Zuzana Serbáková: V móde sa vracia ženskosť

V našich končinách sa len veľmi málo dizajnérov zameriava na obuv. Prečo je to tak?

Na Slovensku ani v Česku nie je rozvinutá obuvnícka výroba. Až na pár malých výrobcov sa tu topánky prakticky nevyrábajú. Ak chcete pracovať pre nejakú zavedenú značku, musíte si hľadať prácu v zahraničí, a to možno niektorých dizajnérov odrádza. My sme boli na vysokej škole v ročníku len dve.

Čo vás priviedlo k takejto menšinovej špecializácii?

Na strednej umeleckej škole som sa zamerala na textil. Mohla som si pritom vyskúšať prácu s rôznymi materiálmi a zistila som, že sa mi oveľa lepšie pracuje na malých objektoch, ako sú tašky, topánky a rôzne doplnky, než na veľkých odevných kreáciách. Mala som pocit, že ich dokážem ľahšie spracovať podľa svojich predstáv a navyše sa mi páčilo, že sa v nich nevyhnutne spája estetika s funkčnosťou. Aby bolo topánka dokonalá, nestačí vymyslieť len originálny dizajn. Musíte poznať anatómiu nohy, vedieť, ako sa pri chôdzi prenáša váha. Pri strihu treba myslieť na to, aby boli určité časti nohy dobre fi xované, inak by sa v nej nedalo chodiť.

Niektoré vaše výtvory nevyzerajú veľmi pohodlne...

Treba rozlišovať medzi modelmi, ktoré sú určené na prezentáciu alebo módne prehliadky, a návrhmi pre priemyselnú výrobu. V prvom prípade ide predovšetkým o nápad, koncept, dizajn, v tom druhom musíte myslieť viac na pohodlie a v neposlednom rade aj na cenu výrobku.

Vaše dizajnérske kúsky sú často vyrobené z materiálov, ktoré sa v obuvníctve bežne nepoužívajú. Aký to má zmysel?

Baví ma skúmať vlastnosti materiálov, ktoré otvárajú pri tvorbe úplne nové možnosti, inovácie v konštrukcii i nové vizuálne hodnoty. Napríklad v mojej diplomovej práci som experimentovala so silikónom a laminovaným uhlíkom, ktorý sa bežne používa v automobilovom priemysle a v letectve. Je to super pevný a pritom úžasne ľahký materiál, z ktorého sa dajú vyrobiť skvelé podpätky. Tento materiál mi umožnil vytvoriť tenké ihličkové i rozdvojené podpätky, ako aj masívne zaoblené škrupinové tvary.

Myslíte si, že takéto materiály majú šancu uchytiť sa aj v priemyselnej výrobe?

Určite áno, sú to progresívne materiály, z ktorých sa dá vyťažiť veľa. Podľa mňa treba hľadať stále nové možnosti a výrobné postupy. Výroba by mala byť čoraz šetrnejšia k životnému prostrediu. To sa dá docieliť napríklad tak, že materiálové zloženie topánok bude v budúcnosti jednoduchšie. Mne sa napríklad podarilo vyrobiť sandále bez použitia lepidla. Jednotlivé komponenty do seba zapadli tak, že ich nebolo treba vôbec dokopy lepiť.

Nedávno vás oslovila na spoluprácu talianska značka, ktorá je založená na tradičných výrobných postupoch a skôr konzervatívnom dizajne. Ako sa cítite v takom prostredí?

Pre mňa je to vynikajúca skúsenosť, lebo môj zamestnávateľ má v Toskánsku pod jednou strechou dizajnérske centrum aj výrobu. To je dnes, keď väčšina výrobcov vyrába produkty v Číne, pomaly vzácnosť. Všetky detaily tak môžem riešiť priamo s ľuďmi, ktorí sa podieľajú na výrobe. Je to úplne odlišný prístup, aký som si vyskúšala napríklad v Londýne na stáži, kde sme posielali návrhy do Ázie a všetko konzultovali na diaľku.

V našich mestách pomaly, ale iste víťazí pohodlie nad parádou. V deväťdesiatych rokoch cupkalo po uliciach množstvo žien vo vysokých podpätkoch, dnes má takmer každá na nohách tenisky alebo baleríny. Je to podľa vás celosvetový trend?

Nemyslím si, lebo v zahraničí vidím často ženy veľmi elegantne oblečené aj obuté. Napríklad Talianky si aj na bežné nosenie zvolia krásny kabát a lodičky na vysokých podpätkoch. Skôr mám pocit, že v móde sa vracia ženskosť.

Máte v pláne presťahovať sa natrvalo do Talianska alebo ostanete tam, kde ste vyštudovali – v Prahe?

Do Talianska mi stačí chodiť len na kratšie časové úseky, vždy, keď sa rodí nová kolekcia. Praha mi vyhovuje najmä pre množstvo dizajnérskych obchodov, kde môžem prezentovať svoje veci a mať pritom priamu spätnú väzbu. Už ako študentka som si takto privyrábala. V tomto meste sú ľudia ochotní hľadať niečo originálne viac než napríklad v Bratislave.

Vo svojom byte musíte mať množstvo rôzneho materiálu a rozrobených modelov. Ako to znáša váš priateľ?

Našťastie, v tomto smere sme obaja rovnakí. Obaja máme kreatívne zamestnanie – on pracuje ako grafi k v reklamnej agentúre. Zoznámili ste sa v Česku? Nie, v Dunajskej Strede odkiaľ pochádzam a kam sa dodnes veľmi rada vraciam, lebo v tom meste mám rodinu, ktorá ma vždy podporovala v tom, čo robím. Už odmalička som pod vedením rodičov kadečo vyrábala rukami, a tak som zistila, že ma baví tvoriť.

Ktorí ľudia vás v živote najviac inšpirovali?

Boli viacerí. Mohla by som spomenúť napríklad Helenu Krbcovú, pod ktorej vedením som študovala na vysokej škole. Je to pedagogička, ktorá dáva svojim študentom voľnosť, takže každý z nášho ateliéru mal šancu vyvinúť sa v jedinečnú osobnosť. Inšpiráciou boli pre mňa napríklad aj Karol Weisslechner, u ktorého som bola na stáži, a v neposlednom rade aj moji spolužiaci a priateľ. Musím spomenúť aj moju tetu Magdu Serbákovú, vďaka jej všestrannosti som spoznala rôzne spôsoby, ako vnímať výtvarné umenie.

Pamätáte si na prvý pár topánok, ktorý ste vytvorili?

Boli vôbec nositeľné? Urobila som ich v prvom ročníku na vysokej a nedali sa obuť, lebo mali príliš malý otvor (smiech). Ale inak boli perfektné, dodnes patria k mojim obľúbeným.

Kam si myslíte, že vás vaša profesia zaveje o pár rokov?

Určite by som si rada postupne zariadila svoj ateliér a vytvorila vlastnú značku. Zatiaľ však na takýto krok ešte nenastal čas. Momentálne cítim skôr potrebu zbierať skúsenosti a spolupracovať so skúsenejšími profesionálmi.

Zuzana Serbáková (25)

pochádza z Dunajskej Stredy. Vyštudovala Školu úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave, kde sa špecializovala na textil. Po maturite odišla do Prahy, kde získala titul v Ateliéri dizajnu odevu a obuvi na Vysokej škole umeleckopriemyselnej. Upozornila na seba modelmi topánok vyrobenými z progresívnych high-tech materiálov, ktoré vytvorila pre svoju diplomovú prácu. Jej prácu si všimli manažéri talianskej značky Roberto Del Carlo, pre ktorú momentálne pracuje, zároveň navrhuje solitéry pre amerického výrobcu kožených tašiek Querida.