Emília Gregušová: Žiačky boli ako moje dcéry

nemôže zastaviť ani na dôchodku.

Nedávno ste si domov priniesli cenu Sestra roka 2010 za celoživotné dielo v ošetrovateľstve. Čo pre vás toto ocenenie znamená?

Ako prvé mi napadlo, koľko je na Slovensku ľudí, ktorí robia to, čo ja. Človek nepracuje preto, že čaká odmenu. No keď som bola navrhnutá na túto cenu a dostala som ju, bolo to pre mňa veľké zadosťučinenie, že si moju prácu ľudia všimli. Celé udeľovanie bolo pre mňa nezvyčajné a veľmi emotívne. Bola som milo prekvapená, že ma nominovali bývalé žiačky. Veľmi si vážim, že žiaci majú na učiteľa aj pozitívne spomienky.

Aké máte na svoje žiačky spomienky vy?

Boli ako moje dcéry. Brala som ich na výlety, na lyžovačky, do Tatier... Vždy som sa tešila na september. Na zdravotníckej škole v Nitre som mala žiačky, ktoré za štyri roky nechýbali ani hodinu. Viete si to predstaviť? V prvom ročníku som im povedala: Nemám rada podvodníkov, klamárov, pretože v tomto odbore nemôžete klamať. Mňa žiačky nemohli podvádzať. Hovorila som im: „Dievčatá, už ste ma naučili všetky finty, všetko už ovládam.“

Spomínam si na jednu študentku, volala sa Marta. V pondelok ráno mala mať prax a jej nebolo. Hneď som volala jej mame, čo sa deje, či zaspala. Zistila som, že Marta nebola ani doma. To mi stačilo. Bola by som jej ospravedlnila chýbajúce hodiny, ale že klamala, to nie. Bola vynikajúcou žiačkou, ale navrhla som jej dvojku zo správania. Neprišla si ani po maturitné vysvedčenie.

Po pol roku mi napísala, že mi ďakuje, že som jej dala dvojku zo správania. Uvedomila si, že si ju zaslúžila a je to pre ňu ponaučenie na celý život. Bolo to pre mňa oslobodzujúce. Alebo som mala žiačku Boženu, ktorá chcela ísť počas vyučovania na nákupy do Maďarska. Nedovolila som jej to, ale ona napriek tomu išla. Tiež som jej navrhla dvojku zo správania. Predstavte si, bola to moja najvďačnejšia žiačka až do štvrtého ročníka! Vždy keď prišla do Nitry, prišla ma navštíviť alebo mi aspoň nechala vo dverách lístok, že tu bola.

Mali ste spätnú väzbu, ako sa vám podarilo svoje žiačky „vychovať“?

Chodila som sa na ne pýtať na oddelenia, ako sú s nimi spokojní, lebo vždy sa dá ešte niečo zlepšovať, ani ja som nerobila všetko na sto percent. Nikdy som sa však nemusela červenať. Do školy nám prichádzali aj listy z Austrálie, Ameriky, Nemecka, kam niektoré naše žiačky emigrovali. Žiadali od nás potvrdenie o absolvovaných odborných predmetoch a praxi. Najviac ma potešilo, keď nezabudli pripísať: Československé zdravotnícke školstvo má vysokú úroveň. A pritom, keď som sa pozrela do katalógu, nešlo o najlepšie žiačky, ktoré som učila. Mám jednu žiačku v Amerike – Slávku, ktorá bola vždy v škole veľmi šikovná, svedomitá a vedela dobre po anglicky. Zrazu mi telefonovala jej mama, že dostala list z Ameriky. Priam sa triasla, kým jej list prekladala suseda, pretože nevedela, čo je s jej dcérou. Predstavte si, písal jej šéf kardiologickej kliniky, že môže byť hrdá na svoju dcéru, pretože takú pracovníčku, ako je Slávka, ešte nemal!

Vy ste sa na zdravotnícku cestu vydali už v pätnástich, keď ste odišli z domu.

Zbalila som si veľký kufor a vydala som sa sama do Topoľčian. Bolo to prvýkrát, čo som niekam cestovala, pretože dovtedy som chodila do školy peši sedem kilometrov tam a sedem späť do Novák, pretože autobusy nechodili. Hneď po maturite na zdravotníckom odbore v Topoľčanoch si ma vybral na svoje oddelenie primár, ktorý ma učil v škole. V nemocnici som prešla všetkými úsekmi. Presunuli ma vždy tam, kde mali ťažké stavy. Po tri a pol roku som sa stala vrchnou sestrou.

Ako ste sa dostali do školstva?

Do zdravotníckej školy v Nitre som bola preradená „z úradnej moci“ vtedajším krajským národným výborom. Zrejme na mňa dostali odporúčania. Zase som mala veľký kufor a išlo sa do Nitry. Keby som sa nebola hanbila, bola by som zo školy čoskoro odišla. Trápilo ma, že som za sebou nevidela žiadny výsledok. Keď sme mali na oddelení pacienta v ťažkom stave, o ktorého sme sa dobre starali, za štyri, päť dní sa mu stav upravil a pacient išiel domov. Toto mi v škole chýbalo. Bola som nešťastná, že výsledky svojej práce vidím až po dlhšom čase.

Nechceli ste sa vrátiť do nemocnice?

Chcela, ale nechcela som utrpieť porážku. Ľudia by si pomysleli, že som sa vrátila, lebo som nezvládla učiť žiakov.

V pedagogickej činnosti ste sa zrejme nakoniec našli...

Áno, od detstva som túžila byť učiteľkou alebo predavačkou, aby som bola medzi ľuďmi. Vždy som chcela pracovať vo veľkom kolektíve.

Stali ste sa dokonca jednou z prvých vysokoškolsky vzdelaných učiteliek ošetrovateľstva v Československu.

Vybrala som sa študovať do Prahy aprobáciu psychológia a starostlivosť o chorých. Vždy som chcela byť o krôčik vpred, vedieť niečo viac. Priniesla som si odtiaľ množstvo zážitkov. Videla som operáciu mozgu, aj prvú operáciu srdca. Keď chcete učiť, musíte vedieť, ako to vyzerá v praxi. Keby som nebola taká stará, išla by som si spraviť ešte titul PhD.

Vy však študujete aj dnes – na Univerzite tretieho veku. Aké odbory už máte na svojom konte?

Keď som išla v deväťdesiatom treťom do dôchodku, povedala som si, že nemôžem len tak sedieť doma, ale musím niečo robiť. Kúpila som si záhradku, ale vtedy som nevedela rozoznať ani len zelinu od rastliniek (smiech). Preto som si povedala, že pôjdem na univerzitu a tam sa všetko naučím. Každé tri roky som študovala iný záhradnícky odbor – naučila som sa strihať stromy, pestovať drobné ovocie, skalky... V súčasnosti študujem už druhý rok potraviny, výživu a zdravie. Najprv som si myslela, že mi tento odbor už nič nedá, ale viete, koľko nových vecí som sa dozvedela? Som rada, že som tam.

Vaším heslom je, že človek by sa mal učiť neustále. Prečo je to dôležité?

Neučím sa len preto, aby som viac vedela, ale aby som cvičila svoj mozog. Keď nejaký orgán nevyužívate, zakrnie. Rovnako je to s pohybom. Koľkokrát volám kamarátku, aby išla so mnou na záhradu, lenže ona nevládze. Napokon idem radšej sama. Aj opatrovateľkám vždy zdôrazňujem, aby pacienta nenechali bez pohybu. Aj keď to bude pre neho zo začiatku drastické, treba ho posadiť a skúsiť rozhýbať, samozrejme, záleží na tom, čo mu dovolí jeho zdravotný stav. Každý deň ho treba pochváliť, že už je to lepšie, lebo pohol prstami alebo dlaňou. Život je pohyb. Rada chodím napríklad lyžovať. Vezmem bežky a do hôr sa odveziem autobusom alebo vlakom. Domov sa vraciam odpočinutá, lebo robím to, čo ma baví.

Vašou veľkou záľubou je aj grafológia. Ako dlho sa jej venujete?

O písmo som sa zaujímala už počas mojich učiteľských rokov. Pri opravovaní písomiek som si všímala, že písmo niektorých žiačok sa zrazu zmenilo. Raz som mala na praxi jednu žiačku, ktorá ma prekvapila. Osemnásťročné dievča malo starecké, kostrbaté písmo. Asi o tri roky na to som stretla jej triednu učiteľku a spýtala som sa, čo je s Ivetkou. Zomrela, mala nádor na mozgu, znela odpoveď. Jej písmo mám odložené dodnes. Samozrejme, dnes sa naň pozerám úplne inak. Grafológia ma zaujímala vždy, ale vtedy o nej u nás ešte nebola literatúra. Dostala som sa k nej až v deväťdesiatom druhom, keď ma zavolala kolegyňa na prednášku profesora Mistríka. Neskôr som zistila, že sa grafológii venuje jeden pán v Nitre, ktorý o nej napísal aj knihu. Vytvorili sme si grafologický krúžok. Sme už taká dobrá partia, že keby sme sa nestretli každé dva týždne, boli by sme smutní.

Prezradí o nás písmo veľa?

Na deväťdesiat percent. Na našich stretnutiach robíme rozbor písma a na základe neho povahopis. Nie je to jednoduchá záležitosť, vyžaduje si to veľa hodín práce. Keď robím rozbor, potrebujem vedieť vek a povolanie, lebo inak píše učiteľ, farár aj úradník. Záujemcovi vždy pošlem povahopis dvojmo a poprosím ho, aby mi jeden z nich poslal späť s vyznačením vlastností, s ktorými sa nestotožňuje. Neraz mi príde papier s podčiarknutými dvomi pojmami a naspodku strany je pripísané, že v podstate má aj tie dve vlastnosti (smiech). Niekedy sa mi vďaka znalosti písma podarí povedať aj veci, ktoré by som nemusela. Napríklad som bola v banke a keď sa podpísala pracovníčka za priehradkou, neodpustila som si poznámku, ako je dobre, že je na správnom mieste, pretože má rada peniaze. Čudovala sa, odkiaľ to viem (smiech).

Emília Gregušová (75)

pochádza z Lehoty pod Vtáčnikom. Po štúdiu zdravotníckej školy nastúpila v Topoľčanoch ako zdravotná sestra. Vyštudovala psychológiu a starostlivosť o chorých na Karlovej univerzite v Prahe. Dlhé roky učila na Strednej zdravotníckej škole v Nitre, kde sa po čase stala riaditeľkou. Je autorkou a spoluautorkou viacerých učebníc so zdravotníckou tematikou. Po odchode do dôchodku neprestala pracovať. V súčasnosti študuje na Univerzite tretieho veku, vedie kurzy opatrovateľstva na Akadémii vzdelávania v Nitre a robí kurzy prvej pomoci. Za svoju prácu vo vzdelávaní zdravotných sestier získala ocenenie Sestra roka 2010.