Dana Kľučárová: Veľkonočné obchôdzky mali magický význam

narodila sa v Košiciach. Vyštudovala katedru etnológie a histórie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a v Ústave hudobnej vedy vyštudovala odbor etnochoreológia. V rokoch 2003 až 2008 pôsobila ako umelecká vedúca a choreografka vo folklórnom súbore Devín. Podieľala sa na založení Klubu milovníkov autentického folklóru. Založila Materské centrum Fifidlo v Stupave a momentálne vedie folklórny súbor Chasa v Záhorskej Bystrici. V súčasnosti pracuje v Ústredí ľudovej umeleckej výroby, kde je poverená riadením Múzea ľudovej umeleckej výroby. Má dve dcéry Marínu a Veronu, ktoré sa tiež venujú folklórnemu tancu.

Veľkonočné zvyky sa spájajú najmä so šibačkou a s oblievaním, ale určite sa k tomuto sviatku viažu aj ďalšie tradície, nie?

Len pre zaujímavosť, šibalo sa v niektorých oblastiach aj v zime na Mikuláša. V zime, podobne ako na jar, šlo o symbolické zabezpečenie životodarnej sily, plodnosti a zdravia. Oblievačka mala zaistiť zdravie a krásu. Veľkej noci predchádza štyridsaťdňový pôst, ktorý je obdobím pokánia a príprav na samotný sviatok. Práve vtedy sa konali jarné obchôdzky mladých dievčat po dedine a okolí. Nadväzovali na predkresťanské tradície a spájali sa s vynášaním figurín – Moreny, Kyselice, Šmertky, ktoré zosobňovali zimu, chorobu, smrť, a s prinášaním zelene – Letečky, symbolu jari a života. Obchôdzky nemali len spoločenskú a zábavnú funkciu, ale najmä očistno-magickú. Mali zabezpečiť ochranu spoločenstva pred nečistými silami a priniesť zdravie a silu.

V čom spočívala ich magická symbolika?

V pôvodných predkresťanských obchôdzkach boli symbolické najmä trasy, po ktorých dievčatá chodili. Jeden kruh znamenal symbol slnka, tri kruhy predstavovali minulosť, súčasnosť a budúcnosť, špirála alebo slimák boli symbolom nekonečna, chodenie do vlnoviek pripomínalo vodu a očistu. Očistný význam malo aj podchádzanie bráničiek. Pre pôst platil v čase obchôdzok prísny zákaz tanečných zábav. Preto sa dôraz nekládol na tanec a pohyby, ale myslelo sa viac na spev a texty piesní, ktoré sa viazali k jari a k vítaniu života. V 20. storočí, keď už obchôdzky začali zanikať, mnohé piesne a hry prešli pre svoju melodickú a pohybovú jednoduchosť do repertoáru detských hier. Napríklad „Hela, Hela, Helička ...“

Zúčastňovali sa na týchto obchôdzkach iba dievčatá?

Väčšinou to boli mladé dievky, prípadne čerstvé nevesty. To, že boli v mladom, produktívnom veku, malo tiež magický význam. Symbolizovali prosperitu a plodnosť, takže preto boli ony hlavnými aktérkami. No sú oblasti, kde figurínu vynášali aj mládenci alebo ich úloha spočívala v kladení prekážok dievčatám počas ich cesty.

Prebiehali nejaké zvyky aj po Veľkej noci?

Obchôdzky sa realizovali prakticky dovtedy, kým nemali želaný účinok, čiže kým sa nezačala jar. Až neskôr sa ich termíny ustálili na Smrtnú až Kvetnú nedeľu alebo Veľkonočný pondelok. Prvá zábava po období pôstu sa vo väčšine obcí konala po Veľkej noci. Dedinčania ju usporiadali z vyzbieraných peňazí mládencov alebo z naturálií, ktoré dostali.

Ako vyzerá Veľká noc u vás doma?

S manželom pochádzate z Košíc, ale bývate v Stupave na Záhorí. Miestne zvyky sa asi trochu líšia, však? Áno, doniesli sme si so sebou tradičné jedlá aj zvyky z východu, ale snažíme sa zároveň zaradiť medzi domácich. Maľujeme vajíčka, zdobíme, upratujeme, teda najmä ja upratujem (smiech). Očista príbytkov musí byť, lebo súvisí s celkovou jarnou očistou. Veľkonočné trojdnie trávime s rodinou v kostole a v nedeľu svätíme jedlá. My nosievame posvätiť údenú šunku, syrek, čo je hrudka z vajíčka a mlieka, cviklu s chrenom, pasku – sladký koláč podobný vianočke, a, samozrejme, vajíčka, symbol života a znovuzrodenia. No a v pondelok sa s dievčatami trasieme a čakáme na vodu. Ešte kým som chodila do súboru, oblievali nás v krojoch chlapci vedrami vody. Mávala som to rada, celá ulica sa vždy dobre zabávala. Teraz nás tatino šupne do vane a osprchuje (smiech).

Venovali ste sa po presťahovaní na Záhorie špeciálne spoznávaniu miestnych zvykov?

Áno, pôvodne som mala podchytené regióny východného Slovenska a potom som sa začala viac ponárať do záhoráckeho folklóru. Počas mojich prvých krokov ma usmerňovala pani Magdaléna Dovičičová, autorka Slovníka stupavského nárečia. Od nej som získavala cenné informácie. Keď som pripravovala textíky pre deti z folklórneho súboru, pomáhala mi ich prekladať do stupavského nárečia. Chcela som, aby miestne deti spoznali svoje tradície, zvyky a hry, ktoré boli pre ich babičky samozrejmosťou.

Celý život sa venujete štúdiu i choreografi i folklórneho tanca, čo vás k tomu priviedlo?

Tancujem od šiestich rokov, keď ma mamina prihlásila do detského súboru Železiarik v Košiciach. Neskôr som sa rozhodla študovať na vysokej škole etnológiu práve pre tanec a folklór a po jej skončení som šla do Ústavu hudobnej vedy, kde som sa venovala štúdiu etnochoreológie. Dnes sme na Slovensku vlastne už len traja etnochoreológovia, náš školiteľ, pán doktor Dúžek, ja a nedávno končila ešte kolegyňa Barborka Morongová.

Čo si máme pod etnochoreológiou predstaviť?

Ide o vednú disciplínu, ktorá sa zaoberá výskumom, zberom, analýzou, klasifikáciou ľudových tancov a ich postavením v širšom kontexte tanečnej tradície. Ja sa momentálne zameriavam na výskum odevu a jeho vplyv na ľudový tanec. Teda ako materiál, strih, počet, ale i existencia jednotlivých odevných častí poznačili tanec a tanečný prejav. Lebo bol rozdiel, či mala dievka na sebe jednu, alebo pätnásť spodníc, či bol tanečník obutý v krpcoch, alebo v čižmách s ostrohami. Ich zvukový efekt je celkom iný. Zaujímavá bola tiež symbolika a výpovedná hodnota odevu. Podľa jeho farebnosti, výzdoby, spôsobu úpravy alebo bohatosti ste mohli vždy odčítať spoločenský status človeka, stav či náboženskú príslušnosť.

Ste spoluzakladateľkou Klubu milovníkov autentického folklóru. Čo je podľa vás autentický folklór?

Koncom deväťdesiatych rokov sa mne a pár priateľom prestala páčiť štylizovaná choreografi a, ktorú sme sa učili v tanečných súboroch. Chceli sme vedieť tancovať na zábave tak ako ľudia kedysi. Klub sme založili s myšlienkou vrátiť sa k pôvodnému neštylizovanému tancu. Nechceli sme byť ako športovci na javisku, ktorí zvládnu naučené kroky. Týmto spôsobom sme vtedy chápali autentický folklór. V širšom kontexte však môžeme za takýto folklór považovať napríklad aj zábavu, ktorú vidíme na svadbe. Ide o jednu z klasických tanečných príležitostí, kde sa dodržiava tradičný repertoár piesní i tanca, ktorý sa postupne obmieňa a vyvíja. Čo sa týka sprostredkúvania folklóru ďalej, robím to napríklad prácou s deťmi a so staršími začiatočníkmi v súbore. Dnes má dospelý človek málokedy šancu začať tancovať folklórny tanec. Do bežných súborov nevezmú tridsiatnika bez skúseností. My sa venujeme všetkým. Tanečníkov neučíme pár krokov, z ktorých postavíme choreografi u, ale snažíme sa ich naučiť improvizovať, aby dokázali sami reagovať na hudbu.

Momentálne vediete v Záhorskej Bystrici súbor Chasa, kam chodia spolu deti aj dospelí. Ako prebieha ich spoločný tréning?

Volám ho baby friendly súbor (smiech). Zakladala som ho ako matka, keďže som sa chcela v tanci realizovať aj popri deťoch a práci. U nás sa môže tancu venovať naozaj celá rodina. Chodia k nám aj vyslúžilí folkloristi alebo úplní začiatočníci, ktorým sa tanec páči, ale báli sa ho vyskúšať. V praxi to vyzerá tak, že popri tréningu behajú deti okolo nás a učia sa od nás presne tak, ako to bývalo na vidieku kedysi – okukávaním.

Nezavadzajú vám?

Vôbec nie. Nerobíme nič špeciálne zamerané na deti, ale tým, že sú s nami, popri behaní a vystrájaní nás vnímajú a zároveň sa učia. Veľmi rýchlo si zapamätajú, čo robíme vrátane krokov a textov, takže po niekoľkých nácvikoch ovládajú presne to čo aj my. Ja ich potom využijem a zapojím do vystúpenia, kde už tancujú samy podľa pokynov. A väčšinou majú väčší úspech ako my dospelí (smiech).

V Stupave ste tiež založili materské centrum, vy asi neoddychujete.

Keď sme sa prisťahovali do Stupavy, potrebovala som sa nejako asimilovať. Bolo nás tam vtedy viac maminiek z rôznych kútov Slovenska a rozhodli sme sa spoločne založiť materské centrum Fifidlo. Ani vtedy som sa nezaprela ako etnograf, lebo jeho názov pochádza zo stupavského nárečia a znamená živé, neposedné dieťa.

Folklór vás naozaj sprevádza všetkým, čo robíte...

Áno, a mám šťastie, že moje povolanie je mojím koníčkom a naopak. Dodáva mi to energiu, chuť a radosť žiť a pracovať. Vždy si nájdem nejakú novú tému, aby som si rozšírila obzor a aby som neustrnula na jednom bode. Človek je napokon stále v procese učenia.

Dana Kľučárová (32)