj vďaka tomu, že ma môj priateľ podporuje, nerušene vychutnávať. Pokiaľ ide o prácu, už dlhší čas sa živím najmä grafi ckým dizajnom a fotografovaním. Pracujem z domu, vtedy, keď sa mi to práve hodí. Herectvo je pre mňa len koníček, nikdy som sa nepokladala za profesionálnu herečku.

Napriek tomu máte za sebou viac filmových úloh ako mnohé profesionálky vo vašom veku. Začínali ste už ako sedemročná v Hanákovej Tichej radosti...

Všetky moje filmové úlohy prišli ku mne viac-menej náhodou. Keď môj otec pracoval na scenári k Tichej radosti, stále som sa okolo neho motala. Tvorcovia filmu akurát potrebovali do záberu malé dievča a keďže som bola poruke, stala som sa na chvíľu dcérou Jany Brejchovej. Podobne to bolo aj s úlohou Heleny v Záhrade. Otec písal doma scenár s Martinom Šulíkom a Marekom Leščákom a rozprávali sa o tom, ako by mala vyzerať hlavná hrdinka fi lmu. Vraveli si, že by mohla byť taký typ ako ja, dievča približne v mojom veku, mať podobné vlasy, oči... Dlho nemohli nájsť nikoho, kto by túto ich predstavu spĺňal, a tak napokon prischla tá úloha mne.

So sestrou Katarínou ste natočili film O dve slabiky pozadu. Pracujete rada s vašimi príbuznými?

V prípade sestrinho filmu to bolo ešte jednoduchšie a prirodzenejšie. Išlo tak trochu o jej autobiografický príbeh, aj keď ona to rada popiera. Hovorila som jej, nech si to zahrá sama, keďže však fi lm režírovala a musela byť stále za kamerou, nahovárala ma, aby som tú postavu zahrala ja. Vraj budem najlepšie schopná pochopiť jej pocity a preniesť ich na plátno. A staršej sestre sa predsa neodporuje. Takže z toho vznikol ďalší „rodinný podnik“ (smiech). Na všetkých filmoch som spolupracovala len s ľuďmi, ktorí sú mi blízki a vždy len preto, že ma úloha, na ktorú ma oslovili, niečím zaujala. A dúfam, že to tak aj zostane, že herectvo nikdy nebudem robiť pre zárobok. Som rada, že nemusím čakať na telefóne, či mi niekto zavolá s nejakou ponukou alebo hrať v seriáloch a upísať sa jednému projektu na dlhší čas.

S vaším partnerom ste sa zoznámili v Divadle Radka Brzobohatého. Nikdy ste tam spolu nehrali?

Dali sme sa dokopy pri predstavení Tančiareň, pre ktoré som robila propagačné materiály a plagáty. Podobnú príležitosť som dostala aj vo fi lme Pokoj v duši, kde mi režisér Vlado Balko zveril všetky grafi cké práce – od úvodných titulkov až po plagáty. Myslím, že toto je spôsob, akým by som chcela naďalej zostať v blízkosti divadla a filmu.

Pôvodne ste prišli do Prahy študovať fotografi u na UPRUM. Prečo sa neživíte hlavne fotením?

Keby som sa chcela uživiť fotografiou, musela by som používať digitálny fotoaparát, a tomu sa zatiaľ úspešne bránim. Celý život sa držím klasického fi lmu a hoci my, „celuloidoví“ fotografi , sme na vymretie, som presvedčená, že neopakovateľná atmosféra klasickej fotky sa stále nedá nahradiť digitálnym formátom. Niekto ten rozdiel možno nevidí, ale ja áno. Napríklad v hĺbke ostrosti. Aj to, že film má určitý obmedzený počet políčok, má svoj význam. Kým stlačím spúšť, musím o zábere rozmýšľať. S digitálom len cvakáte do nemoty a potom sa vám možno z päťsto fotiek podaria dve. Mne vyjde z dvanástich fotografi í všetkých dvanásť. Na druhej strane je už bohužiaľ len málo laboratórií, kde vám kvalitne vyvolajú filmy. Materiál tak zakaždým posielam do Viedne a kým sa dopracujem k hotovým snímkam, ubehnú niekedy aj dva týždne. Takýmto spôsobom sa nedá pracovať napríklad pre časopisy. Preto fotografi u využívam len ako doplnok pri grafických projektoch, napríklad pri výrobe divadelných alebo filmových plagátov.

Začiatky vášho vzťahu s Janom boli dosť dramatické – obaja ste boli zadaní. Ako ste prežívali obdobie, keď médiá pretriasali jeho rozvod s bývalou manželkou?

Tieto veci si musel vyriešiť Honza. Iste, nemohol zostať ženatý, lebo sme chceli spolu žiť, ale minulosť si musel každý z nás uzavrieť po svojom. Podľa mňa na našom vzťahu nič nezmenil fakt, či ho niekto verejne rozoberal alebo nie. Nebolo príjemné čítať o svojom súkromí články, ktoré boli postavené viac na domnienkach, než na pravde, ale napokon sme si povedali, že nad takýmito vecami treba len mávnuť rukou a nevšímať si ich.

Máte už dieťa, ale zatiaľ ste sa nevzali. Aký je váš názor na manželstvo?

Pokladám ho za vyvrcholenie vzťahu medzi mužom a ženou, v tomto smere som stará škola. Som presvedčená, že jedného dňa sa určite vezmeme. Bude to sobota, len ešte presne nevieme, ktorá (smiech). Iste, veľa manželstiev sa dnes rozpadá, ale takto sa nedá rozmýšľať o zväzku, na ktorom vám záleží. Keď vidím svojich rodičov, aký majú aj po rokoch pekný vzťah, tak ma to utvrdzuje v presvedčení, že láska na celý život existuje.

Zmenilo sa nejako vaše partnerstvo po narodení Jakuba?

Určite, už tu nie sme len každý sám za seba, nie sme len pár, ale rodina. A budeme ju dúfam rozširovať viac a viac, lebo sa nám to páči.

Takže rodičovské povinnosti vám zatiaľ nejdú na nervy?

Ešte som si ani nezvykla, že som matkou. Jasné, Jakub sa stal automaticky našou súčasťou, všetko sa točí okolo neho, ale zatiaľ v takom rýchlom tempe, že si to ani nestíhame uvedomovať. Nevieme sa naňho vynadívať. Pozeráme sa na neho namiesto televízora (smiech), dokonca aj keď spí, tak sa o ňom s Honzom rozprávame. Stačí, aby sme boli len chvíľku od neho a už nám chýba.

Je pravda, že vám váš partner zmenil životný štýl?

Vraj vás naučil jazdiť na koni. Kým som nepoznala Honzu, bola som taký typický mestský človek. Až vďaka nemu som sa naučila vnímať viac prírodu, užívať si prechádzky v lese a jazdu na koni. Kôň je veľké zviera, budí obrovský rešpekt, ale je to úžasný zážitok, keď sa s ním dokážete zblížiť. Ale mám aj záľuby, ktoré som objavila vďaka iným ľuďom. Napríklad maľovanie som si obľúbila vďaka môjmu kamarátovi, výtvarníkovi Marekovi Ormandíkovi. Raz mi dal v ateliéri do rúk farby a odvtedy maľujem darčeky pre všetkých priateľov. Napríklad, keď má niekto narodeniny, dostane odo mňa obraz. Vždy sa snažím, aby moje plátna potešili konkrétnu osobu.

Takže maľovaním aj zarábate?

Kdeže, za moje obrazy nikdy neberiem peniaze. Ale občas mi zákazníci kúpia farby.

Zuzana Šulajová (32)

je dcérou scenáristu Ondreja Šulaja a herečky Anny Šulajovej. Vyštudovala v Prahe fotografiu na UPRUM pod vedením Pavla Štechu. Po škole si s kamarátkou založila vlastné grafické štúdio, momentálne sa živí najmä ako grafická dizajnérka a fotografka. Filmoví diváci ju poznajú ako herečku. Na svojom konte má účinkovanie vo viacerých úspešných filmoch – začínala ako sedemročná v Tichej radosti režiséra Dušana Hanáka, v Záhrade Martina Šulíka si zahrala mladučkú Helenu, za túto postavu bola dokonca nominovaná na Českého leva. So sestrou Katarínou natočila film O dve slabiky pozadu. Českých divákov si asi najviac získala ako Jana v komédii Příběhy obyčejného šílenství od režiséra Petra Zelenku.