Karin Haydu: Všetko prichádza v správnom čase

ť zatúlané zvieratá.

Náš rozhovor vychádza vo vlasovom špeciáli, poďme preto najskôr k vašim vlasom. Staráte sa o ne nejako špeciálne?

Nepoužívam žiadne komplikované zábaly alebo recepty starých mám. Mám jednu obľúbenú vlasovú kozmetiku, občas si dám regeneračnú vlasovú masku. Asi raz do mesiaca sa nechám podstrihnúť a to je všetko.

K vášmu štýlu patria dlhé tmavé vlasy. Nemáte za sebou nejaký úlet? Nevyskúšali ste niekedy zaujímavý zostrih alebo farbu?

Som veľmi konzervatívna, nikdy som nepodstúpila žiadnu radikálnu zmenu. Dokonca až teraz vo svojich tridsiatich troch rokoch som sa po prvý raz nechala kaderníčkou prehovoriť na melír, ale nejde o nič výrazné, len také jemné vytónovanie. Farbu som na vlasoch ešte nikdy nemala, používam maximálne šampóny. Je to asi genetikou, lebo moja mama i babka mali kvalitné vlasy aj nechty. Dokonca babka mala aj na smrteľnej posteli krásne upravené nechty.

Pekné vlasy zdedila aj vaša dcérka...

Keď bola malá, mala pekné lokničky, ale časom sa jej vyrovnali. Teraz ich má vlnité podobne ako ja.

Ide vo vašich šľapajach aj čo sa týka hrania. Obe vás možno vidieť v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. Čím bola pre vás zaujímavá ponuka hrať v tomto seriáli?

Postavou, ktorú mi ponúkli, jej charakterom. Je to negatívna mrcha. Mám kolegov, ktorí ma od nej odhovárali, lebo sa snažia byť v očiach divákov vždy milí a pekní. Ja takúto potrebu nemám. Možno je niektorým ľuďom blízke hodnotiť druhých povrchne, na základe predsudkov a spájajú si moju osobu s postavou Kalmanovej, ale to je ich problém. Nemá zmysel ich o niečom presviedčať. Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, aká v skutočnosti som, a to je pre mňa dôležité. A hlavne, negatívne postavy sa hrajú oveľa lepšie ako pozitívne (smiech).

Jednoduchšie?

Ani nie, ale sú výraznejšie a lepšie sa drží ich charakter. A najmä ľudí viac zaujímajú takéto postavy, lebo každý čaká, čo zasa hentá ženská vyvedie, ako sa zachová a potom to medzi sebou rozoberajú.

Stretli ste sa už s priamymi negatívnymi reakciami na vašu osobu ako predstaviteľky seriálovej mrchy?

Bola som napríklad nakupovať a vzala som si jeden z tých vozíkov, ktoré stále zatáčajú do jednej strany. Bojovala som s ním, a keď okolo mňa prechádzal jeden starší manželský pár, pani povedala nahlas, aby som ju počula aj ja – Hen na ňu, ani vozík nevie tlačiť. Väčšinou na mňa ľudia reagujú nepriamo, ale tak, aby som to počula. Paradoxne sa však čoraz viac stretávam s pozitívnymi reakciami od celkom cudzích žien. Čudujem sa tomu, ale práve ony mi dávajú najavo svoje sympatie. Aj napriek tomu, že som najnegatívnejšia postava v celom seriáli (smiech).

Vaša postava prechádza rozpadom manželstva. Vy sama máte za sebou rozvod, nachádzali ste v jej osude nejaké paralely?

Ani nie, veď rozvodov máme okolo seba veľa, čo mi je niekedy až ľúto. Kedysi to bolo inak, ale dnes žijeme rýchlym, komerčným a konzumným životom a ľudia pri prvých problémoch hľadajú najjednoduchšie riešenie, rozhodnú sa ísť od seba bez ohľadu na to, čo ich spája a čo majú za sebou. Niekedy sa, samozrejme, nedá inak, pre deti je lepšie vyrastať v pokojnej atmosfére, aj keď len s jedným rodičom. Jedinú podobnosť medzi mnou a Kalmanovou vidím v jej akčnosti a energickosti. To mi je blízke. Jej správanie je však bezočivé, vypočítavé a sebecké. Riadim sa životným krédom, že nemôžeme byť všetci rovnako múdri, ale slušní áno. A ona taká určite nie je. Najmä je strašne nesamostatná a mne sa takéto ženy hnusia. Čakajú, kto im čo ponúkne, kto im čo dá, sú bez hrdosti, bez vyšších cieľov. Sú majetkom partnera, ktorý ich má zabezpečiť. Takýto život by som nemohla viesť. Dokonca aj rozvod beriem ako životné zlyhanie. Moji rodičia spolu žijú šťastne už tridsaťšesť rokov. Niečo podobné som chcela dať aj Vaneske, ale, bohužiaľ, v manželstve sú vždy dvaja a niekedy sa inak nedá.

Niekoľko rokov už žijete so súčasným partnerom a jeho dcérkou, ktorá je rovnako stará ako vaša. Aké boli spoločné začiatky?

Ja som hlavne žiadneho partnera nehľadala. Je to osud. Život nefunguje tak, že si poviem - no a dnes si idem hľadať muža. Človek musí byť hlavne psychicky pripravený na niečo nové. Keď vám stroskotá vzťah a ešte máte v duši boľačky a trápite sa, je zbytočné čakať čokoľvek nové. Príde to až vtedy, keď nie ste zaťažená minulosťou a ste pripravená znovu sa zamilovať. Ku mne to akosi vždy prichádzalo v správny čas. Nevytvárala som si dopredu obraz o svojom budúcom partnerovi. Najskôr bolo medzi nami kamarátstvo, ktoré prešlo do lásky. A vyhovovalo nám, že máme obaja ratolesti.

Ako si na seba zvykali obe dievčatá?

Poznali sa už skôr. Keď sme spolu začali žiť, Charlotka mala štyri roky a Vaneska o osem mesiacov viac. Boli vo veku, keď sú deti rady, že sa majú s kým hrať, takže sa prirodzene skamarátili. Teraz už o sebe hovoria, že sú sestry. Samozrejme, že aj medzi nimi prebiehajú aj škriepky a hádky. Teraz sa stali obe prváčkami a spolu dokonca chodia do jednej triedy, čo je fajn, lebo máme z dvoch strán informácie, ako bolo v škole. Čo jedna zatají, druhá povie (smiech). V podstate ich máme ako dvojičky.

Vaneska už niekoľkokrát ukázala, že s vystupovaním pred kamerou nemá problém. Aká ste boli v jej veku vy?

Rodičia o nás stále vravia, že sme ako cez kopirák. Vaneska sa odmalička rada predvádzala. Aj ja som bola rodinný šašo. Keď prišla návšteva, vždy som si nacvičila nejakú scénku a hrala som všetky postavy. Naši rodinní známi dodnes spomínajú na predstavenie Červenej Čiapočky, v ktorom som hrala vlka, babku aj Čiapočku zároveň (smiech). Ale skôr ako herečka som chcela byť zverolekárka. Vždy som mala veľa nelegálnych najdúchov, ktorých som vláčila domov, kým boli moji rodičia v práci. Mojím prvým legálnym zvieratkom bol škrečok, a keď mi zomrel, dostala som taký šok, že ma otec musel osprchovať studenou vodou. Mala som desať rokov a bol to môj prvý kontakt so smrťou. Vtedy som si uvedomila, že zverolekár rieši podobné prípady denne a vedela som, že by som to nezvládla. V jedenástich som však začala navštevovať dramatický krúžok Ludus, kde som sa našla.

V divadle momentálne neúčinkujete, neťahá vás to naspäť na dosky?

Posledné roky som účinkovala v divadle West. Minulú sezónu však, bohužiaľ, boli posledné predstavenia, lebo divadlo sa zavrelo. Je mi to ľúto, lebo West sa zameriaval najmä na komediálny žáner, ktorý mi je nesmierne blízky. Mala som krásnu postavu v hre Sylvia, kde som hrala psa. Dostala som potom niekoľko ponúk, ale nič ma neoslovilo natoľko, aby som skúšaniu obetovala dva mesiace. Momentálne som vyťažená Ordináciou a moderovaním rôznych eventov a konferencií. Do divadla sa však určite vrátim. Divadlo je droga, nie je o zárobku, ale o atmosfére a pocitoch hrať pred živým publikom.

Čo vás priťahuje na moderovaní?

Pri moderovaní prezentujem sama seba – Karin Haydu, nehrám iný charakter s cudzou identitou. Často sa mi stáva, že za mnou po moderovaní prídu ľudia a povedia – veď ty si úplne normálna (smiech). Ľudia majú vytvorený nejaký obraz vďaka tomu, čo vidia na obrazovkách a logicky si to spájajú so súkromím človeka. Práve to sa mi pri moderovaní páči, že idem s vlastnou kožou na trh, pred živé publikum, podobne ako v divadle. Občas je to náročné, lebo často pracujem pre klientov, ktorí sa v danej problematike vyznajú oveľa lepšie ako ja, ktorá si narýchlo naštudujem potrebné veci k téme. Počas krátkej prípravy si musím zapamätať najrôznejšie fakty, čo je však výborné na cibrenie pamäti.

Máte určitú predstavu, ktorým smerom by ste sa chceli vo svojej profesii uberať?

Nemávam žiadne vytýčené body. Vedela som, že sa chcem venovať herectvu, tak som sa mu venovala. Chcela som si vyskúšať moderovanie a stalo sa. K uvádzaniu VyVolených som sa dostala náhodou, predtým som mala skúsenosti len z Top Shopu. Všetko akosi prichádza v správny čas a k mnohým projektom som sa dostala podobným spôsobom.