Prečo nás internet ohrozuje?

Ľudská komunikácia sa čoraz viac presúva z reálneho sveta na internet. Vo svete, kde sa enormne zvyšuje počet ľudí žijúcich s pocitom odcudzenia, je to prirodzený jav.

„Väčšinu dňa bežne strávime v práci, kde sa naša komunikácia so šéfom a s kolegami obmedzuje len na debaty o vecných, praktických záležitostiach,“ vysvetľuje odborníčka na zdravý životný štýl a etikoterapiu Beata Hlohovská: „My však potrebujeme vyjadriť svoje pocity, cítiť sa predovšetkým chápaní a milovaní. Túto potrebu nám, žiaľ, často nenapĺňa ani domáce prostredie a naši najbližší.“

S rodinou sa stretneme až večer, keď už sme všetci príliš unavení na to, aby sme rozoberali, čo cítime. Vypočuť druhého človeka zoči-voči si vyžaduje určitú námahu, musíme si pritom počínať opatrne, aby sme partnera nezranili alebo aby on nezranil nás.

Oproti tomu komunikácia cez internet prebieha jednoduchšie. Nepotrebujeme sa pri nej tak intenzívne zaoberať pocitmi druhých, virtuálny priestor medzi komunikujúcimi vytvára akúsi ochrannú bariéru, cez ktorú prebieha výmena informácií zdanlivo bezpečnejšie, bez obáv, že sa na nás partner pri rozhovore zamračí alebo sa nás nejako inak dotkne.

Tento falošný pocit bezpečia je však len ilúziou. Skutočnosť je totiž taká, že cez internet môžeme oveľa skôr nadviazať kontakt s niekým, kto pre nás môže byť potenciálne nebezpečný. Napríklad tým, že pred nami neodhalí svoju skutočnú identitu.

Kamufláž na sociálnych sieťach

Priestor, kde ľudia často kamuflujú to, kým v skutočnosti sú, sa nachádza najmä na rôznych zoznamovacích webových stránkach. Prečo to robia? „Najčastejšie preto, lebo majú príliš nízke sebahodnotenie,“ vysvetľuje Beata Hlohovská. „Niekto, na kom im záleží, ich možno v minulosti opustil alebo citovo zranil, a tak v sebe utvrdili presvedčenie, že nie sú dosť dobrí na to, aby mohli byť milovaní.

Poznala som napríklad rozvedenú dámu v strednom veku, ktorá sa na sociálnej sieti vydávala za mladú atraktívnu ženu, nadpriemerne úspešnú vo svojom povolaní. Tak sa vžila do svojej úlohy, že bola skutočne veľmi presvedčivá. Rok si dopisovala pod zmenenou identitou s mužom, s ktorým sa napokon aj stretla. Keď však jej virtuálny partner uvidel, aká je skutočnosť, otočil sa na opätku a odišiel.“

Žena si po tomto incidente, ktorý ju veľmi zranil, uvedomila, že potrebuje odbornú pomoc. Natoľko sa stotožnila so svojím novým atraktívnejším ja, až napokon uverila, že jej ilúzii uverí aj druhá strana. Keď sa tak nestalo, mala pocit krivdy. „Návrat z vysnenej virtuálnej reality do skutočnosti býva pre takýchto ľudí veľmi ťažký,“ upozorňuje Hlohovská a dodáva, že zámena identity sa u nich často mení na posadnutosť.“

Málokto to zvládne bez pomoci skúseného psychológa. Nie všetky prípady falošnej identity na internete sa však končia s takou minimálnou ujmou ako prípad ohrdnutej rozvedenej paničky. Cez sociálne siete napríklad vyhľadávajú niektorí dospelí ľudia sexuálny kontakt s deťmi. Zámerne sa vydávajú za tínedžerov a snažia sa so svojimi potenciálnymi obeťami nadviazať dôverný vzťah, ktorý ich dovedie k intímnemu kontaktu.

Táto nepochybne trestná činnosť už má aj svoje špeciálne pomenovanie - grooming. Na druhej strane sa môže stať aj to, že dieťa sa zámerne vydáva na internete za staršie, aby mohlo flirtovať s dospelými. Môže ho to lákať napríklad vtedy, ak nemá doma dostatočné citové zázemie a nedostatok rodičovskej lásky si kompenzuje takýmto neprirodzeným spôsobom.

Porno od osemnástich?

Deti a mladiství patria na internete k najviac ohrozeným skupinám. Ich citovému vývoju určite neprospieva, keď sa napríklad bez problémov preklikajú k pornografii. Administrátori takzvaných erotických stránok za to nenesú žiadnu právnu zodpovednosť, hoci šírenie pornografie medzi mladistvými je trestný čin.

„V zásade zákon trestá ohrozovanie mravnosti, keď páchateľ pornografiu ponúka, prenecháva alebo predáva osobe mladšej ako osemnásť rokov, alebo ju ponúka na mieste, ktoré je osobám mladším ako osemnásť rokov prístupné, vystavuje alebo inak sprístupňuje,“ vysvetľuje Dušan Tomka z advokátskej kancelárie DT LEGAL.

Problém je, že pritom musíte dokázať úmysel páchateľa, čo je na internete prakticky nemožné. „Väčšinou sa na webových stránkach, ktoré sú neprístupné mladistvým, objavujú vstupné brány s otázkou, či osoba, ktorá si chce prehliadnuť ich obsah, má viac ako osemnásť rokov,“ dodáva Tomka: „Keďže administrátor nemôže predísť tomu, aby užívateľ o svojom veku neklamal, je potrebné, aby zodpovednosť prevzali rodičia. Ak má ich dieťa prístup k počítaču, mali by sa postarať o to, aby sa k podobným stránkam nedostalo. V súčasnosti existuje množstvo technických prostriedkov, ktoré dokážu obmedziť prístup používateľa k vybraným stránkam.“

Aj Beata Hlohovská si myslí, že zodpovední sú hlavne rodičia: „Ak sa dieťa zdravo vyvíja, má doma dostatočne silné citové zázemie, necíti potrebu pátrať po stránkach s pochybným obsahom. Keď sa tak stane, je to signál, že niečo v jeho psychike nie je v poriadku.“

Pornografia, ktorá redukuje sex na rad bizarných akrobatických úkonov, môže dieťaťa citovo otupiť, rovnako ako videá alebo fotografi e s násilným obsahom. Žiaľ, legislatíva správcov týchto kontroverzných stránok vždy nepostihuje. „Napríklad stránky, ktoré zverejňujú výjavy spojené s týraním zvierat, nie sú vo svojej podstate protizákonné, zakázané je len samotné týranie.

Obsah webových stránok nereguluje jeden špeciálny zákon, ale rad zákonov upravujúcich celospoločenské pravidlá a zákazy. Existujú napríklad zákony, ktoré trestajú činy ohrozujúce mravnosť, zverejňovanie obsahu, v ktorom sa prejavuje neúcta k človeku a násilie,“ vysvetľuje Tomka. Typickými návštevníkmi stránok s násilným obsahom sú mladí chlapci, ktorí si pri pohľade na surové výjavy dokazujú vlastnú „mužnosť“.

Hlohovská tvrdí, že záľuba v tejto zábave vždy poukazuje na emocionálne poruchy: „Dieťa, ktoré má jasný obraz o tom, čo je dobré a čo zlé, nikdy k podobným stránkam inklinovať nebude.“ Keď teda zistíme, že naša ratolesť holduje na internete takejto zvláštnej „záľube“, mali by sme sa zamyslieť nad tým, či sme niečo nezanedbali vo výchove.

Tresty a zákazy väčšinou k ničomu nevedú. Podľa Hlohovskej je jediným riešením vzájomná dôvera medzi rodičom a dieťaťom, ktorá by mala viesť k otvorenému rozhovoru o tom, čo dieťa trápi, ako vníma svet okolo seba a svoje miesto v ňom. Ak nám situácia zjavne prerástla cez hlavu, je na mieste vyhľadať odbornú pomoc.

Bojovníci v diskusných fórach

Ďalším priestorom, kde sa kopia príklady nezdravej internetovej komunikácie, sú diskusné fóra. Neraz sa do nich iniciatívne zapájajú ľudia, ktorí denne nadávajú cez počítač celebritám, politikom, novinárom alebo hocikomu, o kom sa objaví na webe nejaká informácia.

Niektorí administrátori ich prejavy často zámerne nekorigujú, aby dodali svojim stránkam nádych pikantnosti a získali väčšiu návštevnosť. Pritom si neuvedomujú, že diskutujúci, ktorí skrytí v anonymite poškodzujú svoje virtuálne obete, sa môžu dopustiť trestného činu ohovárania.

„V prípade, ak určitá osoba o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý môže ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo mu spôsobiť inú vážnu ujmu, dopustí sa spáchania trestného činu,“ upozorňuje Dušan Tomka: „Ak sa niekto dopustil ohovárania pod prezývkou alebo ako anonym na internete, môže byť vydaný príkaz, ktorým sa uloží administrátorovi povinnosť vydať údaje o páchateľovi.“

Právny postih môže byť podobný, ako keď zverejní nepravdivý údaj novinár. Poškodený môže žiadať napríklad finančné odškodnenie za spôsobenú ujmu. Čo vlastne vedie niektorých ľudí k tomu, aby si opakovane vylievali zlosť v diskusných fórach? „Väčšinou ide osoby, ktoré sa z nejakého dôvodu cítia pod tlakom,“ tvrdí Hlohovská.

„Majú v sebe nahromadenú zlosť, ale rozum im káže, neprejaviť ju v práci a rodine.“ A tak sa „spravodlivo“ rozhorčia na internete. Je to určitý spôsob ventilu. Problém je, že po takomto vypustení pary neprichádza úľava. Dotyčný sa neupokojí, práve naopak, zlosť v ňom kloktá ešte viac a núti ho aj na druhý deň vynadať na internete niekomu, kto sa nemôže brániť. Podľa Hlohovskej je takéto správanie z psychologického hľadiska patologické. „Vyrovnaný človek, ktorý má v sebe mier, sa takýmto spôsobom nikdy nebude prejavovať,“ tvrdí.

Prečo môže byť kontakt cez internet nebezpečnejší ako v reálnom svete?

• Väčšina našich obranných mechanizmov vychádza z fyzickej blízkosti s osobou, s ktorou sme v kontakte. Vidíme, ako vyzerá, ako sa oblieka, ako hovorí, gestikuluje, podľa očného kontaktu vieme lepšie odhadnúť, či klame. Žiadny z týchto údajov nie je dostupný vo virtuálnom svete.

• Bezpečie, ktoré nám poskytujú naši susedia, rodičia či kamaráti, mizne našou prítomnosťou na internete.

• Pri stretnutí na internete nemáme možnosť nechať danú osobu posúdiť nám blízkym ľuďom.

Ako chrániť dieťa pred škodlivými vplyvmi z internetu?

• Umiestnite počítač v miestnosti, kde budete mať hocikedy dobrý výhľad na obrazovku, napríklad v obývačke.

• Vymedzte dieťaťu určitý čas, kedy smie sedieť pri počítači.

• Vysvetlite mu, že ak sa s niekým skamaráti cez internet, nesmie sa s dotyčnou osobou stretnúť bez vášho vedomia. Povedzte mu, že takéto stretnutia môžu byť nebezpečné.

• Ak zistíte, že vaše dieťa tajne navštevuje erotické stránky alebo stránky s násilníckym obsahom, citlivo sa s ním porozprávajte o tejto téme, prípadne vyhľadajte pomoc detského psychológa.