Predtým, ako ste ofi ciálne zasadli na stoličku riaditeľky komunikácie majstrovstiev sveta 2011, ste pracovali v Markíze. Rozhodovali ste sa dlho pre túto pracovnú ponuku?
Nerozhodovala som sa vôbec. Keď ma oslovili s touto ponukou, vedela som hneď, že toto je to, čo chcem robiť. Pre športovú novinárku a človeka, ktorý sa roky zaoberá prípravou tlačových centier, to bola obrovská výzva. Ide o top podujatie na Slovensku, ktoré tu ďalších dvadsať rokov nemusí byť. Pre mňa to bola jedinečná príležitosť, ako byť pri príprave dôležitého podujatia, ktoré sleduje na televíznych obrazovkách šesťsto miliónov ľudí, prenáša ho takmer dvesto televízií, čo bude dvetisíc hodín televízneho vysielania po celom svete. Z mediálneho pohľadu je to jedna veľká operácia.
Hlavnú časť vašej práce tvorí príprava tlačových služieb a komunikácia s médiami. Čo vám robilo počas organizovania najväčšie vrásky?
Musela som sa vyrovnať s tým, že nie všetko sa dá urobiť tak, ako by som si to predstavovala, na najvyššej úrovni. Rozpočet podujatia nás nepustí, nemôžeme dopustiť, aby sme skončili v mínuse. Ako nám vyčítali, viem si predstaviť aj inú mediálnu kampaň, ale vždy sa musím pozerať na peniaze, ktoré máme k dispozícii. Snažíme sa v rámci rozpočtu urobiť veci najlepšie, ako sa dajú.
Keď spomíname financie, mali na vás jednotlivé tímy nejaké špeciálne požiadavky?
Nie, výnimkou sú asi Kanaďania, ktorí sú mužstvom so špeciálnym statusom. Ako jediní cestujú na majstrovstvá sveta vo väčšej výprave, ako je bežné. Berú si aj rodinných príslušníkov – mamu, babku, tetu, manželku, priateľov... Jednoducho, oni vnímajú účasť na majstrovstvách sveta trochu inak ako ostatní.
Ako vnímate hokejový šampionát vy?
Vždy som bola fanúšikom hokeja. Ako športová redaktorka som ho však až tak neprežívala, pretože novinári nesmú povzbudzovať, ani si na seba obliecť dres. Treba si zachovať profesionalitu.
Budete mať počas tohtoročných majstrovstiev príležitosť vychutnať si nejaký zápas?
Silno o tom pochybujem. Organizátori nemajú vyhradené miesto na tribúne, ani si tam nemám kam sadnúť (smiech). Ale ani s tým nerátam, moje miesto bude najmä v zákulisí. Očakávam veľký záujem médií, celkovo má prísť približne tisíc novinárov. Tlačové centrum otvárame ráno o deviatej a zatvárame o polnoci. Mediálne oddelenie bude jedným z tých, ktoré bude mať najdlhší pracovný čas aj počas šampionátu.
Takže tam môžete rovno spávať...
Rozmýšľali sme aj nad tým. S kolegom sme chodili po hale a hľadali miesto, kam by sme si zavesili hojdacie siete (smiech). Zo skúseností z minulých šampionátov vieme, že spánok je pre organizátorov luxus. Kolega Petr Handl, ktorý bol šéfom organizačného výboru na majstrovstvách sveta v Ostrave a Prahe v roku 2004, spomínal, že bol veľký úspech, keď sa v noci vyspal štyri hodiny.
Zostáva vám pri takomto pracovnom nasadení nejaký čas na rodinu?
Jediná vec, ktorá ma v súvislosti s majstrovstvami veľmi mrzí je, že na svojho štvorročného syna mám minimum času. Sľúbila som mu, že mu svoju absenciu cez leto vynahradím. Adamko sa však nemá teraz až tak zle, lebo je veľmi rád so svojím tatkom, krstným otcom, babkami a dedkami. Ale ja to cítim ako materskú ujmu, chcela by som s ním byť viac.
Nehovoríte si, kiežby už bolo 15. mája, dátum, keď sa majstrovstvá sveta skončia?
Ale áno, hovoríme si to. Okrem toho, že je to enormné pracovné nasadenie, je to aj veľká zodpovednosť, veď sa na nás upierajú zraky nielen celého Slovenska, ale celého sveta. Bohužiaľ, slovenské médiá sú nastavené tak, že väčšinou hľadajú len chyby.
Keďže ste sama pracovali v médiách, nemohlo vás asi príliš zaskočiť, akým spôsobom novinári pracujú, nie?
Poznám heslo „Bad news is good news“, teda že iba zlá správa je dobrá správa, rozumiem použitiu negatívnych titulkov, bulvarizácii, ale niekde by mala existovať hranica, čo je ešte oprávnená kritika a čo je už zavádzanie a číre popudzovanie národa proti šampionátu. Som prekvapená, že hľadáme samé negatíva na podujatí, ktoré nám má priniesť jedno obrovské pozitívum. Veď ide o športovú udalosť, ktorá je v histórii samostatnej Slovenskej republiky absolútne najvýznamnejšia. Je to niečo, čo by malo slovenský národ spájať, čo by nás malo naplniť hrdosťou, že tu takéto podujatie je. Máme hokejistov, ktorí ašpirujú na najvyššie méty, sme členom absolútneho top klubu jedného z najvychytenejších športov na svete – z tejto stránky by sme sa mali na to pozrieť. Veľa sa tu repce. Je pravda, že aj oprávnene, pretože dopravné obmedzenia v okolí štadiónov budú ľudí do istej miery obmedzovať, ale bola by som rada, keby sa aj novinári vedeli pozrieť na druhú stránku veci – čo dobré nám šampionát prinesie.
Niečo predsa treba obetovať...
To je tak vždy. Aj pri bezpečnostných opatreniach na štadióne sa niektorí sťažujú, prečo musia chodiť hodinu a pol pred začiatkom zápasu. Ale keď si kúpite letenku, nikto sa nečuduje, že na letisko musí prísť dve hodiny pred odletom, aby stihol prejsť bezpečnostnými kontrolami, každý to akceptuje. Rovnako sa ozývajú hlasy, prečo sa nemôže ísť do arény s nápojom. Ale veď keď idete do divadla, tiež si nezoberiete so sebou pivo alebo pukance. Slováci nie sú zvyknutí na takéto celosvetové veľké podujatie. Pre mnohých z nich to bude prvá skúsenosť.
Pre vás to však nie je novinka, venovali ste sa dlho športovej žurnalistike, čo nie je práve odvetvie, v ktorom by sa to hmýrilo ženami. Ako vás brali kolegovia?
Keď som začínala pracovať v denníku Šport, prišla som do kolektívu, kde boli okrem dvoch kolegýň samí chlapi a väčšina z nich starší páni. Boli radi, že prišla nová mladá krv, ktorá vniesla do redakcie život. Bolo to veľmi fajn, rada si spomínam na to obdobie. Samozrejme, s nejakou negatívnou reakciou alebo odmeraným prístupom sa stretnete vždy.
Ako ste sa dopracovali k športovému odvetviu?
Vždy som mala veľmi rada šport, ale, bohužiaľ, ako malé dieťa som nikdy aktívne nešportovala. V pätnástich som začala robiť cestnú cyklistiku. Začínala som práve na tom bratislavskom cyklistickom štadióne, ktorý zbúrali a počas majstrovstiev sveta na ňom bude odstavná plocha. Bolo mi veľmi ľúto, že mi zbúrali štadión. Práve cez cyklistiku sa posilnila moja láska k športu. Potom, keď som si vyberala vysokú školu a na žurnalistike vyžadovali prax v médiách, prihlásila som sa do športového denníka ako elévka. Tak sa to celé začalo.
Plánujete sa vrátiť k novinárčine?
Na toto sa ma stále pýtajú moji príbuzní (smiech). Chcem najprv zorganizovať majstrovstvá sveta a čo bude ďalej, chcem riešiť, až sa skončia. Naplno sa môžete zamerať vždy len na jednu vec.
Michaela Grendelová (31)
vyštudovala žurnalistiku a germanistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. V mediálnej sfére pôsobí už štrnásť rokov. Začínala ako novinárka v denníku Šport, v kariére športovej redaktorky pokračovala v rádiu Expres. Neskôr pracovala v rádiu Viva. Jej články ste si mohli prečítať aj v časopise Týždeň, na portáli tvnoviny.sk a jej tvár ste mohli zahliadnuť na Markíze v Teleráne. V súčasnosti je členkou organizačného výboru majstrovstiev sveta 2011, v ktorom je riaditeľkou komunikácie. S manželom Gáborom Grendelom vychováva štvorročného syna Adamka.