Prvé peniaze ste si v živote zarobili modelingom. Čo vás priviedlo k tejto profesii?
Ako trinásťročnú ma otec priviedol k svojmu kamarátovi Martinovi Klimovi, ktorý je, mimochodom, otcom známeho fotografa Jakuba Klima. Poprosil ho, či by mi neurobil pár snímok a neposúdil, či sa hodím na pózovanie pred objektívom. Potom som obehla zopár agentúr, ale tam mi povedali, že som ešte na modeling primladá. Prvú ponuku na prácu som dostala až v šestnástich.
Aký to bol pre vás zážitok?
Odišla som na mesiac do Paríža a zrazu som sa ocitla medzi modelkami, ktoré už mali kadečo za sebou a nosili so sebou po kastingoch objemné fotobooky. Ja som mala na prezentáciu len dve nie veľmi výpravné fotografie. Napriek tomu sa mi podarilo získať jedno fotenie a jednu účasť na prehliadke.
Bolo pre vás ťažké odísť v takom mladom veku na dlhší čas mimo domu?
Najprv som mala výbornú spolubývajúcu, jedno slovenské dievča. Každý deň sme chodili spolu na Sacré Coeur. Potom ju však agentúra poslala domov a ja som sa ocitla na izbe s Ruskou, s ktorou som si až tak dobre nerozumela. Vreckové, čo mi dávala agentúra, som takmer celé minula za internet a za telefón. V kuse som písala domov e-maily, vyvolávala svojmu vtedajšiemu priateľovi a každý deň si trochu poplakala.
Človek by povedal, že budete rada, že ste sa dostali do sveta. Čo by za to dali iné dievčatá...
Keby ste si vyskúšali prácu modelky, možno by ste zistili, že to nie je až také úžasné, ako to na prvý pohľad vyzerá. Prídete do cudzieho mesta, kde nikoho nepoznáte, dostanete do rúk mapu a musíte sa sama premiestňovať po kastingoch. Vlastne si vôbec neužijete prostredie, v ktorom
sa pohybujete. Je to niečo celkom iné, ako keď prídete, povedzme do Paríža na týždeň na dovolenku.
Vaša mama bola pred rokmi baletkou. Neprehovárala vás, aby ste kráčali v jej šľapajach?
S baletom som skončila ešte v prípravke, keď som začala mať problémy s kolenom.
Neľutuje to?
Ani nie, lebo tanec je nevýslovná drina. Mám kamarátov, ktorí tancujú v Stuttgarte a v Splite. Už od ôsmej rána sú na sále, večer majú do desiatej predstavenie, a tak to ide deň čo deň. Musíte mať v sebe obrovskú vášeň a nadšenie, aby ste niečo také zvládli.
Vy ste sa už v živote pre niečo nadchli?
Skôr mám pocit, že sa stále hľadám. Trochu to skúšam s modelingom, trochu s herectvom. Páči sa mi, že žijem pestrý život, ale zatiaľ nie som celkom vyhranená.
Napriek tomu, že ste mali odmalička záľubu v umení, ste sa napokon rozhodli študovať marketing na ekonómii. Prečo?
Mala som pocit, že s ekonómiou môžem mať širšie uplatnenie ako s nejakým umeleckým odborom. Napríklad také herectvo sa dá robiť aj bez toho, aby ho človek priamo vyštudoval.
V Ordinácii v ružovej záhrade sa objavujete po boku hercov z Národného divadla. Prijali vás medzi seba?
Musím povedať, že sú úplne super, úžasne mi pomáhajú. Rovnako ako kolegovia, s ktorými účinkujem na Novej scéne v Príbehu z ulice II. Napríklad takú Táničku Pauhofovú som donedávna len z diaľky obdivovala a dnes sme kamarátky. Vždy, keď sa snaží dohladka vyfúkať svoje krásne kučery, tak jej to zakazujem (smiech). Podľa mňa sú jej vlasy dokonalé – pripomínajú mi Juliu Roberts v Pretty Woman. Veľmi milí sú aj Majo Labuda, Majo Majeský, Zuzka Šebová, jednoducho všetci. Sú príjemní, aj keď sú nesmierne vyťažení. Behajú z jednej skúšky na druhú, z divadla do televízie... Nechápem, ako to zvládajú. Nedávno som sa Zuzky Šebovej pýtala, či má 
vôbec čas vyprať si doma veci. Priznala sa, že momentálne nemá ani chvíľku pre seba, ale kým má prácu, robí, čo môže. Ako umelec musíte byť vďačný za to, keď je o vás záujem.
A zároveň sa vyrovnať s existenčnou neistotou.
To je pravda, lebo aj keď máte veľa práce, zajtra to môže byť inak. Aj ja mám týždne, keď žijem „na suchároch“, potom príde lepšie obdobie a tak stále dokola. Kým človek nemá rodinu a deti, dá sa to zvládnuť. Niektoré dievčatá s titulom Miss vyriešili svoje finančné potreby solventnými priateľmi... Každý si v živote privolá to, čo sa k nemu hodí. Ja som nikdy nerozmýšľala takýmto spôsobom, vždy som bola skôr „punkáčka“. Lepšie sa cítim medzi kamarátmi, na ktorých som odjakživa zvyknutá ako medzi smotánkou na plesoch.
V televíznej Ordinácii hráte sestričku Veru, ktorej ostatné kolegyne závidia jej krásu. V reálnom živote vám nikto vašu vizáž nezávidel, napríklad, keď ste sa oficiálne stali najkrajšou Slovenkou roka?
Dievčatá, ktoré neuspeli na „misske“, si v zákulisí trochu poplakali, ale to nebolo zo závisti, skôr zo stresu. Aj pre mňa to bolo vypätie, mala som už síce za sebou skúsenosti z modelingu, ale priamy prenos je priamy prenos. Je to pre všetkých zúčastnených veľké vypätie. Inak, čo sa týka závisti, zisťujem, že som asi šťastný človek, lebo ja ju v živote vôbec nepociťujem. Keď sa na mňa niekto škaredo pozrie, tak si poviem – čo sa dá robiť, ak sa chceš silou mocou trápiť, tak sa tráp.
Spomínate si na medzinárodné finále Miss World, na ktorom ste sa zúčastnili v Číne?
Lietadlo nás doviezlo na juhočínsky ostrov Hainan, kde sme bývali v drahom päťhviezdičkovom hoteli na rozprávkovej pláži. Nemohli sme však nikam chodiť samy, dokonca aj vo výťahu sme mali vždy nejaký dozor. Miestnych obyvateľov som videla len z okienka autobusu, čo pre mňa nie je práve najšťastnejší spôsob cestovania. Nepatrím k turistom, ktorí sa zavrú pred svetom do drahého hotelového rezortu a viac ich nezaujíma. Oveľa radšej si s priateľom prenajmem auto a spoznávam na vlastnej koži život v danej krajine.
Viete, aké vlastnosti musí mať dievča, ktoré sa chce stať celosvetovou Miss?
Veru neviem. V Číne vtedy vyhrala sympatická, skôr nenápadná Islanďanka. Rozhodne to nebol žiadny vyzývavý typ, na aký sme zvyknutí z juhoamerických štátov.
Majú „missky“ podľa vás uľahčenú kariéru v modelingu?
Skôr naopak. Párkrát sa mi stalo, že ma agentúra odmietla, lebo na určitú prácu potrebovala neznáme tváre. Našťastie, v Prahe ma až tak nepoznajú, takže tam mám voľné pole pôsobnosti.
Vaša práca modelky a herečky závisí do značnej miery od vašej vizáže. Máte nejaké rituály krásy, o ktoré by ste sa mohli s nami podeliť?
Tak v tomto som úplne mimo (smiech). Neviem sa ani poriadne nalíčiť, okrem liniek okolo očí toho na sebe veľa nespravím... A je mi ľúto vyhadzovať peniaze za drahé krémy. Občas ma poteší, keď mi niekto po prehliadke 
daruje vzorku drahej kozmetiky, alebo ak ju dostanem na Vianoce pod stromček, ale sama by som si niečo také nikdy nekúpila. Radšej dám sto eur za letenku do Kodane než za značkový krém.
Na jeseň by mal ísť do kín film Tigre tu nie sú šťastné, kde ste si zahrali cvičiteľku aerobiku prezývanú Jazvečík. Museli ste sa na túto úlohu špeciálne pripravovať?
Režisér Juraj Krasnohorský mi túto postavu ušil na mieru, vravel mi, že som to celá ja, aj keď v skutočnosti nie som žiadna fitneska. Pri aerobiku som sa preto musela trošku potrápiť, ale inak sa mi moja postava páči. Imponuje mi, že si dokáže bezstarostne užívať. Aj ja by som taká chcela byť. Namiesto toho si robím starosti aj vtedy, keď by som nemusela.
Vo filme ste sa vraj predviedli aj v jednej erotickej scéne. Ako ste ju zvládli?
Ak si pod pojmom „erotická“ predstavujete „obnažená“, tak potom vás asi sklamem. Skôr by som ju nazvala ľúbostná. Nebolo to pre mňa ľahké ocitnúť sa v intímnom priestore s niekým cudzím. Občas mám pocit, že veci, ktoré súvisia s láskou, by sa nemali vôbec ukazovať na verejnosti. Lenže, o tom práve je herectvo. Asi v sebe nezapriem, že nie som celkom profesionálna herečka.
Nosíte v sebe nejaký sen, ktorý by ste si v najbližšom čase rada splnila?
Rozmýšľam nad tým, že by som si rada otvorila dizajnový obchodík, kde by sa dali kúpiť rôzne originálne doplnky. Poznám veľa talentovaných ľudí, ktorí vyrábajú šperky, oblečenie alebo sa špecializujú na interiérový dizajn. Mám od nich zopár uletených kúskov. Keď si ich dám na seba, vždy ich niekto obdivuje a pýta sa, kde sa dajú podobné veci kúpiť. Škoda len, že na realizáciu takéhoto projektu treba čas, a toho stále akosi nemám dosť.
Ivica Sláviková (27)
ako šestnásťročná sa začala profesionálne venovať modelingu. Vyštudovala Ekonomickú univerzitu v Bratislave odbor obchod a marketing. Keď mala 21 rokov, prihlásila sa do súťaže Miss Slovensko. Víťazstvo v tejto súťaži jej zabezpečilo postup na svetové finále Miss World 2005 v Číne. Stala sa tvárou reklamnej kampane televízie Joj, spolupracovala s poprednými módnymi návrhármi, ako sú Fero Mikloško, Lukáš Kimlička či Martin Hrča. Ako herečka sa objavila vo filme Tigre tu nie sú šťastné. Momentálne účinkuje v televíznom seriáli Ordinácia v ružovej záhrade a v muzikáli Príbeh ulice II na Novej scéne.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
