Pavla Dugovičová: K zvieratám by sme mali mať úctu

Stretli sme sa priamo tam, kde na vás spoza mreží hľadia psie oči čakajúce na nový domov. Ukázalo sa, že strach zo stretnutia s opustenými zvieratami sme nemali len my, ale vo svojich začiatkoch s ním bojovala aj súčasná predsedníčka Slobody zvierat.

Boli ste už odmalička záchrankyňou zvierat?

Len v rámci svojich možností, pretože som bola bytovkové dieťa. Psíka som mala až ako osemročná, dovtedy som „vyrastala“ na morčiatkach. Keď nám psík zomrel, automaticky sme si zaobstarali ďalšieho. Vždy išlo o jedinca, ktorého nikto nechcel. Dlho som chcela byť veterinárkou, ale napokon som sa vybrala ekonomickým smerom, dúfajúc, že sa k svojej záľube ešte vrátim.

Ako ste sa dostali k Slobode zvierat?

Po škole som pätnásť rokov pracovala v cestovnom ruchu. V práci som sa spriatelila s jednou paňou, ktorá bola veľmi aktívnou ochranárkou a spolupracovala s vtedajším Spolkom pre ochranu zvierat. Keď chytili psíka, išiel do karantény a ak si poňho nikto neprišiel, utratili ho. Vykupovali sme „škaredkov“, ktorých nikto nechcel a potom sme otravovali všetkých známych, aby si ich zobrali (smiech). Neskôr som sa pokúšala hľadať pre zvieratká domov cez Slobodu zvierat.

Ako pokračovala vaša spolupráca?

Naplno som do Slobody zvierat nastúpila až po materskej dovolenke. Na chvíľu som sa síce vrátila k svojej pôvodnej práci v hoteli, ale zistila som, že už to nie je ono. Problémy so zásobovaním alebo v riadení sa mi zrazu zdali malicherné. Mám šťastie, že manžel mi umožnil prácu pre Slobodu zvierat tým, že sa stará o ekonomickú stránku rodiny. Keď sa mi ohlásila bývalá predsedníčka pani Čechová, aby som k nim prišla pracovať, bola som v rozpakoch. Bála som sa priamej konfrontácie s útulkom, pretože predtým som bola v styku len so zvieratkami z karanténnej stanice, ktoré už boli ošetrené, zachránené.

Milovníci zvierat môžu mať zrejme s touto prácou problém...

Dodnes si všímam, že niektorí ľudia majú strach prísť do útulku. Boja sa stretnutia s opustenosťou a bezbrannosťou zvierat. Tiež som z toho mala strach. Dodnes vždy, keď prechádzam útulkom, zakazujem si pozrieť sa nejakému zvieraťu do očí, lebo vtedy by som si ho najradšej zobrala domov.

Začali ste teda prichádzať so zvieratkami aktívnejšie do kontaktu?

Áno, začala som sa starať o takzvané problémové zvieratá, ktoré si nikto nechcel vziať. Najprv som hľadala záujemcov v rámci môjho okolia. Fungovalo to len dovtedy, kým neboli stavy mojich známych plné a kým moja mama pri deviatom psovi nepovedala, že stačilo. Aj manžel mi začal vyčítať, že si beriem prácu domov. Pamätám si na svoje prvé stretnutie so psíkom bez jednej končatiny. Vtedy som mala pocit, že som jediná na svete, ktorá sa oňho môže postarať. Hrozila mi manželská kríza, lebo som si ho veľmi chcela zobrať domov (smiech). Ale pri ňom som pochopila, že to takto nemôžem robiť, lebo na druhý deň príde do útulku ďalší psík a potom ďalší. Našla som mu napokon veľmi dobré miesto v Nemecku, odkiaľ mi dodnes píšu, ako sa má.

Práve do Nemecka sa dnes adoptuje asi najviac psíkov. Tam nie sú túlavé zvieratá?

V Nemecku sa do útulku dostanú zvieratá väčšinou len z vážnych rodinných dôvodov. Človek si tam nemôže dovoliť vyhodiť psa so slovami: bež si niekde do poľa. Zákon im za taký prečin určuje vysoké sankcie. Okrem toho, Nemci majú vysoko vyvinutú snahu zachraňovať. Keď majú pocit, že zviera trpelo a môže byť zachránené, má u nich väčšie šance, ako keď je od chovateľa. Osemdesiat percent problémových zvieratiek – starých, chorých či s amputovanými nožičkami, umiestnime práve v Rakúsku alebo Nemecku. Takýto posun vo vnímaní sa u nich určite nestal zo dňa na deň. Verím, že sa to už pomaly blíži aj k nám. Vidíme pozitívny vývoj myslenia ľudí smerom k ochrane zvierat.

Napriek tomu sa u nás stávajú prípady, ako nedávno, keď nás šokovala televízna reportáž, v ktorej bolo živé šteniatko uprostred hromady mŕtvych psíkov...

Keď som videla to šteňa, tri noci som nespala. Ale ľudia asi potrebujú byť šokovaní, konfrontovaní s realitou. Verím, že aj vďaka tomu, že sa problémov s nelegálnymi odchytmi zvierat nahromadilo viac, sa konečne pohnú veci dopredu. Existuje vyhláška, ktorá hovorí, ako nakladať s opusteným zvieraťom. Keď je psík odchytený, príde do útulku, má byť zaočkovaný a začipovaný. Je stanovený čas šesťdesiat dní, počas ktorých má byť v karanténe. Ak sa dovtedy nenájde majiteľ, môže byť zviera utratené. Súčasná legislatívna norma sa má dodržiavať, ale žiaľ, nedeje sa tak.

Prečo sa tak nedeje?

Podľa mňa je to zapríčinené neschopnosťou, nezáujmom a ľahostajnosťou kompetentných. Som v šoku z prípadov, ako bol teraz v Košiciach, kde psy utrácajú ešte v aute. Na človeka 21. storočia by sa patrilo mať istú úctu k zvieraťu! Nemusí ho mať človek rád, ale keď si objedná odchytávača, malo by ho zaujímať, kam zvieratá poputujú. Ale o to sa dnes nikto nestará, ľudia tvrdia, že majú iné problémy.

Prevádzkujete aj linku krutosti. Volá veľa ľudí?

Veľa, máme hlásených 80 až 130 prípadov mesačne. Všetky preverujú naši regionálni inšpektori. Žiaľ, 90 % nahlásení je opodstatnených. Zvyšných desať percent tvoria medziľudské vzťahy, ale my nemôžeme riešiť štekanie psa v paneláku, čo od nás ľudia neraz požadujú. Nie sme štátny orgán, môžeme pôsobiť len na kontrolnej báze. Raz som to zažila na vlastnej koži. Vidíte zviera, ako visí na reťazi, stojíte pred bránou, ale nemôžete vniknúť na cudzí pozemok. Vtedy by som veľmi chcela, aby platil nejaký zákon mimo všetkých zákonov, aby som mohla vykopnúť dvere a zobrať zviera okamžite preč.

Čo teda spravíte, keď zistíte, že je nejaké zviera týrané?

Kontaktujeme regionálnu veterinárnu správu. To je jediný kompetentný orgán, ktorý môže zviera odobrať. Veľakrát však majú aj tu zviazané ruky. Najprv musia vyzvať človeka aby urobil nápravu, teda pokiaľ nejde o nejaký brutálny prípad. S prípadným umiestnením týraného psa alebo mačky v útulku nie je problém, každý ochranár ho vezme, aj keď nám to štát nemôže prikázať. Horšie je, keď sa nájdu týrané hospodárske zvieratá. Záchranné zariadenia pre ne u nás prakticky neexistujú. Ale máme avíza, že sa už pracuje na nejakých projektoch.

Pomáhate aj čistokrvným psom. Stretávate sa často s nezodpovednými chovateľmi?

Bohužiaľ, nie je to nič výnimočné. Okrem priamej záchrany psov je naším cieľom aj upozorňovať na týchto chovateľov veterinárne správy. Raz ma prizvali k prípadu, keď bolo na jednom dvore až dvesto zvierat. Psy neboli týrané, išlo o nezvládnutý chov. Niekoľko zvierat bolo vo veľmi zlom stave – nevládali sa už ani pohnúť. Ich majiteľka stále nechápala vážnosť situácie, sľubovala nám, že sa o ne postará. Zorganizovala som vtedy nemeckých ochranárov, aby nám prišli pomôcť. Niekoľko psov sme už mali naložených, keď zrazu nám tá pani odmietla dať ďalších. Videla som, že keď tam zostanú ešte dva dni, zahynú. Vtedy som vyskúšala všetky svoje diplomatické spôsoby – od presviedčania, cez plač až po hystériu. Pred cudzími zvieratami mám rešpekt, ale vtedy som zo zúfalstva brala na ruky rotvajlera, aby som ho zachránila. Myslela som si, že ma zožerie, ale zrejme vycítil, že mu nechcem zle.

Podarilo sa vám majiteľku napokon presvedčiť?

Áno, všetky psy odišli a predstavte si, prežili a majú sa dobre. Dodnes mám odložené ich fotky predtým a po adopcii.

Je o čistokrvné psy väčší záujem ako o miešancov?

Na Slovensku väčšinou nie. Stretli sme sa aj s názormi, že berieme čistokrvné psy na kšefty. V žiadnom prípade. Veď stačí sa na ne prísť pozrieť. Väčšinou majú zapálené oči, uši, lebo žijú v katastrofálnych podmienkach ako nejaké sliepky v kurníku. Minule nám priniesli piatich jazvečíkov v malej zaklincovanej debni. Hrozný pohľad! Málokto sem príde s tým, že aha, tohto psíka si chcem dať do poriadku! Väčšinou tieto zvieratká putujú do Nemecka. V každom transporte mám vyhliadnutého „toho svojho“ psíka a rada pomáham pri nakladaní. Potom prídem domov „voňavá“ od psov. Niekoľkokrát som sa už v lete musela vyzliekať pred domom (smiech).

Pavla Dugovičová (45)